Drahí spolubratia kňazi, milé sestry,

Duchovná rodina blahoslavenej Alfonzy Márie, bratia a sestry.

Dnes chceme ďakovať Bohu za dar blahoslavenej Alfonzy Márie Eppingerovej. Keď si uctievame svätých, tak môžeme premýšľať nad tým, či sa nevraciame niekde do stredoveku alebo aký to má zmysel obracať sa s prosbou o príhovor, o pomoc k svätým, keď tu máme Ježiša prítomného v Eucharistii.

Či nám nestačí to, čo nám Boh dáva alebo sa obracať so svojimi prosbami priamo na Neho. Myslím si, že úcta k svätým, blahoslaveným, tým ktorí nás predišli na ceste do večnosti, nás upevňuje v jednej veľkej pravde a to je spoločenstvo svätých. A zároveň je to aj viera v to, že život sa po smrti nekončí, ale pokračuje ďalej, že do neba si asi nepôjdeme oddýchnuť, ale Boh nám bude dávať silu a milosť, aby sme mohli aj naďalej  pokračovať v túžbe po tom, aby každý mohol spoznať veľkosť Božej lásky. Tak veríme, že aj blahoslavená Alfonza Mária je v nebi. Cirkev nám ju predkladá ako určitý príklad a sprievodcu na tejto ceste životom. Zároveň som presvedčený, že v takých výnimočných chvíľach ako je slávenie piateho výročia jej blahoslavenia Boh určite viac vypočúva prosby tých, ktorí mu vo svojom živote darovali všetko. Aj keď jej príhovor nie je určite obmedzený iba na tento deň. Veríme, že blahoslavená Alfonza Mária môže aj nám vyprosiť to, čo nesieme a prinášame vo svojich srdciach, ak ju prosíme o príhovor.

Dnešný krásny deň Narodenia Panny Márie má núti, aby som začal rozprávať o matke Alfonze Márii práve cez jej vzťah k našej Nebeskej matke. Mária mala veľké miesto a význam v živote matky Alfonzy Márie. Mohli by sme povedať, že cez Máriu už malá Alžbeta pochopí určitú realitu neba. Nebo nie je len hore, ale nebo je činné a prítomné už tu na tejto zemi a medzi nami. Už od malička sa malá Alžbeta cíti veľmi priťahovaná Bohom, takže s veľkou pozornosťou počúva, keď sa v jej rodine rozpráva o Bohu. Tu vidíme aj význam rodiny a rodinného prostredia, v ktorom Alžbeta vyrastá. Je to rodina, ktorá praktizuje vieru, ktorá sa stretáva pri modlitbe sv. ruženca, ktorá, zvlášť v zimných večeroch, sa rozpráva o rôznych  udalostiach z Ježišovho života. Tak si všimnú, že malá Alžbeta je veľmi vnímavá. Keď raz počuje o utrpení Krista tak sa rozplače, čo všetkých zarazí, aké je to dieťa citlivé. A potom, keď sa učí prvé modlitby a ešte ich nevie naspamäť celé odrecitovať, tak ju mama upozorňuje, že to nemôže len tak hocijako hovoriť. Zvlášť ju priťahuje modlitba Zdravas Mária. Keď ju ešte nevie naspamäť tak dookola opakuje: „Zdravas Mária, Zdravas Mária…“ Mama si myslí, že to nie je veľmi dôstojné a hovorí jej: „Potrebuješ prosiť našu  nebeskú Matku, aby ťa naučila modliť sa“. Tak malá Alžbeta prosí: „Mária, moja dobrá Matka, prosím ťa, nauč ma modliť sa“. Keď si na to spomína hovorí, že zrazu sa dokázala pomodliť základné modlitby Otče náš a Zdravas Mária bez toho, aby sa pomýlila, čo dovtedy nikdy nedokázala. Je to pre ňu prvá existencionálna skúsenosť neba. Cíti, že Mária má veľkú moc, že Mária je reálne prítomná nielen v nebi, ale i v našom živote. Keď ju s dôverou a úprimnosťou o niečo prosíme tak Mária je tá, ktorá odpovedá na naše prosby.

To je začiatok jej života, ktorý sa potom rozvíja v jednoduchej službe dievčaťa, ktoré žije v poľnohospodárskej rodine, kde ako najstaršia dcéra musí pomáhať so všetkým s čím môže. To načo pritom naráža je na jednej strane jej veľká túžba po Bohu a túžba modliť sa, využívať každú chvíľu na to, aby sa mohla modliť, aby mohla o Bohu premýšľať a na strane druhej potreba práce. Hovorí, že aj keď pracovala, tak veľmi často zanechala alebo rýchlo sa snažila urobiť zadanú prácu a vyhľadávala každú chvíľku na to, aby sa kdesi utiahla a mohla sa modliť, čo sa rodičom veľmi nepáčilo, že na úkor práce vyhľadáva Pána Boha. A vtedy jej vo vnútri zaznejú nejaké slová alebo napomenutie: „Viacej sa mi páči tvoja poslušnosť ako tvoja modlitba.“ Vidíme, že aj Pán Boh je realista. Nechce, aby sme len sedeli v kostole, keď potrebujete vy mamy doma navariť alebo vyprať alebo ísť do práce. Vzťah k Bohu nás nevytrháva z tohto sveta, ale učí nás ešte reálnejšie prežívať všetko, s čím je náš život spojený.

Následne sa v Alžbetinej duši alebo v srdci rodí túžba zasvätiť svoj život Pánu Bohu. Do toho prichádza silná skúsenosť s krížom, keď sa pýta mamy prečo Kristus zomrel na kríži a mama jej jednoducho odpovedá: „Pre naše hriechy!“ Alžbeta si zrazu povie: „Tak ja potom nechcem Pána Boha uraziť, aby trpel ešte viac“. Zároveň si povie, že chce aj iných viesť alebo učiť ich, pripomínať im, aby neurážali Pána Boha svojimi hriechmi. Potom prichádza obdobie možno najväčšej školy v jej živote a to je škola utrpenia. V tejto škole si musíme uvedomiť, že na prvom mieste pre Alžbetu nie je bolesť, ale Pán Boh. Keď sa pozeráme na jej život, tak nám môžu rezonovať rôzne, veľmi silné veci, ktoré ona o kríži a utrpení hovorí, ale utrpenie nie je cieľom nášho života. Cieľom nášho života je vzťah s Bohom, je šťastie a radosť. Utrpenie je však tým najlepším prostriedkom k jeho dosiahnutiu.

Cez tri sukcesívne choroby, ktoré prichádzajú v jej živote je Alžbeta, akoby stiahnutá z normálneho kolobehu života a pripútaná na lôžko. Práve tu sa rodí jej najhlbšia skúsenosť s Bohom, ale aj ľudskou biedou. Mne sa páčilo ako na záver slávnosti blahorečenia matky Alfonzy Márie v Štrasburgu, v rámci poďakovania, vyzdvihol arcibiskup tejto diecézy tri veci, ktoré podľa neho stoja pri zrode charizmy novovznikajúcej Kongregácie. Vo francúzštine sú to tri „S“: souffrance, solitude et silence. Charizma sa rodila uprostred utrpenia, samoty a ticha.

Takže to, čo človek normálne povie, že je bolesťou a krížom, sa stalo pre Matku Alfonzu požehnaním. Choroba alebo bolesť ju viac vytiahla zo zhonu tohto sveta a tak mohla vnímať krehkosť ľudského života. Keď trpela tak už nemohla byť veľmi tvrdohlavá, ale skôr pokorná a odkázaná. Dokázala si tak ľahšie poradiť aj so svojou tvrdohlavou povahou. Možno jej ani nikto nevyčítal, keď sa viacej modlila doma, kdesi v posteli. Ona tam však prechádza bolesťou fyzickou, ale zároveň aj duchovnou. Tá, ktorá bola veľmi priťahovaná modlitbou a Pánom Bohom, tak zrazu hovorí o vyprahlosti. Nedokáže sa modliť tak ako predtým, nedokáže mať pekné myšlienky o Pánu Bohu.

Keď Alžbeta prechádza touto skúškou, ktorú by sme mohli nazvať očisťovaním duše, tak sa učí milovať Boha kvôli nemu samému. Niekedy sa nám dobre modlí, keď cítime radosť, keď sme priťahovaní modlitbou. Možno sa nám dobre modlí vtedy, keď máme nejakú ťažkosť a prosíme Pána Boha, ale keď sa začneme modliť a prichádza nám kadečo iné na myseľ alebo keď nedokážeme ani povedať nič pekného Pánu Bohu, keď možno pred ním musíme sedieť v tichu a máme pocit, že sedíme na ihlách, tak sa práve vtedy overuje reálnosť nášho vzťahu s Bohom. Či ho hľadáme kvôli tomu, čo nám môže dať  alebo kvôli Nemu samému. Takže Alžbeta sa rozhodne práve takto naplno odovzdať Pánu Bohu. Uprostred tohto utrpenia, ticha a samoty, kde sa istým spôsobom musí zriecť nielen radosti zo vzťahu s Bohom, ale aj svojej túžby po zasvätenom živote. Lebo keď je pripútaná na lôžku, tak nemôže byť rehoľnou sestrou. V takom stave by ju nikto nezobral do rehole. A nakoniec, keď ju aj chcú prijať do jednej kongregácie, tak jej to biskup nedovolí. Ona vtedy poslúchne a krátko nato prichádza pozvanie k tomu, aby založila nové spoločenstvo sestier Najsvätejšieho Spasiteľa alebo Vykupiteľa. Veríme, že je to stále ten istý Kristus, či je Spasiteľ alebo Vykupiteľ, ale to podstatné, čo v sebe nesie toto meno je, že Kristus nás vykúpil svojím krížom a zmŕtvychvstaním. Tajomstvo Kríža má byť tak sprítomnené v poslaní novej kongregácie a má napĺňať jej dcéry vo všetkom, čo budú robiť.

Ďalšia skúsenosť, ktorej sa Alžbeta učí uprostred choroby alebo ktorej ju choroba naučí je pozornosť voči iným. Nielen voči ľuďom, ktorí prichádzajú pre rôzne rady, ale ona si zároveň uvedomí, čo to je byť chorým. Jednak trpieť na svojom tele, ale potom možno byť príťažou pre vlastnú rodinu, ktorá potrebuje pracovať. Namiesto toho, aby mali pomocníka v rodine, tak majú ťarchu, niekoho, o koho sa potrebujú starať. Keď si Alžbeta všetky tieto veci uvedomuje, tak spolu Božím pozvaním vidí potrebu kongregácie sestier, ktoré sa budú venovať predovšetkým službe chorým.

Alžbeta, už ako matka Alfonza Mária, chce spolu so svojimi sestrami robiť všetko, čo bude v ich silách, aby utrpenie a biedu tohoto sveta pomáhali odstraňovať. Súčasťou tejto biedy bude  aj ľudský hriech. Špecifikom založeného spoločenstva bolo to, že sa starali nielen o chorých, ktorí by prišli k nim, alebo by založili nejaký hospic, ale začínajú navštevovať chorých v ich domovoch bez ohľadu na ich vierovyznanie. Chce slúžiť všetkým. Tu znova môžeme vidieť veľkú lásku a múdrosť dobrého Boha, ktorý, keď si človeka priťahuje k sebe, tak nie preto, aby si ho nechal pre seba, ale aby ho naučil ešte viac žiť pre druhých.

Takže v dnešný deň chceme Bohu ďakovať za tento dar, ktorý nám dáva v matke Alfonze, ktorá keď sa pozerá na svoj život hovorí: „Prešla som telesnými a duchovnými bolesťami každého druhu a môžem vás uistiť, že duša, ktorá ich dokáže prijať a urobiť z nich svoje dedičstvo alebo svoj poklad, je šťastná“. Tieto slová vychádzajú zo skúsenosti, ktorou prešla. Uvedomila si, že každé utrpenie, ktorým prešla ju ešte viac pripútalo k Bohu a odhaľovalo aj jeho prítomnosť v každom trpiacom na tele alebo na duchu. Práve preto sa pre ňu kríž stal prameňom šťastia a požehnania.

Aj dnešný deň chceme prosiť blahoslavenú Alfonzu Máriu, aby aj nám vyprosovala možno nie nejaké fyzické vonkajšie uzdravenie, aj keď aj o to máme právo prosiť, ale aby nám vyprosovala stále väčšiu túžbu po Bohu, aby sme aj my mohli prežiť niečo z duchovného realizmu, ktorý ona prežívala a ku ktorému sa snažila pozývať všetkých. Amen.

V Košiciach, 8. septembra 2023

doc. ThDr. Ján Jenčo, PhD.