Pôvod uctievania relikvií
Jedným z najpôsobivejších dôvodov uctievania relikvií je samotné zaobchádzanie s Kristovým telom po smrti. Namiesto toho, aby Ježišovo telo zanechali na kríži a nechali ho sňať dolu Rimanmi, ktorí by ho potom zlikvidovali (ako bolo zvykom), Jozef z Arimatey odvážne riskoval a prihovoril sa pred Pilátom za Kristovo telo (porov. Mk 15, 43, Jn 19, 38).
Potom tento významný človek daroval svoj vlastný, novo vytesaný hrob ako miesto Kristovho odpočinku (porov. Mt 27, 60). Nikodém prišiel a venoval vyše sto libier korenia na zabalenie do pohrebného plátna (porov. Jn 19, 39) – s vedomím, že také množstvo korenia sa používa len pre najslávnejších mŕtvych. Potom, ako ho pochovali, ženy zbožne a úctivo prichádzajú k hrobu (porov. Mt 28, 1) a chcú pomazať Kristovo telo drahými masťami, hoci je už hrob zapečatený (porov. Mk 16, 1, Lk 24, 1). Tieto skutky úcty znamenali viac, než len obvyklú zdvorilosť, preukázanú pozostatkom mŕtvych; boli totiž vzdávané s osobitným rešpektom k telu najsvätejšieho človeka; v tomto prípade – najsvätejšiemu človekovi, ktorý kedy žil, pretože Ježiš Kristus bol vteleným Bohom.
Relikvie v ranom kresťanstve
Uctievanie ostatkov svätých je výslovne vnímané už v spise Martyrium Polycarpi (Umučenie sv. Polykarpa), napísaného Smyrňanmi roku Pána 156. V ňom kresťania opisujú udalosti jeho upálenia takto: „Vzali sme jeho kosti, ktoré sú cennejšie než drahé kamene a jemnejšie ako prečistené zlato a položili ich na vhodné miesto, kde nám Pán umožnil, aby sme zhromažďovali, tak, ako sme schopní, a v radosti a veselosti oslavovali narodeniny jeho mučeníctva.“ Tento svätec bol vyhlásený za svätého (zapísaný do zoznamu svätých) bez kanonizácie. Jednoducho preto, lebo na jeho hrobe sa hneď po jeho umučení diali zázraky.
O uctievaní svätých ostatkov v ranej Cirkvi sa vo svojej knihe zmieňuje protikatolícky historik Carl Gustav Adolf von Harnack takto: „…Aj učitelia Cirkvi relikviám s rešpektom dôverujú. Všetci k nim, dokonca aj Kapadóčania, pripúšťajú úctu. Početné zázraky, ktoré boli spôsobené kosťami a relikviami očividne potvrdzujú ich uctievanie. Cirkev sa preto nesmie vzdať praxe uctievania relikvií, aj keď bol na to vykonaný násilný útok niekoľkými kultivovanými pohanmi a taktiež Manichejcami.“ (Harnack: History of Dogma, tr., IV, 313).
Vo štvrtom storočí veľký biblický učenec, sv. Hieronym, vyhlasuje: „My sa neklaniame, my neadorujeme, ani zo strachu sa neskláňame pred stvoreniami viac než pred samotným Stvoriteľom, ale uctievame ostatky mučeníkov v poriadku adorácie Toho, ktorému títo mučeníci patria“ (Ad Riparium, i, PL, XXII, 907).
Relikvie vo Svätom písme
Majme na pamäti, čo Cirkev učí o relikviách. Nehovorí, že je v nich nejaká magická sila. Nie je nič magické v relikvii samotnej, ani v kosti apoštola Petra alebo vody z Lúrd, ktorá by mala nejakú liečivú schopnosť. Cirkev len hovorí, že relikvie môžu byť príležitosťou Božích zázrakov a aj v tomto Cirkev nasleduje Sväté písmo.
Použitie kostí proroka Elizea prinavrátilo mŕtvemu mužovi život: „Potom Elizeus zomrel a pochovali ho. V tom roku však prichádzali do krajiny moabskí lupiči. Keď raz pochovávali akéhosi muža, zazreli lupičskú bandu a hodili toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeových kostí, ožil a postavil sa na nohy.“ (2 Kr 13, 20 – 21). To je jednoznačný biblický príklad Božieho zázraku prostredníctvom kontaktu s ostatkami svätca.
Podobne šlo v prípade ženy uzdravenej z krvotoku dotykom lemu Kristovho plášťa a tiež chorých, ktorí boli uzdravení, keď Petrov tieň padol na nich (porov. Mt 9, 20-22; Sk 5, 12 – 16). „A Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali“ (Sk 19, 11 – 12).
Predpisy o zaobchádzaní s relikviami
Zaobchádzanie s relikviami určujú cirkevné predpisy, ako je Kódex kanonického práva; Všeobecné smernice Rímskeho misála; Rímsky pontifikál a Biskupský ceromoniál; a taktiež aj Inštrukcia Kongregácie pre kauzy svätých.
V Kódexe kánonického práva sa uvádza: „Posvätné relikvie sa nesmú predávať. Význačné relikvie a takisto iné, ktorým ľud preukazuje veľkú úctu, sa bez dovolenia Apoštolského stolca nemôžu nijakým spôsobom platne scudziť ani natrvalo premiestniť” (CIC, kán. 1190, § 1-2). „Má sa zachovať starobylá tradícia ukladať pod pevný oltár relikvie mučeníkov alebo iných svätých podľa noriem, podávaných v liturgických knihách” (CIC, kán. 1237, § 2).
Všeobecné smernice Rímskeho misála v bode 302 obsahujú nasledovné stanovisko: „Je dobré, keď sa zachová zvyk vkladať pod oltár pred posvätením relikvie svätých, aj tých, čo neboli mučeníkmi. Treba však dbať na to, aby pravosť týchto relikvií bola zaručená.“
Takéto stanovisko je zosumarizované a ešte detailnejšie vysvetlené v dokumentoch a to: v Rímskom pontifikáli v časti o dedikácii kostola a oltára, a tiež v Biskupskom ceremoniáli.
V bode 866 posledne spomínanej knihy sa indikujú základné normy pre relikvie takto: „Keď sa zachová tradícia rímskej liturgie vkladať pod oltár pozostatky mučeníkov alebo iných svätých, treba dodržať tieto zásady:
a) Pozostatky, ktoré sa majú vložiť do oltára, musia byť také veľké, aby bolo zrejmé, že sú to časti ľudského tela. Nie je prípustné, aby sa vkladali iba nepatrné pozostatky jedného alebo viacerých svätých.
b) Treba si čo najstarostlivejšie overiť, či pozostatky, ktoré sa majú vložiť do oltára, sú pravé. Je lepšie posvätiť oltár bez pozostatkov, ako vložiť doňho pozostatky, ktorých pravosť nie je overená.
c) Schránka s pozostatkami sa nemá umiestniť na oltárnej menze ani nad oltárom, ale podľa tvaru oltára sa vloží pod oltárnu menzu.“ Oltárna menza je určená výlučne na slávenie Eucharistie.
Biskuopský ceremoniál opisuje obrad uloženia relikvií aj v bode 900: „Ak sa do oltára vložia pozostatky mučeníkov alebo iných svätých, biskup príde k oltáru. Diakon alebo kňaz prinesie pozostatky biskupovi, ktorý ich vloží do náležite pripraveného otvoru. Medzitým sa spieva antifóna Pod Božím oltárom alebo Telá svätých odpočívajú so Žalmom 14, alebo nejaká primeraná pieseň.“
Relikviám v Cirkvi sa vždy venovala mimoriadna úcta a pozornosť, pretože aj telo blahoslavených a svätých určené na vzkriesenie bolo na zemi živým chrámom Ducha Svätého a nástrojom ich svätosti a Cirkev ich blahorečením a svätorečením povýšila k úcte oltára.
Relikvie blahoslavených a svätých by nemali byť vystavené verejnej úcte veriacich bez príslušného potvrdenia cirkevnej autority, ktorá zaručuje ich pravosť.
Inštrukcia Kongregácie pre kauzy svätých zo 16.12.2017 v kapitole Relikvie v Cirkvi – Pravosť a uchovávanie hovorí: „Podľa tradície za dôležité sa považujú relikvie z tela blahoslavených a svätých alebo ich časti. Týmto relikviám, diecézni biskupi alebo ich equivalenti podľa práva a Kongregácia pre kauzy svätých, venujú špeciálnu starostlivosť a dohľad nad nimi, aby bolo zaistené ich uchovávanie a uctievanie, a aby sa zabránilo ich zneužitiu.
Musia byť preto uložené vo vhodných uzavretých a zapečatených cenných nádobách – relikviároch a umiestnené na miestach, ktoré zaručujú ich bezpečnosť, rešpektujú ich sakrálnosť a podporujú ich uctievanie. V každom prípade by sa mali uchovávať a rešpektovať úctivým spôsobom, aby sa vyhlo každej forme zneuctenia alebo obchodovania.
Rovnakú starostlivosť a uctievanie treba venovať telesným pozostatkom (exuviae) Božích služobníkov, ktorých procesy beatifikácie a kanonizácie prebiehajú. Pokiaľ títo neboli povýšení k úcte oltára obradom blahorečenia a svätorečenia, ich pozostatky nemôžu byť vystavené verejnej úcte a nemôžu požívať tie výsady, ktoré sú výlučne vyhradené na telo tých, ktorí boli blahorečení a svätorečení.
Vydaná inštrukcia sa podľa práva obracia na diecéznych biskupov a ich equivalentov, ako aj na tých, ktorí sa podieľajú na procedúre ohľadom uctievania relikvií blahoslavených a svätých, aby uľahčili ich premiestnenie, čo je pri tak mimoriadnej matérii žiaduce.
V tejto inštrukcii je uvedený kánonický postup, ktorý pri overovaní pravostí relikvií a telesných pozostatkov treba zachovať, aby bol v súlade s cieľom zabezpečiť ich uchovávanie a podporiť ich úctu podľa realizovateľných špecifických opatrení: kanonické preskúmanie (recognitio), odobratie fragmentov a príprava relikvií na rozdávanie, prenos relikviára a podávanie relikvií ďalej. Taktiež stanovuje, ako je potrebné získať súhlas Kongregácie pre svätorečenie, pri zachovaní opatrení a postupov pri putovaní relikvií.
Kategórie relikvií podľa dôležitosti
Relikvie prvej triedy (tzv. primárne relikvie) sa rozdeľujú na dve kategórie: fyzické ostatky tela svätca a tie, ktoré sa spájajú s udalosťami zo života Pána Ježiša (napr. všetky nástroje jeho umučenia, jeho narodenia,…)
Relikvie druhej triedy (tzv. sekundárne/druhotné relikvie) sú kusy oblečenia a predmety, ktoré boli priamo používané alebo vytvorené svätcom.
Tretia trieda relikvií (tzv. terciárna) je zväčša posvätená vec (napr. zbožný obrázok, krížik, ruženec, medaila alebo obrúčka), ktorá prišla do priameho kontaktu s relikviou prvého stupňa a to dotknutím o telo svätca. Výraz „relikvia memento“ je určený pre suvenír, spomienkový predmet z posvätného alebo pútnického miesta.
Popisy relikvie pri jej určení: Relikvie sú k verejnej úcte najčastejšie pripravované z poverenia biskupov a rehoľných predstavených postulátormi, ktorí ich vkladajú do pozlátenej, striebornej alebo bronzovej nádobky nazývanej thecca. Každá takáto relikvia musí mať svoj dokument o pravosti. Vosková pečať na relikviári musí byť neporušená a zhodná s pečiatkou na certifikáte autenticity relikvie. Popis relikvie je v latinčine. Nachádza sa pri samotnej relikvii a na jej certifikáte.