Prejav radosti a vytrvalosti v najťažších chvíľach

Mravnú silu Božia služobnica Alfonza Mária nachádzala v duchu viery a vo vrúcnej láske k Bohu. Vďaka tomu bola silná vo svojich povinnostiach. Najprv sa snažila danú úlohu dobre spoznať, nechala si poradiť a keď sa s ňou oboznámila, neochvejne ju plnila. Už v detstve si uvedomila, že musí pomáhať svojim rodičom. Hoci mala podlomené zdravie, robila im všetky drobné služby, ktoré mohla. Za povinnosť si kládla tiež vzdelávať sa v kresťanskej náuke a hoci narážala na veľké prekážky, pevne a vytrvalo bojovala, aby našla túto skrytú mannu. V čase dospievania musela tvrdo pracovať na poli, robila to však svedomito. Ako zakladateľka a generálna predstavená sa nenechala zlomiť ani povinnosťami, ani ťažkosťami rôzneho druhu.
Matka Alfonza Mária neúnavne pracovala. Farár Reichard mohol povedať: „Stále ju to nezadržateľne ťahá k jej povinnostiam predstavenej. Nielenže sa nevyhýba žiadnej úlohe, ale cíti sa povinná robiť ešte viac, aj napriek pokušeniam k znechuteniu, ktoré na ňu doliehajú.“
Farár Busson uvádza: „Neochvejne si plní svoje povinnosti. Keď sa ju diabol snaží od nich odviesť, namiesto toho, aby podľahla pokušeniu, pustí sa do práce s ešte väčším zápalom.“ Hoci mala bolesti, často sa vydala na cestu, keď si to vyžadovala naliehavá povinnosť.

Vo svojej chorobe bola hrdinsky trpezlivá. Napriek zdĺhavosti a intenzite tejto skúšky sa ani raz nesťažovala. „Počas pretrvávajúceho utrpenia som si stále pripomínala, o čo som Boha prosila už od detstva: aby som si dokázala zachovať čisté srdce, aby som dosiahla svätosť, a aby som vo všetkom plnila svätú Božiu vôľu, a často som si pomyslela: ‘Budem ochotne trpieť, len aby som to dosiahla.’“
Telesné bolesti trpezlivo znášala po celý život.
Božia služobnica bola trpezlivá voči urážkam, pohŕdaniu a protivenstvám.

Hrdinskú silu duše prejavovala aj v stavoch duchovnej vyprahnutosti a úzkosti. Dokazovala to už od detstva: „Už ako dieťa som skrývala vnútornú bolesť a žalovala som sa jedine Pánu Bohu.“
Keď v sedemnástich rokoch pocítila vyprahnutosť, znechutenie a celý rad duševných bolestí, najprv zastonala a potom povedala: „Ježišu, aj keď sa nemodlím dobre, predsa sa budem ďalej modliť, lebo mi to spovedník prikázal.“
Počas jedného obdobia vyprahnutosti povedala Ježišovi: „Ježišu môj, napriek tomu, že v srdci necítim žiadnu lásku k tebe, som pripravená zostať ti verná do smrti. Ukáž mi, ako mám využiť tento druh utrpenia.“
Farár Reichard dosvedčuje: „V tomto utrpení zostala verná a vytrvalá a naďalej plnila Božiu vôľu.“
Farár Busson uvádza: „Chorá, vystavená tejto skúške, stávala sa každým dňom trpezlivejšia a odovzdanejšia.“

Musela pretrpieť trýznenie diabla, ktorý sa ju snažil znepokojiť, vystrašiť, viditeľne sa jej vyhrážal a doliehal na ňu kliatbami a rúhaním. V takých chvíľach začala rozjímať, spoznala, že je za tým pokušiteľ, vzala do rúk kríž a znovu nadobudla pokoj a mier. Svoje dcéry takisto učila, ako sa majú zachovať voči satanovi – pohrdnúť ním: „Zmätie ho to a ujde od vás.“

Božia služobnica v protivenstvách prejavovala radostného ducha, aby mravne budovala svojich blížnych. Dosvedčil to každý, kto za ňou prišiel. Vo svojich príhovoroch hovorila: „Veľmi dobrý príklad dávajú svetu duše, ktoré sú v ťažkých súženiach pokojné a odovzdané, nesťažujú sa, trpia mlčky a trpezlivo, s radostnou a pokojnou tvárou prijímajú každého, kto k nim príde. Vaše utrpenie vám nesmie zarmucovať tvár ani myšlienky. Vždy v sebe premáhajte smútok, aby ste mravne budovali svoje spolusestry aj každého, kto vás vidí. Božím deťom pristane pokoj, vyrovnanosť a radosť.“

Božia služobnica vynikala mravnou silou, keď išlo o oslavu Boha a spásu duší. Pri všetkej podriadenosti a úcte voči farárovi Reichardovi, avšak zároveň s neochvejnou rozhodnosťou zápasila, aby zlomila jeho nechuť pustiť sa do diela, ktoré bolo z ľudského pohľadu odsúdené na neúspech. Ona však neústupčivo pokračovala v zakladaní, hoci v hĺbke duše cítila obavu pri pomyslení na svoju slabosť a ničotu. Svoje dielo riadila ako opatrný a zároveň odvážny kapitán, a dychtivo rozširovala pole svojho pôsobenia. Sestra Lukrécia o tom podáva svedectvo: „Farár Reichard sa jedného dňa pokúsil zmierniť matkinu horlivosť a povedal: ‘Čože? Ešte ďalší dom?’ Božia služobnica vošla do refektára práve vo chvíli, keď sa čítala táto veta: ‘Takto sa má šíriť Božie meno po celej zemi’. Ona vzala knihu, išla s ňou za superiorom a povedala mu: ‘Vidíte, otče, Pán Boh chce, aby sa naše dielo, ktoré je jeho dielom, rozširovalo. Dajte mi teda dovolenie.’“

Božia služobnica bola vytrvalá. Tak účinne bojovala, že už v nej nebolo badať tvrdohlavosť, ale neochvejnú – nie však strnulú – vôľu dosiahnuť Boha praktizovaním čností. O túto vytrvalosť naliehavo prosila: „So vzdychaním som sa stále modlila, aby som dosiahla vytrvalosť.“
Bola vytrvalá najmä v modlitbe a nikdy nepochybovala o Božej pomoci, bez ohľadu na to, po akom dlhom čase jej Boh udelil svoje milosti.
„Budeme sa ďalej modliť,“ hovorila, „a nikdy neprestaneme, až kým nás Boh nevyslyší.“

Čnosť mravnej sily sa u Božej služobnice prejavovala aj v mlčaní, ktoré dokázala zachovať vo všetkých bolestných okolnostiach, keď jej povinnosť neprikazovala brániť záujmy kongregácie a sestier. Bola hrdinsky verná pravidlu, ktoré jej dal náš Pán: „Trp, mlč a modli sa!“

Povzniesla sa nad rešpekt ľudí. Ako dieťa sa veľmi horlivo snažila získavať druhých pre Ježiša Krista a potláčať zlo, hoci videla, že sa jej kvôli tomu vysmievali a pohŕdali ňou. Bola v pokušení radšej mlčať, ale povedala si: „Budem robiť všetko preto, aby neurážali Pána Boha a dosiahli spásu duše. Plním si svoju povinnosť, musím to robiť, aj keby mnou celý svet pohŕdal.“
Mala tiež pokušenie skracovať svoje úkony nábožnosti, aby súrodencom nepripadala čudná, ale namiesto toho prosila „nebeského Otca, aby jej dal vytrvalosť“, zahryzla si do jazyka a znášala všetky posmešky. Keď bola v kostole, prežívala v duši takú hlbokú zbožnosť, že ju nedokázala navonok zakryť, a aby si to ostatní nevšimli, mala pokušenie rozptýliť sa, ale namiesto toho sa modlila: „Ježišu, môj Božský Ženích, prečo by som mala odporovať tvojej svätej vôli, aby som sa páčila svetu? Nie, to sa nestane. Nechcem sa páčiť svetu, ale tebe. Čo na tom, ak sa svetu nepáčim – hlavne, že sa páčim tebe.“

Božia služobnica sa celý život usilovala vzbudzovať u druhých čnosť mravnej sily, aby sa odpútali od sveta a jeho falošných dobier; dosvedčili to jej súrodenci, okolie aj mnohí návštevníci. Svoje dcéry neustále vyzývala, aby bojovali so svetom i samy so sebou a dala im aj bojovú stratégiu: „Bojujte odvážne. Buďte ako vojaci, ktorí sa každý deň vracajú do boja s rovnakou nebojácnosťou. Zažeňte slabosť i zbabelú sebaľútosť; robte vždy opak toho, čo chce vaša prirodzenosť. Žite akoby v ustavičnom mučeníctve.“
Takéto priame poučenie sa nachádza v liste, ktorý napísala sestrám, ktoré pracovali medzi chorými na choleru. Najprv ich vyzvala k tomu, aby sa celkom obetovali z lásky k Ježišovi Kristovi a vzápätí ich prosí, aby zatvárali uši pred každou ľudskou chválou, aby sa páčili jedine Bohu.