Ďakovná sv. omša po blahorečení matky Alfonzy Márie
Niederbronn, pondelok 10. septembra 2018

Homília – Mons. Christian KRATZ, pomocný štrasburský biskup

Milé sestry, milí bratia a sestry, milí priatelia,

sláviť blahorečenie matky Alfonzy Márie znamená sláviť vernosť Boha, ktorý dáva človeku svoju lásku a umožňuje mu, aby na ňu radikálne odpovedal. Rehoľné zasvätenie novej blahoslavenej je silným znamením pre dnešnú Cirkev, a zvlášť pre Cirkev v Alsasku. Sme oslovení a povzbudení jej pokornou veľkodušnosťou a činnosťou Ducha Svätého, ktorý v nej konal cez jej darovanie života Bohu a ľuďom. Dovoľte, aby som pri príležitosti tejto slávnosti krátko pripomenul zmysel zasväteného života.

1. Svedčiť

Rehoľné zasvätenie svedčí všetkým, že Boh je hodný toho, aby sme mu zasvätili celý svoj život. Je dobré, že v Božom ľude sú muži a ženy, ktorí chcú ešte plnšie žiť evanjeliovú radikálnosť. Dosvedčujú tým, že Boh nie je „niekde inde“, nie je niečo „naviac“, alebo nejaká « špeciálna oblasť v živote ». Boh je pri počiatku, v centre a na konci každého ľudského života a každého stvorenia. Každý pokrstený človek je povolaný stretnúť sa s Bohom, hovoriť s ním, byť s ním v kontakte, žiť v jeho prítomnosti. No niektorí ľudia nachádzajú svoje šťastie a radosť v úplnom odovzdaní sa modlitbe a službe blížnym. U mladej Alžbety Eppingerovej sa veľmi skoro ukázalo, že ju priťahujú duchovné veci a od prvého sv. prijímania mala Eucharistia ústredné miesto v jej živote. Neskôr počas choroby zakúsila intenzívne mystické momenty, ktoré ju pripravili na to, aby zasvätila svoj život Bohu a stala sa zakladateľkou rehoľnej spoločnosti.

Rehoľný život je dar, ktorý Boh neprestáva dávať svojej Cirkvi, dar, ktorý ponúka mužom a ženách všetkých generácií, aby dal v Cirkvi a vo svete zaznieť úžasnej zvesti o jeho nekonečnej láske. Veľká Božia láska k stvoreniam volá k veľkej odpovedi človeka, cíti bohom oslovený a milovaný. Áno, všetci zasvätení svojím príkladom a svedectvom odovzdania života dosvedčujú, že Boh je Bohom, že jeho láska nás stále predchádza, no žiada od nás odpoveď podľa miery daru, ktorý sme dostali.

2. Spochybňovať

Teda žitie bláznovstva Božej lásky v živote muža alebo ženy neprestáva vyvolávať otázky. Rehoľný život spochybňuje zvyčajné spôsoby konania spoločnosti : všetkým, ktorí uprednostňujú bohatstvo a materiálne dobrá hovorí rehoľné zasvätenie o chudobe a slobode ; všetkým, ktorí hľadajú potešenie a zisk hovorí rehoľné zasvätenie o čistote a úcte; všetkým, ktorí sa opájajú mocou hovorí rehoľné zasvätenie o poslušnosti a bratskom živote. Sľuby, ktoré skladá rehoľník alebo rehoľníčka idú v protismere s tým, čo spoločnosť vo všeobecnosti ponúka. Všetkých kresťanov pozývajú k rozlišovaniu a obráteniu, pretože každý pokrstený má z času na čas prehodnocovať priority vo svojom živote a prísť na chuť evanjeliu. Pre všetkých platí, že nemôžeme slúžiť Bohu aj mamone, pre všetkých platí, že nik nemôže byť Ježišovým učeníkom, ak sa nechce v živote deliť, konať v duchu solidarity, úcty a odpustenia. Pre všetkých platí, že jediné, čo má cenu, je láska. No nie egoistická láska, ktorá človeka uzatvára, ale láska, ktorá ide až po darovanie vlastného života nasledujúc Ježiša, ktorý neprišiel, aby sa nechal obsluhovať a aby panoval, ale aby slúžil a zachraňoval. Taká láska je ťažká, ale evanjelium nám ukazuje, že len Ježiš môže premôcť smrť a pre všetkých otvoriť cestu nádeje a  budúcnosti. V tomto zmysle je oslovujúci a významný príklad matky Alfonzy Márie, ktorá chcela byť «nástrojom Božieho milosrdenstva preukazovaním pozornosti ubiedeným, počúvaním a preukazovaním úcty ľuďom v ťažkých situáciách». Rehoľný život má skutočne tento prorocký rozmer, ak v živote ľudí stelesňuje niektoré z blahoslavenstiev, a to najmä tam, kde verejná moc neberie ohľad na najchudobnejších – prirodzene mám na mysli vzdelávanie a oblasť zdravotníctva.

3. Anticipovať

Skúsenosť nás učí, že náš pozemský život je krátky a že sme tu iba dočasne. Viera nás uisťuje o tom, že ľudský život je neustálym exodom a že sa cez malé každodenné «zomierania» a vzkriesenia musíme učiť vzdávať seba samých, aby sme od Boha dostali dar nového narodenia, ktoré je nám prisľúbené po našej telesnej smrti. Na zemi nemáme konečný domov, sme pútnici, ktorí kráčajú k budúcemu mestu, v ktorom nám Boh pripravil miesto. V centre viery Cirkvi je paschálne tajomstvo, Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. To sa netýka len Máriinho Syna, ale každého a každej z nás, pretože sme všetci povolaní nasledovať Krista v jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Sme stvorení pre život a pre večný život. Ježiš nás o tom uisťuje! Teší sa, že uprostred ťažkostí a každodenných bojov svedčia muži a ženy všetkým o tom, že premieňajúcou silou Ducha Svätého je ľudstvo povolané stať sa Božím ľudom. Rehoľníčky a rehoľníci svojou životnou voľbou ukazujú, že náš cieľ sa nenapĺňa na zemi, ale v Božom kráľovstve, ktoré nám je prisľúbené a pripravené.

Milí priatelia, teraz trochu lepšie chápeme, že rehoľný život je výzva pre všetkých kresťanov. Všetci sa ním nemôžu zaviazať, no všetci môžu pochopiť odkaz, ktorý im je adresovaný, a to Božiu transcendenciu, relativitu ľudských hodnôt a všetkého, čo nie je Boh, dar nového narodenia sa v kráľovstve večnej lásky. Staňme sa tým, kým sme: deťmi lásky Boha Otca, ktorý nás volá, aby sme sa delili s naším životom a aby sme okolo seba vyžarovali radosť z toho, že veríme, radosť, že milujeme a vieme milovať. Šťastnú cestu, drahé sestry v Kristovi! Nech nás váš život a vaše svedectvo aj naďalej povzbudzuje v hľadaní Boha a nech nám pomáha rásť. Nevieme, čo bude zajtra, ale zakorenení v tejto dôvere v Boha, ktorú nám odovzdala matka Alfonza Mária, s pokojom hľadíme do budúcnosti a pokračujeme pracovať na tom, aby Božie kráľovstvo rástlo v ľudských srdciach a vo svete. AMEN.