Na cestu novokňazom

Je čas kňazských vysviacok.

Ten, kto chce verne kráčať

v šľapajách bl. Alfonzy Márie

si tento čas mimoriadne cení

a ďakuje za každé kňazské povolanie.

Prečo?

Stála spomienka na kňazské svätenie je novou milosťou

a dodáva kňazovi zakaždým veľa odvahy.“

(bl. Alfonza Mária Eppingerová)

 

Bl. Alfonza Mária hovorí:

 „Najväčšiu milosť, ktorú nám Boh vo svojom utr­pení udelil, je ustanovenie Eucharistie a kňazstvo, vďaka ktorej nám kňazi môžu vysluhovať sviatosti.“

 

A čo odporúča blahoslavená Alfonza Mária Eppingerová – kňazom – osobám najviac milovaným Bohom Otcom, keď im hovorí o dôležitosti dňa kňazskej vysviacky a aký to má vplyv na ich vytrvalosť a svätosť ? Nuž započúvajme sa do jej vzácnych slov:

 

„Kňaz nech teda hlavne pamätá na deň, keď prijal kňazské svätenie, a na sľub, ktorý dal Bohu. Toto je bod, ktorému možno neprikladá v bežnom konaní žiadnu dôležitosť, ale je rozhodujúci.

 

Stála spomienka na kňazské svätenie je novou milosťou a dodáva mu zakaždým veľa odvahy.

 

Príčina, prečo mnohí kňazi zanechajú kňazstvo, tkvie v tom, že málo pamätajú na vážnosť a dôležitosť dňa svojej vysviacky, a preto sa tak ľahko spreneveria alebo sa už spreneverili svojmu sľubu, najprv v malých a potom aj vo veľkých veciach. Najprv začnú hľadať samých seba, potom rôzne márnivosti, až nakoniec ich premôže vnútorná povýšenosť a pýcha.

A keď ich prerastie pýcha a egoizmus, ovládne ich svetský duch, ktorý sa ich bude zmocňovať stále viac a viac. Príčinou tohto stavu je vlažnosť a povrchnosť v meditácii. Až sa mu napokon začne všetko duchovné protiviť.

Vždy sa to začína pri malých veciach. A keď si nedá pozor pri malých veciach, potom upadá do stále väčších omylov. Vášeň sa stále viac nadúva, a to osobitne vášeň zmyselnosti, ktorá potom oslabuje ducha.

Každého kňaza by som chcela vystríhať, aby bral vážne pokušenia tohto druhu, modlil sa za svojich duchovných predstavených, zotrvával s Bohom, pretože keď sa modlí za svojich predstavených, modlí sa aj za seba.

Kiežby som mohla povedať všetkým kňazom, ako tieto zdanlivo nenápadné veci časom nadobúdajú veľké rozmery!

 

Čo môže kňaza osobitne posilniť, je spomienka na deň, keď do rúk biskupa vložil svoju podriadenosť a poslušnosť. Bolo by dobré častejšie si pripomínať tieto veľké milosti, vnútornú radosť a spokojnosť; a tiež aj rozhodnutie, ku ktorému dospel, i predsavzatia, ktoré si vtedy urobil.

Na začiatku totižto ide vždy len o maličkosti.“