„Duch sa mi zmieta v úzkostiach“ (Ž 143, 4). Každý človek sa z času na čas umára v pochybnostiach a neistote. Je to veľmi nepríjemný pocit a človek hľadá spôsob, akoby sa ho čo najrýchlejšie zbavil. Ako? Tak, že si získa viac informácií, alebo sa rozhodne na základe pocitu, alebo rozhodnutie neurobí.
Ani sv. Jozef nebol uchránený od pochybností. Zasnúbený s Máriou, jeho životnou láskou, zistil, že je v požehnanom stave bez toho, aby spolu žili. „Jeho (Ježišova) matka Mária bola zasnúbená s Jozefom a prv, ako sa zišli, ukázalo sa, že bola v požehnanom stave z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol spravodlivý človek a nechcel ju vystaviť potupe, ale chcel ju tajne prepustiť.“ (Mt 1, 18-19) Jozef sa ocitol v trápnej situácii. Ten, ktorý miloval a ctil svoju nevestu ako nikto iný na svete, zakúša bolestnú trýzeň. Je mu Mária neverná? Miluje niekoho iného? Alebo je Mária obeťou násilného činu? Ak áno, prečo mu o tom nepovedala? Takéto a podobné otázky mohli víriť v mysli sv. Jozefa. Avšak jeho konanie počas tohto obdobia je „najväčší dôkaz, ktorý potvrdzuje Máriinu čistotu a tiež pravdu Evanjelia, ktoré chváli Jozefa ako spravodlivého muža“ píše Jezuitský páter Filas v knihe The Man Nearest to Christ.
Sv. Písmo je stručné a neuvádza, ako sa sv. Jozef dozvedel o Máriinom tehotenstve, ale uvádza, že Jozef uvažoval čo má urobiť. Podľa Mojžišovho zákona bol Jozef viazaný vydať Máriu na ukameňovanie. „Ale on dúfal, že môže poslúchnuť zákon aj keď Máriu prepustí potajomky. Týmto milosrdným činom by uchránil Máriu pred hanbou a trestom. Samozrejme, že by porušil literu zákona, ale neprestal by byť spravodlivý muž, praktizujúc čnosť milosrdenstva a sebaovládnia“ píše páter Filas.
Sv. Augustín vysvetľuje Jozefove pochybnosti nasledovne: „Ako manžel bol rozrušený, ale ako spravodlivý muž nezúril. On bol tak spravodlivý, že na jednej strane nebol ochotný žiť s cudzoložnou ženou, ale na druhej strane by ju nevydal na odsúdenie. Preto ju chcel prepustiť potajomky. Uvážme jeho nepoškvrnenú spravodlivosť. Naozaj zaslúžene bol vyvolený byť svedkom panenstva svojej manželky.“ A Sv. Ján Chryzostom pokračuje: „Uvedomujete si sebaovládanie tohto muža? Nekáral, a ani sa o tejto afére nikomu nezmienil, dokonca ani Márii, ale sám uvažoval o tejto záležitosti snažiac sa skryť dôvod odluky. On bol taký láskavý a sebaovládajúci sa, že nikdy nepovedal, že ju chce odhodiť od seba, ale chcel ju prepustiť potajomky. Keď o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne anjel. Prečo vo sne a nie otvorene ako pastierom, Zachariášovi alebo aj Panne Márii? Lebo tento muž bol ochotný uveriť, takže nepotreboval taký prejav.“ Sv. Hieronym hovorí, že Jozefova neistota je dôkazom pre Máriu. Jozef, poznajúc Máriinu cudnosť a uvažujúc o tom, čo sa stalo, zapečatil do ticha tajomstvo, ktorému nerozumel. (por. Filas).
Boh však nadľahčil toto ťažké bremeno s rovnako veľkou útechou. Jozefovi sa zjavil Pánov anjel a jeho neistotu rozptýlil slovami: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je zo Svätého Ducha“ (Mt 1, 20).
Keď čítame životopis blahoslavenej Alfonzy Márie, nájdeme tam tiež pochybnosti, s ktorými zápasila. Ako dospievajúca, so záujmom pozorovala rádové sestry, ktoré prichádzali do ich kúpeľného mesta na liečenie. Rada by ich bola oslovila, ale namala odvahu. Túžila vstúpiť do rehole a tak si pýtala dovolenie od rodičov. Tí jej ho však odmietli aj napriek tomu, že bola presvedčená, že od toho závisí spása jej duše. Aj keď sa poslušne podvolila ich vôli, naplnilo ju to veľkou bolesťou. A tak začala pochybovať. Bola presvedčená, že keď jej rodičia nechceli dať dovolenie stať sa rehoľnou sestrou, tak to preto, že Boh ju nechce a musí sa obávať večného zavrhnutia. Pre jej zbožnosť ju rodina, kamarátky a mnohí iní zahŕňali výčitkami. Ale ona mlčala, nikdy neodpovedala urážkou na urážku a nikdy sa nesťažovala na krivdy. Dokonca aj pokušiteľ jej povedal: „Boh ťa nechce!“ A ona sa pýtala sama seba: „Sú tieto slová rozsudkom nad mojím životom?“ Tieto pochybnosti ako šedý závoj zahalili jej dušu a zhášali v nej slnko radosti. Do jej ticha a pokoja zadul prudký víchor. Premohli ju pochybnosti: „Milovala som vôbec niekedy Boha? Neuspokojovala som pri modlitbe iba svoje sebectvo? Môj Bože, čím boli potom všetky moje zbožné cvičenia a moje dobré skutky?“ (por. PERRIN, J. M.: Život matky Alfonzy Márie Alžbety Eppingerovej, s. 34-35).
Alfonza Mária sa pýtala sama seba, či jej nechýbajú tie vlastnosti, ktoré sa páčia Bohu a sú pred ním záslužné. Potom už videla vo svojom konaní len hriechy, zakryté sebectvom a svetskými pohnútkami. Dokonca aj jej spovede a sv. prijímania sa jej zdali zneuctením a previnením voči veľkému a čistému Bohu. Už cítila ako sa pred ňou otvára peklo a Boh sa odvracia od jej ošklivej duše. Našťastie jej spovedník ju upokojil a ukázal jej správnu cestu.
Nie sú tieto pochybnosti Alfonzy Márie podobné Jozefovým? Jozef bol presvedčený, že Mária ho miluje tak ako ju on miluje, nadovšetko. Robil si plány o založení rodiny. Ale ukázalo sa niečo iné… Mária je v požehnanom stave, hoci ešte spolu nebývali.
Alfonza Mária bola presvedčená, že Boh ju miluje, veď aj ona Ho miluje nadovšetko. Jej celé snaženie spočívalo v tom, aby neurazila Boha, Lásku svojho srdca. Dokonca našla aj ochranné prostriedky: „menej hovoriť, a keď hovoriť, tak len to najpotrebnejšie; starostlivo zatvoriť uši pred nepotrebnými rečami a rozhovormi; strážiť svoje oči pred zvedavými pohľadmi!“ (PERRIN, J. M.: Život matky Alfonzy Márie Alžbety Eppingerovej, s. 44) A hľa… zdá sa, že nie je hodná, aby milovala Boha slúžiac mu v rehoľnom zasvätení.
Spoznanie tajomstva o nadprirodzenom počatí skrze anjela, prinieslo Jozefovi ďalšie pochybnosti. Tento hlboko pokorný muž sa necítil hodný bývať pod jednou strechou s Božím Synom a tiež s tou, ktorá bola „plná milosti“. Cítil bázeň pred tým, aby sa volal manželom takejto omilostenej manželky. Neskôr takýto pocit nehodnosti vyznal stotník Pánovi: „Nie som hodný, aby si vošiel pod moju strechu“ (Mt 8, 8), a ktorý počas stáročí opakuje zbožný ľud počas svätej omše. Avšak Jozef, spravodlivý muž, urobil čo bolo správne: dôverujúc v Boha prijal Máriu aj Božieho Syna pod svoju strechu.
Keď Alfonzu Máriu opäť prenikol vnútorný hlas darovať sa celkom Bohu, jej dušu napĺnila veľká obava o budúcnosť, či bude hodná tej milosti, aby kráčala životom v čistote a odriekaní obetujúc sa Bohu. Kľakla si pod kríž a rozprávala sa so svojim Spasiteľom. Hoci veľmi trpela, nidky nič nehovorila svojim priateľkám o svojom duševnom rozpoložení. (porov. PERRIN, J. M.: Život matky Alfonzy Márie Alžbety Eppingerovej, s. 38).
V roku 1848 Alfonza Mária, s veľkou túžbou stať sa rehoľnou sestrou, prosila rappoltsweilerské sestry Božej Prozreteľnosti o vstup do ich kláštora, dúfajúc, že čoskoro ju prijmú do svojej rehoľnej rodiny. Čoskoro dostala list od superior Bachera a v ňom súhlas s prijatím do spoločenstva. Aj keď mnoho kňazov vystríhalo superiora Bachera, aby nedôveroval tejto „vizionárke“, on ju uistil o svojej priazni, a radil jej, aby všetko osočovanie znášala v tichosti a pokore. Avšak pre jej veľký vplyv, biskup jej súhlas nedal, odporúčajúc: „Zatiaľ sa musíme modliť a veci pozorovať. Modlime sa, aby táto vyvolená duša zostala nástrojom Božieho milosrdenstva a bohatým prameňom nebeských požehnaní.“ (PERRIN, J. M.: Život matky Alfonzy Márie Alžbety Eppingerovej, s. 63). Alfonzu Máriu mohli opäť prepadnúť pochybnosti, či vôbec niekedy bude môcť vstúpiť do kláštora. Ale ona toto zamietnutie v pokore a tichosti prijala ako Božiu vôľu. Neskôr jej sám Pán zjavil, že ona má založiť novú rehoľu: „Dcéra moja, už to nebude dlho trvať a dám ti spoznať podobu rehole i spôsob, akým má byť zriadená.“ (PERRIN, J. M.: Život matky Alfonzy Márie Alžbety Eppingerovej, s. 69)