Skôr než začneme hovoriť o Alžbete Eppingerovej (bl. Alfonze Márii), bude dobre spoznať miesta, kde prežila svoje detstvo, mladosť a kde neskôr založila svoje dielo.
Niederbronn, pôsobivo ležiace mestečko v alsaskej krajine, sa vinie k východnému úpätiu Vogéz, kde vedie cesta zo Štrasburgu do Bitsche. Spája Alsasko s Lotrinskom. Okolie Niederbronnu je bohaté na rozmanitosť.

Vznik Niederbronnu siaha hlboko do minulosti. Slávu si mestečko získalo už dávno pred kresťanským letopočtom a to objavením prameňov termálnej vody. Ich liečivá sila a pôvabné kúzlo okolia priťahovalo veľa kúpeľných hostí a turistov. V širšom okolí sa nachádzajú stopy po ligúrských a kelských obyvateľoch. Neskôr, asi 100 rokov pred Kristom zaplavili Alsasko germánske kmene, z ktorých Tribokovia sa usadili v severnej časti krajiny. Za vlády Júlia Cesara bol v krajine pokoj. Jeho obyvatelia mali z rímskej kultúry veľký úžitok. Severné Alsasko ešte nesie stopy rímskej epochy. Západne od Niederbronnu na vrchole Wasenburgu sú zrúcaniny rímskej pevnosti nazývanej „specula“.
Kresťanstvo tu sprostredkovalo silnú vieru, spôsobilo rozvoj  latinsko-germánskej kultúry.
Čo však popri tejto slávnej minulosti znamená život jednoduchého roľníckeho dievčaťa, ktoré sa narodilo 9. septembra 1814 v Niederbronne? Prvé stretnutie s Alžbetou Eppingerovou si sotva zaslúži nejaké povšimnutie, a predsa čoskoro pritiahne pozornosť svojich súčasníkov. Ľudia to posudzujú rôzne: jedni ju hania, upodozrievajú, ďalší si ju ctia  a obdivujú ako mimoriadne omilostenú a slávnu. Mnohí k nej prichádzajú, počúvajú jej rady a odporúčajú sa do jej modlitieb.V čase, keď Alžbeta uzrela svetlo sveta, Francúzsko prežívalo koniec ťažkých otrasov veľkej revolúcie a cisárskej ríše. Krajinu vyčerpávali povstania a vojna. Politické vášne sa dočasne utíšili, predsa však sa s ešte väčšou prudkosťou vznietili a trvali počas celého 19. storočia a s krátkym prerušením trvajú až doteraz.

Boh daroval tomuto tak ponižovanému národu nové oživenie – veľkú náboženskú obnovu.
Prebudil vo všetkých vrstvách národa zápalom naplnené apoštolské duše, ktoré v danej dobe priekopnícky účinkovali. Máme na mysli hrdinov ohnivého slova ako páter Lacordaire a Montalembert, hrdinov lásky ako páter Chevrier, sestra Rozália, Pauline Jaricot, svätí misionári a kňazi, ako farár z Arsu a páter Libermann. Myslíme na veľkých zakladateľov činných a kontemplatívnych rehôľ: Johana Jugan posiela svoje sestry k opusteným starcom, Mária od Ježiša sa zameriava výlučne na službu  chorým v chudobných štvrtiach, páter Chaminade vychováva kresťanských učiteľov pre nevedomý národ. V tom istom čase Boh obdaruje početných mystikov mimoriadnymi milosťami a víziami: Terézia Durnerin, Katarína Laboure, Bernadetta Soubirous.

Alžbeta bola celý život chorľavá, avšak Boh ju poctil početnými víziami a to aj takými, ktoré sa vzťahovali na politické udalosti. Práve tie mali byť pohnútkou pre ňu samú a potom aj pre veľkých hriešnikov prebudiť sa z hriechu.
Alžbeta však dobre vedela, že sa nemôže uzavrieť do vízií, ale najdôležitejšie je žiť z viery. Samozrejme, že aj ona sama bola veľmi dojatá vonkajšími vplyvmi: utrpením pápeža, pokušeniami sveta a osobitne osudom Francúzska.
Osobnosť však musí byť vnímaná ako celok. Nechceme zatajiť o Alžbete nič, ale vieme, že silný duch prebýval v jej slabom tele. Veľkí teológia sú tej istej mienky. Predovšetkým však ide o hrdinský stupeň  čností  a ňou zavŕšené dielo na väčšiu česť  a slávu Božiu.

V čase reformácie rodokmeň Eppingerovcov – v porovnaní s inými – patrí k tým, ktorí ostávajú verní katolíckej viere.

Rodičia boli zbožní a bohabojní roľníci, ktorí žili čestne a snažili sa svojim jedenástim deťom dať dobrú kresťanskú výchovu. Ťažká a namáhavá práca im neprekáža v tom, aby sa denne spoločne modlili ruženec. Alžbeta bola jemnej povahy, vážneho zmýšľania a veľmi zavčasu možno u nej vybadať znaky Božej milosti.
Od svojich troch rokov sa už chce sama modliť základné modlitby kresťana-katolíka Otče náš a Zdravas Mária. Čím viac spoznáva Boha, tým viac si uvedomuje aj podstatu hriechu ako neposlušnosť a nevďak, krivdu a urážanie, zlo a nespravodlivosť voči Bohu. Rozhodla sa bojovať proti každému druhu hriechu.
V tomto boji ju posilňuje rozjímanie o utrpení a smrti Vykupiteľa a zároveň ju to podnecuje k dobrovoľným skutkom pokánia a zmierenia.
S radosťou a veľkou pozornosťou sa zúčastňuje vyučovania katechizmu, pod vedením farára Jána Dávida Reicharda, ktorý bol kňazom svätého života a dobrým znalcom ľudí.
Práve on je čoskoro presvedčený o tom, že Alžbeta je dieťaťom, ktoré mimoriadne spolupracuje s Božou milosťou.

Alžbeta, ako štrnásťročná, pristupuje k prvému svätému prijímaniu. V tom čase jej spovedník dovolil pristupovať k svätému prijímaniu každých osem dní. Práve Eucharistiou si upevňuje spojenie s Bohom.
Vo svojich pätnástich rokoch sa cíti celkom priťahovaná k Bohu. V osobe duchovného otca Jána Dávida Reicharda má múdre, silné a cieľavedomé vedenie. Vždy viac si uvedomuje, že Boh dovoľuje skúšky preto, aby ju oslobodil od všetkého pozemského a aby sa v danom čase bezo zvyšku dala k dispozícii Božím zámerom.

Počas niekoľkých rokov sa teší dobrému zdraviu. Neskôr však na ňu prichádzajú tvrdé a ťažké skúšky.
Prerušovane – sedem a pol roka – je chorá a pripútaná na lôžko.
Avšak spôsob ako toto nové utrpenie prijíma, ako sa modlí a tým sa prehlbuje v „Mysterium crucis“, v tajomstve kríža, pôsobí na všetkých, ktorí ju vyhľadávajú, veľmi priaznivo.

V čase choroby obdrží mystické dary, osobitne v mimoriadnom dare rozpoznávania.
Prostredníctvom tohto daru môže skúmať ľudské srdcia, vyjaviť skryté veci a predpovedať budúce udalosti.

Ani napriek ťažkej chorobe sa Alžbeta nevzdáva myšlienky na Bohu zasvätený život, ktorú už dlho prechováva vo svojom srdci.
Po snahe vstúpiť do už existujúcej rehole, Božia prozreteľnosť zariadi veci tak, že so súhlasom diecézneho biskupa v Štrasburgu dňa 28. augusta 1849 zakladá novú Kongregáciu Dcér Božského Vykupiteľa, ktorá zodpovedá vtedajším časovým pomerom.

Inšpirovaná spiritualitou svätého Alfonza prijíma rehoľné meno sestra Alfonza Mária. Za prvoradé pokladá vytvorenie rehoľnej rodiny, ktorej duch bude Duchom Ježiša Krista a to isté sa bude odrážať v modlitbe, v obetách, v službe a v láske k chudobným, deťom a chorým.

Úplne strávená v láske k Bohu a ľuďom zomiera 31. júla 1867 v Niederbronne, v čase veľkého rozvoja a rozšírenia kongregácie.