Rodina je základná bunka spoločenstva. Hlavou Svätej rodiny bol sv. Jozef, ktorého nazývame aj pestúnom Pána Ježiša. Aj napriek ťažkostiam, že nebolo pre nich miesta v Betleheme, keď sa išli zapísať, že museli utekať do Egypta a pod., sa vždy postaral o to, aby Ježiš a Mária mali kde bývať. Ako pestún, sa vzorne staral o dieťa Ježiša a vychovával ho v múdrosti.
„V roku 1857 mala kongregácia už osem rokov. „Klösterle“, čiže „Kláštorík“ už dávno nestačil svojou kapacitou. Na tom istom mieste mohli postaviť väčší kláštor. Matka Alfonza Mária len s ťažkým srdcom opúšťala svoj drahý „Kláštorík“, aby sa presťahovala do nového kláštora. Ako sama vravievala: dostala v ňom toľko milostí! Ani tento nový kláštor však už nestačil. Postulantky prichádzali zo všetkých strán a už ich nemali kde ubytovať.
Medzitým sa dozvedeli, že v Oberbronne starobylý zámok, vzdialený tri kilometre, je na predaj. Bola to veľká suma, ale neodradilo ich to. Keď bola usadlosť zariadená, novickám kongregácie poskytovala samotu na rozjímanie v krásnom parku so storočnými alejami, mohutnými a majestátnymi stromami, dokonalú oázu pokoja a ticha. Tu sa rozjímanie a modlitby vznášali k Bohu spolu so spevom vtákov, vôňou kvetov a bzukotom včiel. Usídlenie sa v starobylom zámku však nijako neodporovalo kláštornej chudobe. Jediný luxus – aj to len v relatívnom zmysle – sa nachádzal v kaplnke, ktorej chór bol vyzdobený nádhernými portrétmi svätého Alfonza, svätej Terézie a svätého Jozefa, ktorého matka Alfonza Mária ustanovila za „pestúna“ a hlavného patróna materského domu a celej kongregácie.“ (CRISTIANI, L.: Extatička z Niederbronnu, s. 126-127).