Duchovný profil a čnosti

Kardinálne čnosti

Kardinálne čnosti – rozvážnosť, spravodlivosť, miernosť a mravná sila v živote matky Alfonzy Márie Ak sú teologálne čnosti prameňom jej duchovného života, kardinálne čnosti sú spôsob, akým sa tento prameň prejavil v rozhodovaní, vo vzťahoch k druhým a vo vytrvalosti pri zakladateľskom diele. Nasledujúce state vychádzajú z dokumentu, ktorý pre proces blahorečenia pripravila kongregácia.

Rozvážnosť

„Neboj sa, je to moje dielo!“

Božia služobnica žila rozvážnosť hrdinským spôsobom, pretože v jej živote nemožno nájsť konanie, ktoré by malo čisto ľudský cieľ. Všetko v nej smeruje k Bohu, k večnej spáse, k posväteniu, k cti, ktorú treba Bohu pripraviť, k spáse duší. Jej neustále úsilie smeruje iba k tomuto cieľu.

Veľmi nedôverčivá voči sebe samej hľadala od raného detstva svetlo a praktické rady pre svoje konanie u nábožného, múdreho a rozvážneho vodcu, farára Reicharda. Mala veľkú múdrosť ponechať si ho ako duchovného vodcu na celý život, v hlbokom presvedčení, že to tak chce Boh. Vo svojich vnútorných utrpeniach sa ako sedemnásťročná pokúsila hľadať útechu u iného spovedníka; svoj omyl však rýchlo spoznala a vrátila sa k farárovi Reichardovi. Jeho pokyny potom nasledovala vždy a vo všetkom.

Túto rozvážnosť odporúčala aj svojim dcéram: „Ó, deti moje, kiež by ste pochopili, aké je užitočné v pokušeniach bezodkladne poprosiť o radu svojho spovedníka alebo predstavených a ochotne sa riadiť ich mienkou!“

Božia služobnica mala veľmi živú bázeň pred Bohom a bola nesmierne citlivá na všetko, čo by mohlo narušiť čistotu jej svedomia a jej spojenie s Bohom. Okamžite siahala po najpriamejších a najistejších prostriedkoch: modlitba, pokánie, útek pred príležitosťou.

Keď sa ako štrnásťročná venovala tvrdej práci na poli, zistila, že strávila hodiny bez toho, aby zotrvávala v Božej prítomnosti. „Po desiatich dňoch som si spomenula na všetko, čo som si predsavzala v deň svojho prvého svätého prijímania, a hľadela som na svoju vlažnosť. Vtedy sa ma zmocnil strach a hanba a to vo mne znova prebudilo horlivosť. Vzala som si na pomoc kajúce skutky.“

Farár Reichard dosvedčuje: „Predovšetkým prosila Kráľovnú panien, aby jej zachovala čistotu srdca, a sama so svedomitou starostlivosťou bdela nad týmto vzácnym pokladom… Je pravda, že túto anjelsky čistú dušu nikdy nezakalila ani jediná nečistá myšlienka.“

Po vytrvalom boji proti svojej hlavnej chybe – istej prudkosti povahy – dosiahla v pozoruhodnej miere zdržanlivosť a diskrétnosť, ako dosvedčili mnohí, ktorí s ňou prišli do styku. Svoje rozhodnutia robila vecne, pretože sa vždy riadila vnuknutiami zhora a radami, ktoré dostávala – tak na začiatku svojho diela, ako aj pri jeho rozvíjaní: stavby, otváranie domov, vzťahy s úradmi, výber a rozpoznávanie povolaní. Hoci ju poháňala horlivosť, nikdy nekonala prenáhlene a z vlastného popudu.

To, čo jej dávalo túto vyrovnanosť a vecnosť v rozhodovaní, bol jej duch modlitby a spojenie s Bohom. Farár Reichard dosvedčuje: „Úplne presvedčená, že Bohu treba prenechať všetko, čo sa týka kongregácie, ponára sa v modlitbe do Božského Srdca Ježišovho, aby od neho všetko vyprosila.“ Prosila Pána, aby jej ukázal svoju svätú vôľu pri prijímaní postulantiek, a počula Pána odpovedať: „Dcéra moja, tvoja modlitba sa mi páči, obracaj sa vždy na mňa a všetko mi prenechaj.“

Svojim dcéram dala toto pravidlo: „Na začiatku svojich zamestnaní nech sestra Božského Vykupiteľa obnoví dobrý úmysel a nech má pri všetkých svojich podujatiach správny a čistý úmysel; všetko nech začína v mene Ježiša a Márie.“

Pokiaľ ide o cieľ jej diela – telesnú a duchovnú starostlivosť o chudobných a chorých –, odporúča Božia služobnica svojim dcéram tú istú rozvážnosť slovami obdivuhodnej múdrosti:

„Milé deti, chcem vám dať do rúk dobrý prostriedok, skôr než pôjdete k chudobným a chorým, do ťažkých okolností a bez pomoci, keď neviete, ako začať. Radím vám, aby ste sa na niekoľko okamihov postavili pod kríž a modlili sa takto: ,Ježišu, nauč ma, čo mám u tejto osoby urobiť, daj mi vhodné prostriedky, aby som splnila tvoju svätú vôľu u tohto chudobného a tohto chorého. Ó, Ježišu, neodstúpim od teba, kým ma nevypočuješ; prosím ťa, daj tomuto človeku milosť a milosrdenstvo.‘ Potom choďte s dôverou. Keď vám odporúčam vnútornú modlitbu, neprekáža to vášmu konaniu – naopak, dobrý Boh vám dá o to viac vhľadu a poznania.“

Vedela tiež odhadnúť, koľko úsilia môže od každej zo svojich dcér žiadať: „Je dobré, najmä na začiatku, obmedziť svoje predsavzatia na krátky čas, aby si človek sám nevzal odvahu pri pohľade na prácu či záväzok, ktorého trvanie by mohlo slabú dušu alebo novicku vydesiť.“

Pri výkone svojich úloh mala Božia služobnica stálu starosť zabezpečiť svojim dcéram také životné podmienky, aby sa dalo zachovávať pravidlo, ale aj dostatočné materiálne podmienky, aby mohli svoje charitatívne diela plniť pravidelne a účinne.

„Patrí k mojim povinnostiam,“ povedala istému starostovi, „starať sa o zdravie mojich sestier. Prosím vás teda, aby ste na toto zariadenie dohliadli a zaujímali sa oň tak, aby bola pre sestry zabezpečená strava a odev. To žiadame na všetkých miestach, kde sa zdržiavajú.“ A jednému farárovi: „Prísne dbám na to, aby moje dcéry plnili cieľ svojho svätého povolania; zároveň je mojou veľkou starosťou, aby mali – ako hovorí Apoštol – vždy potrebnú stravu a odev.“

Matka Alfonza Mária vždy vedela spojiť prácu s modlitbou. Ako dcéra roľníka hovorí vo svojom životopise o svojich prvých rokoch: „Ako päťročná som už rada pracovala.“ Ako mladé dievča sa venovala povinnostiam svojho stavu bez akejkoľvek nedbalosti – práci na poli – a pri tvrdej práci sa modlila a zostávala spojená s Bohom. Tak sa zo skúsenosti naučila to, čo mala neskôr dobre učiť svoje dcéry: intenzívny modlitbový život a zároveň námahu, akú si vyžaduje ošetrovanie chudobných a chorých. Farár Reichard mohol dosvedčiť: „Svoj celý čas delila medzi prácu a modlitbu, alebo skôr modlila sa ustavične, aj keď pracovala.“

Milovala a žila úplnú jednoduchosť. To na nej azda najviac vynikalo a touto vlastnosťou zapôsobila na všetkých, ktorí s ňou prišli do styku.

Farár Reichard dosvedčuje: „Pokoj a jednoduchosť, s akou mi tieto zjavenia oznamovala, mi poskytli silné dôkazy o bezprostrednom Božom pôsobení.“ Biskup Räss hovorí: „Rozpoznal som u nej všetky znaky privilegovanej duše, vznešenej jednoduchosti a bezpodmienečnej úprimnosti.“ Abbé Busson píše: „Úprimnosť, priamosť a láska k pravde sú prevládajúcimi črtami jej osobnosti.“

Istý kňaz: „Sotva som k nej vstúpil, hneď ma zaujal jej otvorený spôsob, hoci som očakával niečo z toho pózovania, s akým sa stretávame u ľudí, ktorí sa pokladajú za obľúbencov neba; v jej správaní som nedokázal nájsť ani najmenšiu stopu po niečom takom – bolo zbavené každej strojenosti a svedčilo len o anjelskej miernosti a vznešenej vyrovnanosti, ktorú sa nijakým úsilím nedá predstierať.“

Rozvážnosť Božej služobnice sa jasne prejavila v jej presvedčení, že za každú cenu treba zachovať jediný noviciát a tiež každoročné duchovné cvičenia v materskom dome, nech by to stálo akékoľvek obete – bola totiž presvedčená, že ide o životne dôležitú otázku pre zachovanie dobrého ducha a pre jednotu všetkých členiek. Vedela za dodržanie týchto dvoch ustanovení bojovať a trpieť. Stálo ju to ťažkú skúšku odlúčenia domov vo Viedni, v Šoproni a vo Würzburgu – skúšky, ktoré jej zdravie zasiahli tak, že sa z nich už nespamätala.

Spravodlivosť

Povinnosti voči Bohu a voči blížnemu

Božia služobnica sa hrdinským spôsobom usilovala starať o Božiu česť. Veľmi skoro pochopila, celkom osobitnou milosťou, práva Stvoriteľa voči jeho tvorom a to, že Bohu treba všetko vrátiť. Odvtedy zameriavala po celý život všetky svoje myšlienky, všetky svoje slová a všetky skutky na tento jediný cieľ.

Cit pre úctu, ktorú treba Bohu preukazovať, sa jasne prejavoval v spôsobe, akým sa modlila, v jej sústredenosti, v pokornom postoji, v umŕtvovaní, ktoré si pri každej príležitosti ukladala, aby jej postoj bol lepšie hodný Božej prítomnosti – a tento postoj zapôsobil na všetkých, ktorí s ňou prišli do styku, a viedol ich k Bohu.

Mala veľkú horlivosť za posvätenie nedele a natoľko trpela, keď videla, ako sa najmä mládež zabáva spôsobom veľmi nebezpečným pre dušu, že naliehavo prosila farára Reicharda, aby dovolil v nedeľu večer modlitbu ruženca. Chodila po všetkých domoch farnosti, aby ľudí získala a aby v dohodnutom čase prišli do kostola. Mala vo zvyku zdobiť oltáre, aj keď bola veľmi unavená.

Máriu si uctievala veľmi pozoruhodnou nábožnosťou. Mala absolútnu dôveru v moc jej príhovoru a vzývala ju pri každej príležitosti; jej sviatky slávila s najväčšou zbožnosťou – svoju kongregáciu zasvätila Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Zasvätila jej oltár prvého kláštora a dala na jeho dvere napísať: „Ó Mária, počatá bez hriechu.“ Svojim dcéram dala ruženec ako prvé pravidlo. Odporúčala im, aby sa vo všetkých situáciách obracali na Máriu, najmä keď mali vyprosiť obrátenie hriešnikov.

Matka Alfonza Mária vrúcne uctievala aj svojich svätých patrónov: svätú Teréziu a svätého Alfonza z Liguori. Svätú Teréziu chcela napodobňovať v jej láske k Bohu a v trpezlivosti v utrpení. Svätý Alfonz ju podnietil ku konkrétnej podobe jej inštitútu, ktorý sa mal venovať najchudobnejším a najopustenejším. Svätého Jozefa si zvolila za prvého ochrancu a odvtedy sa mu zverovala vo všetkom, čo potrebovala; jemu sa pripisovala každá mimoriadna pomoc, ktorej sa vznikajúcej kongregácii dostalo. Veľmi si uctievala aj svojho anjela strážcu.

Svätému Otcovi Piovi IX. preukazovala znaky úcty, detinskej zbožnosti a bezvýhradnej oddanosti, ktoré vidieť v jej slovách, vo vrúcnych a vytrvalých modlitbách, ktoré pri skúškach svätej Cirkvi v osobe jej hlavy posielala k nebu, a v utrpeniach, ktoré radostne prijímala, aby prenasledovanému pápežovi vyprosila pomoc z neba.

Farár Reichard dosvedčuje: „Dokonalú poslušnosť, ktorú sama s takou vernosťou žila, odporúčala deťom voči rodičom, farníkom voči farárovi, kňazom voči biskupom a všetkým voči katolíckej, apoštolskej, rímskej Cirkvi.“ Vrúcne si želala schválenie stanov Svätým Otcom: „Ó, ako veľmi túžim a želám si schválenie našich stanov Svätou stolicou! Kiež by Boh odstránil všetky prekážky a vyprosil nám túto milosť!“ Keď schválenie prišlo, prejavila neporovnateľnú radosť.

Božia služobnica si bola úplne vedomá toho, čo vďačí svojim rodičom – predovšetkým, že jej odovzdali katolícku vieru, poučili ju o pravdách náboženstva a dali jej príklad čestného, hlboko kresťanského života. Vďačnosť im preukazovala dokonalou podriadenosťou vo všetkom, čo nebolo proti Božiemu príkazu. Poslúchala ich, keď na ich pokyn ráno odchádzala do práce, hoci ju mocne priťahovala účasť na svätej omši. Keď bola chorá, trpela tým, že nemohla pre rodinu urobiť svoj diel práce a služby. Po otcovej smrti sa ponúkla znášať, čo Boh bude chcieť, aby ho vyslobodila z očistca.

Povinnosti spravodlivosti plnila Božia služobnica bez ohľadu na osobu. Chcela, aby jej dielo stálo predovšetkým v službe chudobným, ale nezanedbávala ani bohatých, ktorí majú tiež svoje núdze. Každého návštevníka prijímala s rovnakou láskavosťou, nikoho neodmietla.

Svojim dcéram hovorila: „Bohatá či chudobná, všetky ste mi rovnako milé. Hľadím iba na vaše povolanie, na vašu vernosť, s akou odpovedáte na Božie milosti.“ Nehľadela ani na rasu, ani na národ: „Treba mať na pamäti, že rehoľný duch je duchom Ježiša Krista, že tento duch je rovnaký pre všetky národy a že môže byť v súlade s povahou a zvykmi všetkých národov. Ošetrovanie, ktorým sa sestry venujú chorým, je pre trpiace ľudstvo vo všetkých krajinách rovnaké.“

Bola vždy štedrá a veľkorysá. Nedovolila, aby sestry žiadali za svoje ošetrovanie akúkoľvek odmenu. Od postulantiek nežiadala veno, prijímala len to, čo jej bolo ponúknuté. Sestry prijímali opustených chudobných chorých do svojho príbytku. Robotníkom dávala rozdeliť prídavok. Nosila alebo dávala nosiť posteľnú bielizeň tam, kde ju chorí nemali. Rozdeľovala jedlo chudobným, hoci sama nemala zásoby.

Ku všetkým bola láskavá, aj keď znášala najsilnejšie utrpenia. Farár Reichard dosvedčuje: „Je priateľská napriek svojim utrpeniam.“ „Matka Alfonza Mária trpí, jej dobrota je tá istá, tá istá láskavosť.“ Za každú preukázanú službu prejavovala vďačnosť.

Vo svojich slovách i skutkoch vždy veľmi dbala na pravdu a úprimnosť. Voči svojmu duchovnému vodcovi bola čestná a otvorená a nič pred ním neskrývala, aj keď jej bolo krajne nepríjemné všetko povedať. Zložila sľub, že pred ním všetko otvorí. Neprestajne prosila o túto úprimnosť svedomia: „Daj mi milosť poznať samu seba a vidieť prekážky, ktoré kladiem pôsobeniu tvojej milosti vo svojej duši. Ukáž mi tieto prekážky tak, aby som ich mohla otvoriť svojmu spovedníkovi.“

Pravdivá bola aj voči ľuďom, ktorí k nej prichádzali po radu a ktorým musela z vnuknutia milosti ukázať ich neresti, ich priepasti, ich chyby. Nech ju to stálo čokoľvek, v ničom pravdu nezahmlievala – a všetko hovorila s najväčšou láskou. Po týchto otvoreniach nasledovali početné obrátenia. Pravdivá bola aj voči svojim dcéram: opravovala ich chyby bez toho, aby zmenšovala ich závažnosť.

Miernosť

„Vedzte, že Božie milosrdenstvo je väčšie než každá slabosť.“

Božia služobnica žila čnosť miernosti v hrdinskej miere. Vedela držať svoje zmysly v pevnej disciplíne. Božia milosť jej veľmi skoro ukázala prostriedky, po ktorých treba siahnuť, a tým, že jej vnuknutiam dokonale zodpovedala, podarilo sa jej dosiahnuť poriadok a súlad vo svojich schopnostiach a vo všetkom prejavovať dokonalú mieru.

Hlavné podnety na zmätok prichádzali u Božej služobnice z jej povahy, ktorá inklinovala k istej prudkosti, k svojhlavosti a neústupčivosti. Od šiestich rokov cítila, že túto prekážku musí premôcť, aby Boha lepšie našla.

„Prudká svojhlavosť sa zmocňovala mojej duše, keď som nedosiahla, čo som chcela – ale netrvalo to dlho. Hneď som prišla k sebe, pomyslela som si, že to nie je dobré, plakala som nad svojimi chybami a hovorila som si: Kam sa dostanem, ak budem takto konať? Nesmiem byť neposlušná voči rodičom.“

Odvtedy to prekonávala poslušnosťou, napodobňovala „poslušnosť Dieťaťa Ježiša“. Neskôr ju láska k modlitbe mohla zviesť k neposlušnosti, ale Ježiš jej hovorí: „Poslušnosť sa mi páči viac.“ Cvičila sa v tom, aby so súrodencami znovu zaobchádzala láskavo, keď cítila, že v nej stúpa netrpezlivosť.

Dospela k takému pokoju, že abbé Busson mohol povedať: „Žaluje na nešváry a previnenia, ale hovorí o nich s ľútosťou; keď na niečom niekedy trvá, robí to s ľútosťou. Žiadna prudkosť, žiadne trpké výčitky… Žiadny rozkazovací tón v jej slovách. Len zriedka dáva rady. Jej spôsob reči je želať si a prosiť.“

Božia služobnica milovala chudobu svojho životného prostredia a nikdy nehľadela žiadostivo na to, čo patrí k pohodliu života. Ba viac: vyhýbala sa všetkému, čo by jej zmyslom prinieslo uspokojenie. Tvrdú prácu na poli milovala z lásky k Bohu, ktorý jej ju uložil. Keďže v nej nachádzala príležitosť zvíťaziť nad sebou, hľadala všetky príležitosti spôsobiť svojmu telu utrpenie: líhala si na dosku, pri modlitbe kľačala na polenách.

Zložila sľub neprijímať nijaký pokrm okrem toho, čo dovolil spovedník. Farár Reichard potvrdzuje, že jedla veľmi málo. Chcela, aby strava jej dcér bola stravou chudobných.

Veľmi silno ju priťahovala samota a mlčanie. Ako dieťa mala ustavičnú potrebu utiahnuť sa na skryté miesto, aby sa modlila a rozjímala. „Moja láska k samote sa stávala vrúcnejšou.“ Farár Reichard dosvedčuje: „Čoraz viac hľadala samotu, aby sa mohla slobodnejšie a s väčšou láskou zhovárať so svojím božským Ženíchom.“

Z vnuknutia neba prijala toto pravidlo správania: 1) Málo hovoriť a len vtedy, keď je to potrebné. 2) Zavrieť uši pred neužitočnými rečami. 3) Chrániť oči pred každou zvedavosťou. Jej reč bola plná zdržanlivosti a dôstojnosti. Biskup Räss dosvedčuje: „Odpovedala s obdivuhodnou presnosťou a jasnosťou. Nikdy ani jedno slovo navyše, nič neisté alebo zmätené v jej odpovediach.“

Vo svojich poučeniach zdôrazňovala predovšetkým mlčanie a jednoduchosť. „Deti moje,“ hovorila, „ak chce niekto vedieť, aký duch vládne v rehoľnom dome, stačí sledovať, či sa dobre zachováva mlčanie.“

Božia služobnica, ktorej hlavnou chybou bola svojhlavosť, začala hneď tam, kde si ju všimla, zriekať sa vlastnej vôle. „Aby som urobila pokrok v umŕtvovaní a oslabila svoju svojhlavosť, hľadala som robiť to, čo bolo proti mojej vôli.“

Urobila taký veľký pokrok, že farár Reichard mohol biskupovi Rässovi napísať: „Žije najvznešenejšie čnosti, hlbokú pokoru s veľkým vnútorným i vonkajším umŕtvovaním.“ Vnútorné utrpenia boli jej údelom a trvali celý život. Bolo jej to uložené ako ťažké vnútorné umŕtvenie a ona to veľkodušne prijala; nikomu nedala nič z toho pocítiť a našla v tom svoj pokoj a radosť.

Musela znášať početné protirečenia; jej citlivá a neoblomná povaha sa pred nimi musela chvieť, no nikdy na nej nebadať rozrušenie ani netrpezlivosť. Domáci obyvatelia si z nej robili posmech a nazývali ju „svätá Lieska“. Všetko znášala s neochvejnou trpezlivosťou; farár Reichard hovorí: „nikdy sa nesťažovala na zlomyseľné reči, ani neodpovedala na žiadnu z mnohých urážok, ktoré jej hádzali na hlavu.“

Náš Pán jej všetky tieto utrpenia a protirečenia ohlásil: „Trp, mlč a modli sa.“ Tento pokyn zachovávala svedomito.

Mravná sila

„Nežijem už ja, ale vo mne žije Kristus.“

Božia služobnica preukázala čnosť mravnej sily v hrdinskom stupni. Podľa sveta bola slabá, bez tých dobier, ktoré robia silných a mocných tejto zeme – bola silná silou Božou. Zreteľne sa na nej naplnilo slovo Apoštola: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“

Túto čnosť čerpala z ducha viery a zo svojej vrúcnej lásky k Bohu. Tak sa stala silnou z povinnosti. Najprv ju hľadala dobre spoznať, vypýtala si radu; keď raz rozpoznala, čo má urobiť, bola v plnení neoblomná.

Ako dieťa si uvedomuje, že má pomáhať rodičom; hoci dosť slabého zdravia, preukazuje im všetky malé služby, ktoré môže urobiť. Rovnako pokladá za povinnosť vzdelávať sa v kresťanskej náuke, ale prežíva veľké ťažkosti a pevne a vytrvalo bojuje, aby objavila skrytú mannu. Ako mladá sa núti do ťažkej práce na poli a venuje sa jej bez nedbalosti. Ako zakladateľka a generálna predstavená sa nedá odradiť ani zodpovednosťou, ani ťažkosťami každého druhu.

V práci sa ukazovala neúnavná. Farár Reichard mohol povedať: „Bez prestania sa cíti neodolateľne hnaná k svojim povinnostiam predstavenej. Nielenže sa nikdy nevyhne povinnosti, ale cíti sa zaviazaná urobiť ešte viac, napriek pokušeniam odporu, ktoré pociťuje.“ Hoci trpela, musela sa často vydávať na cesty, lebo to naliehavo vyžadovala povinnosť.

V chorobe bola hrdinsky trpezlivá. Nedala počuť nijakú sťažnosť, napriek dĺžke a prudkosti skúšky. „Počas svojich ustavičných utrpení som si vždy spomínala na prosbu, ktorú som od detstva adresovala Bohu: aby som si mohla zachovať čisté srdce, aby som dosiahla svätosť a aby som vo všetkom plnila jeho svätú vôľu – a často som si myslela: ,Ó, chcem rada trpieť, ak len toto dosiahnem.‘“

Hrdinskú silu duše prejavila v úzkostiach a v duchovnej vyprahnutosti. Dokázala to už v mladom veku. „Ako dieťa som už skrývala svoje vnútorné utrpenie a sťažovala som sa iba dobrému Bohu.“ Ako sedemnásťročnú ju prepadla vyprahnutosť, odpor a všetky s tým spojené utrpenia duše; vtedy povedala: „Ó Ježišu, aj keď sa nemodlím dobre, budem sa modliť ďalej, lebo mi to prikázal môj spovedník.“

V období vyprahnutosti sa obracia na Ježiša: „Môj Ježišu, aj keď vo svojom srdci nepociťujem k tebe nijakú lásku, som pripravená zostať ti verná až do smrti; nauč ma, ako mám s týmto druhom utrpenia zaobchádzať.“ Farár Reichard dosvedčuje: „Zostala verná a vytrvalá v tomto utrpení a pokračovala v plnení Božej vôle.“

Musela znášať trápenia od zlého, ktorý ju chcel zmiasť a vydesiť tým, že jej viditeľne hrozil a zahŕňal ju kliatbami a rúhaním. Vtedy sa sústredila, rozpoznala, že ide o pokušiteľa, vzala svoj kríž a znovu našla pokoj.

Uprostred protivenstiev prejavovala veselú dušu, aby povzbudila blížneho. Dosvedčili to všetci, ktorí s ňou prišli do styku. Hovorí aj vo svojich poučeniach: „Aký dobrý príklad dávajú svetu duše, ktoré sú vo svojich ťažkých utrpeniach pokojné a odovzdané, nesťažujú sa, trpia v trpezlivosti a mlčaní a s veselou, vyrovnanou tvárou prijímajú všetkých, ktorí k nim prichádzajú.“

„Vaše utrpenia nech nezarmucujú ani vašu tvár, ani vaše myšlienky. Bojujte v sebe vždy proti smútku, na povzbudenie svojich spolusestier a všetkých, ktorí vás vidia. Pokoj, vyrovnanosť a radosť sa hodia pre Božie deti.“

Čnosť mravnej sily sa jasne prejavila, keď išlo o nasadenie za Božiu česť a spásu duší. Odovzdane a s úctou, no s neochvejnou pevnosťou viedla boj, aby odstránila zdržanlivosť, ktorú mal farár Reichard voči začiatku diela, ľudsky odsúdeného na neúspech. Pokračovala v jeho budovaní bez poľavenia, hoci ju vnútorne prenikal strach, lebo si bola vedomá svojej slabosti a svojho ničoty.

Sestra Lukrécia svedčí: „Abbé Reichard sa jedného dňa pokúsil zmierniť horlivosť Matky: ,Čože, ďalší nový dom?‘ povedal jej. Božia služobnica práve vstupovala do refektára, keď sa čítala táto veta: ,Tak nech sa Božie meno rozšíri po celej zemi.‘ Vzala knihu a zašla za predstaveným: ,Pozrite, otče, dobrý Boh chce, aby sa naše dielo, ktoré je jeho, rozšírilo; majte dobrotu a súhlaste.‘“

Bola vytrvalá. Proti vlastnej vôli bojovala tak dobre, že u nej už nevidieť nijakú svojhlavosť, iba neochvejnú vôľu dospieť k Bohu cvičením sa v čnosti. „Budeme sa modliť ďalej,“ hovorila, „a nikdy neprestaneme, kým nebudeme vypočutí.“

Prekonala ľudské ohľady. Ako dieťa mala takú horlivosť získať druhých pre Krista, že zažila, ako ňou pre to pohŕdali a robili si z nej posmech. Bola v pokušení mlčať, ale povedala si: „Len nech nie je dobrý Boh urážaný a nech je zaistená spása duší. Konám svoju povinnosť, to treba robiť, aj keby mnou celý svet pohŕdal.“

Svojim dcéram udávala strategické línie boja: „Bojujte s odvahou. Buďte ako vojaci, ktorí sa každý deň s rovnakou neohrozenosťou vracajú do boja. Žiadna slabosť, žiadne zbabelé dojatie nad sebou samými – robte vždy opak toho, čo žiada prirodzenosť.“

Prosíme o jej svätorečenie

Pomodlite sa s nami

Blahoslavenou je od roku 2018. Aby mohla byť vyhlásená za svätú, je potrebný zázrak na jej príhovor — a modlitba tých, ktorí ju o to prosia.

Za svätorečenie →Novéna →

Ak ste na jej príhovor dostali mimoriadnu milosť, oznámte to prosím Postulácii. Kontakt →