Pevné rozhodnutie vždy a vo všetkom plniť Božiu vôľu

Božia služobnica Alfonza Mária praktizovala čnosť miernosti hrdinským spôsobom. Nad svojimi zmyslami dokázala udržať pevnú disciplínu. Božia milosť ju veľmi skoro poučila, čo pre to musí urobiť, a keďže sa dokonale podriaďovala Božím vnuknutiam, dospela do takého stavu, že v jej schopnostiach zavládol poriadok a harmónia a vo všetkých veciach mala správnu mieru.

Najväčšie pokušenie k nemiernosti u Božej služobnice vyplývalo z jej prirodzeného sklonu k istej prudkosti, vzdorovitosti a tvrdohlavosti. Už ako šesťročná cítila, že ide o prekážku, ktorú musí prekonať, aby mohla lepšie spoznať Boha: „Keď som nedosiahla to, čo som chcela, moju dušu naplnila silná tvrdohlavosť, ale len na chvíľu. Ihneď som vstúpila do seba a pomyslela som si, že to nie je správne, plakala som nad svojimi chybami a vravela som si: ‘Kam by som prišla, keby som sa takto správala? Nesmiem byť neposlušná voči rodičom.’“
Odvtedy vždy zvíťazila poslušnosťou; napodobňovala „poslušnosť malého Ježiška“. Neskôr ju mohla zvádzať k neposlušnosti láska k modlitbe, Ježiš jej však povedal: „Nechcem tvoju modlitbu, ale tvoju poslušnosť. Najviac sa mi páči poslušnosť.“

Svojich súrodencov sa snažila napomínať mierne, keď cítila, že v nej stúpa netrpezlivosť a dospela do takého stavu pokoja, že farár Busson mohol povedať: „Trápia ju ich zlozvyky a poklesky, ale hovorí o nich skôr s ľútosťou a ak občas predsa len na nich nalieha, je jej z toho ťažko. Žiadna prudkosť, žiadne trpké výčitky. Nič nehovorí rozkazovačne. Len zriedkakedy dáva rady. Slovami vyjadruje skôr túžbu a úpenlivú prosbu.“

Božia služobnica milovala chudobu svojho prostredia a nikdy nehľadela žiadostivo na nič, čo súviselo s pohodlím života. Práve naopak, vyhýbala sa všetkému, čo by mohlo jej zmyslom prinášať nejaké uspokojenie. Ťažkú prácu na poli mala rada z lásky k Bohu, ktorý jej ju pridelil. Vyhľadávala každú možnosť telesného utrpenia, lebo v ňom videla príležitosť premáhať samu seba: spávala na doske, pri modlitbe kľačala na prútikoch.
„Cítila som tiež silnú túžbu cvičiť sa v skutkoch telesného pokánia. Začala som tým, že som pri modlitbe často kľačala na niečom tvrdom. So slzami v očiach som sa modlila: ‘Ježišu môj, daj mi milosť, aby som nestrávila ani jednu hodinu dňa bez toho, aby som ťa milovala!’“
S láskou prijímala nepohodlie každého druhu spôsobené dlhými chorobami, ťažkou prácou v rodine a stavom takmer nepretržitého telesného utrpenia počas celého života.
„Pri takomto malom telesnom umŕtvovaní som si v srdci často opakovala túto prosbu: ‘Ježišu môj, teraz mi iste dáš, o čo ťa žiadam; dáš mi poznať, čo mám robiť, aby som ti prinášala radosť a nezarmucovala ťa.’“

Veľkú miernosť prejavovala v prijímaní jedla a nápojov. Už ako dieťa sa umŕtvovala pri stole. Neskôr zložila sľub, že z jedla bude prijímať iba to, čo jej dovolí spovedník. Farár Reichard potvrdzuje, že prijímala veľmi málo jedla. Chcela, aby aj jej dcéry jedávali to, čo chudobní.

Mala silnú záľubu v samote a mlčanlivosti. V detstve stále cítila potrebu utiahnuť sa na skryté miesto, aby sa mohla modliť a rozjímať. V mladosti táto záľuba ešte viac silnela.
„Moja láska k samote sa prehlbovala.“
Farár Reichard dosvedčuje: „Čoraz viac vyhľadávala samotu, aby sa mohla slobodnejšie a láskyplnejšie zhovárať so svojím Božským Ženíchom.“
Na základe vnuknutia zhora si osvojila tieto pravidlá správania: 1. hovoriť málo a iba vtedy, keď je to potrebné; 2. zatvárať uši pred neužitočnými rozhovormi; 3. uchrániť svoj zrak od každej zvedavosti.
Jej reč je plná zdržanlivosti a vážnosti. Biskup Räss dosvedčuje: „Na všetko odpovedá presne a mimoriadne jasne. Nikdy ani slovo navyše, v jej odpovediach nie je nič rozpačité ani nejasné.“
Ak prijímala veľa návštevníkov, robila to z poslušnosti voči Božej vôli a svojim duchovným vodcom. Pre ňu to predstavovalo ťažké utrpenie, ktoré sa postupne menilo na radosť z toho, že pracuje pre Božiu slávu. Vo svojich príhovoroch zdôrazňovala predovšetkým mlčanlivosť a zdržanlivosť. Hovorila: „Deti moje, ak chcete zistiť, aký duch vládne v rehoľnom dome, stačí sa pozrieť, či v ňom zachovávajú mlčanlivosť.“

Keď si Božia služobnica uvedomila, že jej najväčším nedostatkom je tvrdohlavosť, začala sa zriekať vlastnej vôle: „Aby som napredovala v umŕtvovaní a zmiernila svoju tvrdohlavosť, snažila som sa konať opak svojej vôle.“ Uchyľovala sa k modlitbe a sľúbila Bohu: „Obetujem ti všetky moje terajšie utrpenia, aby som dosiahla milosť zvíťaziť sama nad sebou.“ Poslúchala svojich rodičov a farára Reicharda aj v tom, čo ju stálo najviac úsilia. Urobila taký pokrok, že jej spovedník mohol napísať biskupovi Rässovi: „Praktizuje tie najvznešenejšie čnosti, hlbokú pokoru a veľké vnútorné i vonkajšie umŕtovavnie.“ Musela sa predovšetkým zrieknuť vlastného úsudku, keď si myslela, že je stratená a Boh ju zavrhol, a jej duchovný vodca jej prikázal, aby sa modlila. Zaprela sa natoľko, že dokonca predlžovala čas modlitby, napriek svojmu odporu. Vnútorné súženia boli jej údelom po celý život. Tento stav od nej vyžadoval ťažké vnútorné umŕtovanie, ktoré prijímala veľkodušne, tak aby si to nikto ani nevšimol, a nachádzala v ňom pokoj a radosť.

Musela znášať mnohé protivenstvá. Istotne to otriasalo jej citlivou a vzdorovitou povahou, nikdy však nebolo na nej badať nepokoj či netrpezlivosť. Jej rodičia mali námietky voči jej nábožnému životu: „Obviňovali ju, že je pre rodinu príťažou,“ uvádza farár Reichard, „a to ešte zväčšovalo jej muky.“
Miestni obyvatelia sa jej vysmievali a prezývali ju „svätá Betka“. Podľa slov farára Reicharda všetko znášala s nezlomnou trpezlivosťou, „nikdy sa nesťažovala na zlomyseľné poznámky, nereagovala na žiadnu z množstva urážok, ktoré jej vrhali do tváre“. Mnohí kňazi ju odsudzovali. Jeden biskup ju urazil.
„Opovrhujú nami, budú nás aj prenasledovať, ak to Pán Boh dopustí“, povedal farár Reichard.
„Zo všetkých strán sa snažia vnášať nespokojnosť do kongregácie,“ uviedol biskup Räss, „a roztrpčene sledujem, že útoky sú namierené proti predstavenej“. Najbolestnejšie protivenstvá prichádzali z domov vo Würzburgu, Viedni a Šoproni  a od biskupov v týchto oblastiach.
Náš Pán oznámil Božej služobnici všetky tieto utrpenia a protivenstvá.
„Trp, mlč a modli sa!“
Tento príkaz dôsledne zachovávala.

Božia služobnica mala vo všeobecnosti rada jednoduchosť života a  ako pečať ju dáva aj svojej kongregácii. Pri zariaďovaní domov sestier vyžadovala prísnu jednoduchosť: nech je tam len to najnutnejšie a hlavne veľká čistota. Chcela, aby rúcha boli jednoduché. Sestrám odporúčala, aby dávali pozor na škvrny a nezničili si rúcho nedbalosťou, pretože je veľmi drahé a musíme šetriť, aby sme mohli viac pomáhať chudobným. Z toho všetkého môžeme vidieť, že Božia služobnica dbala na detaily a vo všetkom poznala dokonalú mieru.