Hovorí sa, že modlitba je dýchaním duše, preto je podstatou duchovného života každého z nás. V nej sa stretávame a zotrvávame s tým, ktorému sme darovali svoj život a zároveň v modlitbe získavame silu k tomu, aby sme mohli Pána spoznávať vo svojom živote, v ľuďoch, ktorých stretávame ako aj v rôznych situáciách, ktoré sa v našom živote objavujú.

K zamysleniu nad jednou z foriem modlitieb, ktorou je rozjímanie, nás pozýva aj blahoslavená Alfonza Mária.

Jedným z hlavných problémov rozjímania je skutočnosť, že v ňom sa človek istým spôsobom dáva do konfrontácie s Bohom a jeho Slovom, ktoré nás skúma, hodnotí a pozýva k určitému konaniu. Rovnako nie je jednoduché postaviť sa do prítomnosti toho, ktorý skúma naše srdce, ktorý ho pozná lepšie ako my sami a pred kým si nemôžeme nasadiť žiadnu masku alebo predstaviť nejaké výhovorky, ktoré by možno obstáli pred človekom, ktorý nevidí do nášho srdca.

Vo všeobecnosti asi málokto z nás je otvorený pre prijatie nejakého napomenutia alebo určitej výzvy ku konkrétnej zmene v živote alebo konaniu. A tu nastáva jadro problému. Radšej budeme odriekať ruženec, modliť sa breviár, chodiť na svätú omšu, vykonávať si rôzne iné pobožnosti a prípadne počas rozjímania čítať rôzne zbožné úvahy, ako by sme mali skúmať, ako náš život vníma Pán a k čomu nás pozýva.

Rozjímanie je teda prácou a možno niekedy až veľmi tvrdou, ktorej cieľom je stále viac pripodobňovať svoj život Kristovmu. Rozjímanie si teda vyžaduje zo strany človeka určitú námahu. Človek si ho potrebuje pripraviť, nájsť si tiež čas na jeho realizáciu, aktívne sa do neho zapojiť a byť ochotný prenášať ho do svojho života. 

Rozjímanie, podľa bl. Alfonzy Márie je predovšetkým hľadaním. Otázka, ktorá sa následne nesie celým rozjímaním znie: „Pane, čo chceš, aby som urobila?“

Zakladateľka pokračuje: cieľom pravej modlitby a rozjímania teda nemôže byť iba predsavzatie, ale stretnutie s Pánom. Takto rozjímanie prechádza do kontemplácie. Svätá Terézia z Avily, ktorú si zakladateľka vybrala za patrónku, charakterizuje kontempláciu ako dôverný priateľský vzťah, v ktorom často zostávame sami s tým, o ktorom vieme, že nás miluje. Kontemplatívna modlitba sa stáva hľadaním toho, ktorého z celého srdca milujeme. Aj pri tejto modlitbe môžeme rozjímať, ale jej cieľom je upieranie nášho pohľadu na Ježiša.

Vieme, že tak v kontemplatívnych, ako aj apoštolských spoločenstvách veľké diela uskutočnili ľudia modlitby. Z kontaktu s Božím Slovom čerpali nevyhnutné svetlo na schopnosť rozlišovania, čo im umožnilo objavovať Pánove cesty v znameniach čias. (VC 94).

Takto chápanú modlitbu by sme, podľa svätého Pavla, mohli nazvať, že je to zotrvávanie s Pánom, v ktorom sa snažíme „osvojovať si jeho zmýšľanie, jeho city“ a premieňať sa v neho.

«otvoriť celý článok»