Prejavy a vyjadrenie čnosti nádeje

Prejavy a vyjadrenie čnosti nádeje

Božia služobnica Alfonza Mária sa už od detstva obracala na Boha a predkladala mu svoje prosby, ktoré sa týkali dokonalého života. Keď videla prechádzať rehoľnú sestru, v modlitbe vyslovila prianie: „Pane Bože, udeľ mi milosť, aby som ti jedného dňa mohla slúžiť ako táto milá sestra.“
Už ako malé dieťa ustavične opakovala Bohu: „Chcem ťa milovať. Dobrý Bože, ty mi iste udelíš milosť, aby som ťa milovala.“
Uvedomujúc si svoju slabosť pred Bohom, vyznávala svoju nehodnosť slovami: „Ó, Bože môj, čože som ja, že si ma navštívil a prebývaš vo mne!“
Bola však natoľko dojatá a preniknutá dobrotou a milosrdenstvom Spasiteľa sveta, že pevne dúfala, že on svojou milosťou doplní to, čo je nedokonalé v jej srdci.

Pokračovať v čítaní

Praktizovanie čnosti nádeje

Praktizovanie čnosti nádeje počas celého života

Od útlej mladosti až do smrti mala Božia služobnica jediný cieľ, jedinú métu: dôvodom jej bytia a konania bol vždy jedine Boh, ktorému úplne a bezvýhradne dôverovala. Farár Busson sa jedného dňa opýtal chorej Alžbety: „V čom podľa vás spočíva najväčšie šťastie na tomto svete, v živote a po smrti?“ Odpovedala mu: „V tom, že máme iba Boha. Boh je všetko. Kde je Boh, tam je plnosť, a kde Boh nie je, tam je ničota. Mať Boha na tomto svete je v podstate také isté šťastie, aké majú svätí v nebi. Na zemi sa nevieme z Boha naplno radovať, ale neznamená to, že ho máme menej radi.“

Pokračovať v čítaní

Vyjadrenie a prejavy čnosti viery

Vyjadrenie a prejavy čnosti viery
počas celého života Božej služobnice

Od najútlejšieho detstva sa u Božej služobnice prejavoval duch viery, ktorý možno v jej veku označiť za mimoriadny. Už ako štvorročná dychtivo počúvala rozprávanie o Bohu a využila každú príležitosť, aby si nechala vysvetliť náboženské pravdy. Keď mala šesť rokov, vo svojej autobiografii uvádza: „Mala som prenikavú túžbu poznávať Boha. Či som bola sama alebo medzi ľuďmi, neprestajne som sa zaoberala myšlienkou na Boha.“ Ako sedemročná: „Táto túžba bola taká silná, že mi pôsobila až duševné utrpenie.“

Keď mala desať rokov, stále dávala pozor, aby nezabudla nič z toho, čo počula na hodinách náboženstva. Čoraz viac sa tešila, že sa môže zúčastňovať na hodinách náboženstva. V deň svojho prvého svätého prijímania sa takto modlila: „Dobrý Ježišu, teraz som si obnovila krstné sľuby. Pomáhaj mi, aby som zachovávala a plnila všetko, čo nás učí náš duchovný pastier.“ Duch viery sa u nej prejavoval v každej situácii, po celý život. Mysľou bola zameraná na Boha; nezaujímalo ju nič iné, len Božie veci. Na všetko sa dívala z pohľadu Boha.

Pokračovať v čítaní