„Majte odvahu! Boh je s vami…“ Týmito slovami povzbudzovala bl. Alfonza Mária svoje sestry a každého, kto trpel a cítil, že sa so svojím utrpením a bolesťou musí vydať na dlhú púť a žiť v nádeji napriek beznádeji vo svojej dobe a robí to aj dnes. Takto to vnímal aj Martin, ktorý svoj príbeh nazýval: EŠTE NIE JE KONIEC, keď na Postuláciu bl. Alfonzy Márie zaslal svoje svedectvo o jej príhovore v jeho ťažkej situácii. Veríme, že povzbudí každého, kto sa začíta do týchto riadkov…

Martin píše: „Môj príbeh sa začal odvíjať na začiatku júla roku 2017. Leto začínalo a pred necelým mesiacom sme naplnení radosťou spolu s celou rodinou oslávili 5. narodeniny našej dcéry Anny. Začal som cítiť únavu a v posledných júnových dňoch som ju spájal s tým, že som začal viac športovať. Silné nočné potenie som si vysvetľoval tým, že noci sú teplé.

Keďže žijem v Ostrave, rozhodli sme sa na víkend ísť k rodičom na Slovensko. Večer, po príchode k nim, som bol unavený natoľko, že som nevydržal s rodičmi ani posedieť ani porozprávať, ale musel som ísť spať. Počas ďalších dní sa pridali aj zvýšené teploty. Rodičia, ktorí celý život slúžia ľuďom ako lekári, zareagovali na starosti mojej manželky o moje zdravie. Na druhý deň ráno mi odobrali krv a poslali na vyšetrenie do nemocnice v Martine. Krátko popoludní zazvonil telefón z Martinskej nemocnice so správou, že to nevyzerá dobre a jedná sa pravdepodobne o akútnu verziu choroby. Vraj už je všetko dohodnuté a večer ma čakajú v príjmovej ambulancii Hemato-onkologickej kliniky v Ostrave. Preto rýchlo balíme veci a vyrážame naspäť do Ostravy. Večer na klinike v Ostrave, po dohode s lekárom dostávam možnosť byť ešte jednu noc doma s rodinou. Vtedy ešte netuším, že to bude na veľmi dlhú dobu, posledná. Po prvých, asi 20 dňoch chemoterapeutickej liečby dostávam dobrú správu, že akútna choroba je potlačená a získavam čas. Potrebujem ale nájsť niekoho, kto by mi dal dar, o akom sa mi ani nesnívalo. Hľadá sa vhodný darca kostnej drene. Potom nastáva obdobie, kedy môžem byť striedavo so svojou rodinou a zase v nemocnici. Ďalšie fázy liečby pokračujú. A prichádza aj povzbudzujúca správa – našiel sa vhodný darca, je z Poľska. Zo zeme milovaného svätého otca Jána Pavla II., môjho veľkého ochrancu a priateľa.
V dobe čakania na transplantáciu kostnej drene prichádza ďalšia veľká skúška. Necítim sa dobre a po výraznom zhoršení zdravotného stavu ma ráno odváža sanitka do nemocnice. V tej chvíli ešte neviem, že moje telo bojuje s otravou krvi. Vedia to však moji najbližší. Po modlitbe viac ako 600 ľudí – chorých putujúcich v ten deň vlakom do Lúrd, prichádza zlepšenie. Všetky časové súvislosti sa však dozviem až neskoršie. Po návrate rodičov z púte chorých do Lúrd  sa mi do rúk dostáva podobizeň matky Alfonzy Márie Eppingerovej, ktorú dostali rodičia v Lurdoch ako dar od rehoľnej sestry. Dovtedy som matku Alfonzu Máriu nepoznal. Pred transplantáciou, som okrem iných orodovníkov, prosil matku Alfonzu Máriu Eppingerovú zvlášť za jej dobrý priebeh, ako aj po nej za dobrý priebeh ďalšej následnej liečby a rekonvalescencie s tým, že pokiaľ mi budú dopriate osobitné milosti uzdravenia, vydám o tom svedectvo.

Čas pokročil a blížil sa termín transplantácie kostnej drene v Prahe. Niekoľko dní pred odjazdom prijímam po rokoch vo sviatosti zmierenia odpustenie, Eucharistiu a tiež pomazanie chorých. Takto vyzbrojený absolvujem v Prahe veľmi agresívnu liečbu (silná chemoterapia a niekoľko cyklov celotelového ožarovania) ako prípravu na samotnú transplantáciu. Posledný novembrový deň potom od rána čakáme na zásielku. Kuriér vezie z Varšavy « nádej ». Večer túto « nádej » v podobe kostnej drene prijímam do žíl. Nastáva čakanie. Asi po dvadsiatich dňoch prichádza lekárka transplantačného centra so správou, že sa objavila prvá „lastovička“. Prvé krvinky novej krvotvorby. Prichádzajú Vianoce, ktoré prežívam s rodinou, ale iba v spojení cez Skype. Ako obvykle nechávam na stole nezjedenú erárnu večeru a počúvam koledy znejúce z nemocničnej chodby. Niekoľko dní potom je odchod DOMOV. Potom viac ako rok častých kontrol a veľkých obmedzení pre celú rodinu. Moja imunita musí byť riadene potlačovaná. Koncom roku sa odhodlám ísť do kostola. Prijatie vo farnosti, v spoločenstve dobrých ľudí, mi veľmi pomáha.

Dnes môžem konštatovať, že ťažká príprava ako aj samotná transplantácia kostnej drene prebehli len s drobnými ťažkosťami, doslova zanedbateľnými vzhľadom k možným komplikáciám, ktoré tento výkon spravidla môžu sprevádzať. Dnes, keď píšem tieto riadky je to už viac ako 1000 dní po transplantácii a verím, že aj vďaka mocnému príhovoru, teraz už blahoslavenej, Alfonzy Márie je všetko v poriadku. Leukémia je nedetekovateľná a proces rekonvalescencie prebieha iba s minimálnymi obtiažami. Náš život sa zase vracia do normálu. …teda vlastne úplne nevracia, je iný než bol a myslím, že je to dobre. Je to čas, ktorý sme dostali ako dar od dobrého Pána Boha. Mám len starosť, aby som ho nepremárnil. Preto veľmi prosím o modlitbu, veľmi ju potrebujeme. Môj príbeh je príbehom o tom, že aj z plného zdravia sa človek môže v okamihu zaradiť medzi ľudí s diagnózou, o ktorej predtým nezvládol bez úzkosti ani len čítať. Príbeh o tom, že robiť si v živote plány je fajn a potrebné, ale nie je už dobré na týchto plánoch toľko lipnúť. Ale hlavne o tom, že dobrotivý Pán Boh všetko dokáže zmeniť a využiť k dobrému. Viem, že Pán Boh je Bohom dobrých koncov. A tak situácie, kedy to aktuálne nevyzerá dobré, znamenajú iba toľko, že ešte nie je koniec.

S úctou, vďačnosťou a prosbou o modlitbu Martin.“