Vyjadrenie a prejavy čnosti viery

Vyjadrenie a prejavy čnosti viery
počas celého života Božej služobnice

Od najútlejšieho detstva sa u Božej služobnice prejavoval duch viery, ktorý možno v jej veku označiť za mimoriadny. Už ako štvorročná dychtivo počúvala rozprávanie o Bohu a využila každú príležitosť, aby si nechala vysvetliť náboženské pravdy. Keď mala šesť rokov, vo svojej autobiografii uvádza: „Mala som prenikavú túžbu poznávať Boha. Či som bola sama alebo medzi ľuďmi, neprestajne som sa zaoberala myšlienkou na Boha.“ Ako sedemročná: „Táto túžba bola taká silná, že mi pôsobila až duševné utrpenie.“

Keď mala desať rokov, stále dávala pozor, aby nezabudla nič z toho, čo počula na hodinách náboženstva. Čoraz viac sa tešila, že sa môže zúčastňovať na hodinách náboženstva. V deň svojho prvého svätého prijímania sa takto modlila: „Dobrý Ježišu, teraz som si obnovila krstné sľuby. Pomáhaj mi, aby som zachovávala a plnila všetko, čo nás učí náš duchovný pastier.“ Duch viery sa u nej prejavoval v každej situácii, po celý život. Mysľou bola zameraná na Boha; nezaujímalo ju nič iné, len Božie veci. Na všetko sa dívala z pohľadu Boha.

Ani v čase choroby jej viera neochabovala. Keď prvýkrát ochorela, pocítila duchovnú vyprahnutosť, ale napriek tomu sa vytrvalo modlila. Keď sa uzdravila, v duchu viery dostala zvláštne milosti, ktoré jej pomáhali napredovať v duchovnom živote a v pestovaní čností.
Počas ďalšej choroby (1845-1849) si jej duchovný vodca uvedomil, že Božia služobnica je obdarená naozaj výnimočnými Božími milosťami. Povedal o tom biskupovi, ktorý sa o celú záležitosť veľmi zaujímal, lebo bol presvedčený, že v tom treba vidieť Boží zásah. Božia služobnica sa však necítila hodná takýchto milostí a nijako sa nesnažila získať si tým slávu.

Pokiaľ ide o založenie kongregácie, Božia služobnica sa zdôverila svojmu duchovnému vodcovi, že dostala vnuknutie zhora, aby založila kongregáciu zasvätenú službe chorým. Farár Reichard bol spočiatku zdržanlivý, ale nakoniec požiadal biskupa o schválenie.

Keď bola matka Alfonza Mária generálnou predstavenou (1849-1867), s úplnou dôverou sa zverovala do Božej Prozreteľnosti. Odohralo sa mnoho nečakaných udalostí, kde Boh zasiahol v prospech kongregácie a pomohol jej rýchlemu rozvíjaniu. Dôvera Božej služobnice bola nesmierna. Môžeme ju vidieť pri budovaní kongregácie. Bez akejkoľvek ľudskej pomoci sa pustila do diela a všetko materiálne i duchovné očakávala od Boha. Cítila sa úbohá a slabá na toľkú zodpovednosť, avšak spoliehala sa výlučne na milosť. So svätou odvahou sa modlila k Ježišovi: „Odmietaj, ako dlho chceš, ja sa budem neúnavne modliť. Dávam ti, čo si želáš – daj aj ty mne, o čo prosím.“ „Ó, Ježišu môj, pozri na moju úbohosť a slabosť, nedokážem nič bez tvojej pomoci. Rozmnož moju detinskú dôveru v teba.“

„Môj drahý Ježišu, urob to ty sám. Veď vieš, že ja nič nezmôžem; je to tvoje dielo.“ K takejto dôvere nabádala každého, kto za ňou prišiel: hlavne mnohých návštevníkov, ktorí o tom podali svedectvo, a keď od nej odchádzali, chválili Božie milosrdenstvo. Nabádala k tomu aj svoje dcéry, ktorým hovorila: „Keď bol Boh taký dobrý, že si nás povolal k rehoľnému životu, či by to nebolo voči nemu urážlivé, keby sme mu bezhranične nedôverovali vo všetkých našich potrebách? Obracajte sa na neho v každej situácii, bez najmenšej nedôvery.“

Bol to predovšetkým jej vlastný príklad, ktorý viedol jej dcéry k bezhraničnej dôvere.