Materiály

Liturgický sviatok bl. Alfonzy Márie Eppingerovej a 6. výročie jej blahorečenia

Homília – ThLic. Roman Haško

Milí oltárni spolubratia, ctihodné rehoľné sestričky, milí bohoslovci, bratia a sestry!

V sobotu, 2. marca 2024 v Spišskej Novej Vsi, z príležitosti stého výročia vzniku slovenskej provincie Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa sa konala slávnosť, ktorú sestričky nazvali Deo gratias! Okrem iného, práve tam odznela aj pieseň s týmto názvom.

Dúfam, že sa nenahneváte, ak pre dnešný deň, tu v Košiciach, použijem to isté zvolanie: Deo gratias!

Trojjediný Boh nás denne pozýva k vďačnosti a vlastne aj každá svätá omša je vďakyvzdávaním. Vždy máme Bohu za čo vo svojom živote ďakovať.

Vôbec sa necítim byť povolaný na to, aby som podrobne rozoberal život bl. matky Alfonzy Márie, preto pre dnešnú príležitosť podčiarknem to, čo mňa najviac oslovuje.

Boh si vyvolil jednoduché dievča, Alžbetu Eppingerovú, aby odpovedala na núdzu ľudí svojej doby. Narodila sa práve 9. 9. 1814, pred 210. rokmi vo Francúzsku, v roľníckej rodine. Ako osemročná začala chodiť do školy, kde sa naučila čítať a podpísať sa. Horlivo počúvala hodiny katechizmu, ktoré vyučoval miestny farár. Alžbeta ako 14 ročná prijala prvé sväté prijímanie a rýchlo napredovala v duchovnom živote. Popri práci na poli si vždy našla čas na rozjímanie a modlitbu ruženca. Pocítila v sebe povolanie slúžiť Bohu v zasvätenom živote, avšak rodičia jej to nedovolili.

Vyčerpanie fyzických i psychických síl ju viackrát pripútalo na lôžko, ale Boh ju takto uvádzal do tajomstva vnútorného života. Rástla v duchovnej múdrosti, pokore a svätosti. Takto Kristus nasmeroval jej kroky k tomu, aby dňa 28.8.1849 založila rehoľnú Kongregáciu. Chcela darovať nádej, aby Božiu lásku poznali všetci, ktorí trpia na duchu a na tele. Pán si ju povolal do večnosti dňa 31.7.1867 v Niederbronne. Blahorečená bola 9. 9. 2018 v Štrasburgu.

1. Prvé Deo gratias chcem vysloviť práve za život blahoslavenej Alfonzy Márie a predovšetkým za jej úctu ku kňazom, ale aj za jej poučenia pre kňazov, z ktorých môžeme čerpať v našom povolaní. Keď ako 5-ročná kráčala s otcom za ruku a zrazu na ulici zbadá postavu v čiernom oblečení, hneď zavalí otca otázkami: „Kto to je?“ Otec odpovedá: „To je kňaz. A kto sú kňazi? Kňazi sú služobníci Boha, ktorí nám zvestujú evanjelium, musíme mať k nim veľkú úctu. Oni nás vyučujú.“ Tento rozhovor s otcom je pre ňu rozhodujúci. V takomto rodinnom prostredí viera vtláča svoju pečať aj každodennému životu: spoločné modlitby v rodine, ruženec, nedeľné sväté omše a účasť na živote farského spoločenstva. Alžbeta sa už ako dieťa na nich zúčastňuje s radosťou a veľmi skoro vyjadruje túžbu ísť s rodičmi do kostola na svätú omšu.

pokračovanie homílie – tu

Liturgický sviatok blahoslavenej Alfonzy Márie,

5. výročie jej blahorečenia,

Celoslovenské stretnutie Duchovnej rodiny SDR

Bratia a sestry, hlavnou výzvou dnešného dňa, ak by sme to tak mohli povedať, je svätosť. Aby sme však dnešný deň prežili plnohodnotne a tú spomenutú výzvu pochopili správne, nechajme sa poučiť Katechizmom Katolíckej cirkvi, ktorý svätosť, resp. svätcov charakterizuje takto: Svätci „kontemplujú Boha, chvália ho a neprestávajú sa starať o tých, ktorých zanechali na zemi. Keďže vošli „do radosti“ svojho Pána, boli ustanovení „nad mnohým“. Ich orodovanie je ich najvyššou službou Božiemu plánu. Môžeme a máme ich prosiť, aby sa prihovárali za nás a za celý svet.“ (KKC 2683). To sú dôležité informácie, nad ktorými možno často nepremýšľame a vo svojich bežných každodenných životoch na ne zabúdame. Svätci sa neprestávajú starať o tých, ktorých zanechali na zemi. Môžeme a máme ich prosiť, aby sa prihovárali za nás a za celý svet. Svätci sú nám teda veľmi užitoční a máme ich prosiť.

Keď sme si pripomenuli definíciu katechizmu o svätosti, teraz si to podložme konkrétnym príkladom života svätých. Samozrejme dnes sa upriamujeme na život blahoslavenej Alfonzy Márie Eppingerovej. V materiáloch Dikastéria pre kauzy svätých je uvedený prípad zázraku, ktorý sa udial na príhovor Matky Alfonzy Márie. Uvádza sa tam prípad jednej ženy z Francúzka z roku 1955. Žene bolo diagnostikovaná obštrukcia čriev. Napriek operačnému zákroku lekárov, ako sa uvádza, večer 28. mája bolo takmer isté, že pacientka zomiera. Počas tejto dramatickej situácie, predstavená nemocnice, kde chorá žena bola hospitalizovaná, sa chopila iniciatívy a začala sa modliť novénu k ctihodnej zakladateľke rehoľného inštitútu, ktorého ona bola tiež členkou a do modlitby zapojila aj svoje spolusestry. Aj samotná pacientka sa pripojila k takejto modlitbe tým, že pod vankúš jej dali obrázok s malou relikviou ex indumentis (z odevu) Matky Alfonzy Márie. Nasledujúci deň pacientka začala vykazovať evidentné a neočakávané zlepšenie zdravotného stavu, životné fyziologické funkcie sa začali zlepšovať a patologické fenomény, ktoré ju privádzali ku koncu života, začali ustupovať. Nasledovné vyšetrenia potvrdili neprítomnosť choroby a jej úplné uzdravenie. Je teda pravdou, že svätci sa starajú o tých, ktorí sú tu na zemi. Žiada si to však jednu dôležitú podmienku. No a tá podmienka nezávisí od svätcov, ale tá závisí od tých, ktorí sú tu na zemi, teda od nás. Aby sa svätci o nás mohli starať, musíme sa k nim utiekať, musíme ich prosiť, musíme si ich uctievať. Pretože sme veriaci a pretože praktizujeme svoju vieru, všetkému tomuto rozumieme a predpokladám to aj robíme. Utiekame sa k svätým a považujeme to za dôležité a užitočné.

Čo ale s tými, ktorí majú problémy, alebo z nejakého dôvodu sa neutiekajú ani k Bohu a ani ku svätým? Ani oni nič nemusia mať stratené. Práve na príklade zázraku na príhovor Matky Alfonzy Márie vidíme, aké je dôležité, keď iní ľudia prosia za tých, ktorí majú problémy; keď iní ľudia prinášajú k svätým, prinášajú pred Pána chorých a trpiacich a prosia namiesto nich. Tá chorá žena, nakoľko môžeme dedukovať, ona neprosila za seba, bola na smrteľnej posteli, iste bola v bezvedomí. Za ňu však prosili sestry Vykupiteľky a vďaka ich viere, ich modlitbám a ich obetám sa stal zázrak uzdravenia. Utiekali sa k dnes už blahoslavenej Alfonze Márii a spravili veľmi dobre. Vyprosili zázrak smrteľne chorej osobe. Že to tak funguje nám potvrdzuje aj samotné evanjelium. V stredu tohto týždňa sme pri sv. omši čítali evanjelium o uzdravení Šimonovej testinej, ktorú trápila vysoká horúčka. Čo sa tam vtedy stalo? Bol to Šimon, ktorý priviedol Ježiša k nej a prosil ho o jej uzdravenie. Pán Ježiš ju vtedy uzdravil svojim slovom, ktoré má veľkú moc. Rozkázal horúčke, aby odišla a horúčka ju opustila. Aj z iných takýchto situácií, ktoré sú opísané v evanjeliách, je evidentné, že Pán Ježiš si nevyberá ľudí, ktorým chce pomôcť. Ježiš sa skláňa nad každým a s láskou a veľkým záujmom stará o každého, kto k nemu prichádza, alebo koho k nemu priniesli. No a toto je výzvy pre nás. Je skutočne nevyhnutné, aby sme my, ktorí poznáme tajomstvá viery, ktorí vieme, že možno vyprosovať zázraky, aby sme k Ježišovi a aj ku blahoslaveným, či svätým prinášali druhých ľudí, tých chorých a trpiacich, tých, ktorí sa namáhajú, tých ktorí stratili nádej, a aby sme pre nich vyprosovali zázraky. Prinášajme k Ježišovi, prinášajme k svätým druhých ľudí, ktorí nevedia, nechcú, nemôžu prísť sami. Prinášajme ich my. Je to dôležité a má to význam.

To je napokon aj záväzok, ktorý sme na seba zobrali my, už zasvätení, ktorý na seba zobrali členky Duchovnej rodiny SDR, a ktorý dnes na seba príjmu aj nové členky. V štatúte máte napísané: „Každá členka Duchovnej rodiny Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa sa zaväzuje zapojiť do diela vykúpenia a stať sa svedkom Božej lásky pred ľuďmi nasledujúcimi spôsobmi:

1. a) usiluje sa žiť príkladným kresťanským životom;
2. b) obetuje Bohu svoje modlitby, utrpenia, práce a ťažkosti života za obrátenie hriešnikov a spásu nesmrteľných duší;
3. c) napĺňa svoj život skutkami telesného a duchovného milosrdenstva, predovšetkým v svojej rodine, blízkom okolí a medzi členkami Duchovnej rodiny;
4. d) aktívne sa zapája do života miestnej Cirkvi;
5. e) usiluje sa navštevovať starých, chorých, osamelých a chudobných ľudí a pomáhať im“

Toto všetko znamená, prichádzať k Ježišovi a prinášať k nemu aj druhých ľudí.

Sv. Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Christifideles laici napísal: „Svätci a svätice boli vždy prameňom a počiatkom obnovy v najťažších chvíľach dejín Cirkvi.“ Odo dnes je pre nás prameňom a počiatkom obnovy v najťažších chvíľach zvlášť blahoslavená Alfonza Mária. K nej prichádzajme a k nej prinášajme aj druhých. A na jej príhovor sa aj naďalej budú diať zázraky.

Bratia a sestry, využívajme všetky možnosti, ktoré sa nám dnes odhalili a čerpajme z toho bohatého pokladu Cirkvi, ktorý je tu pre každého z nás. Amen.

ICLic. Peter Majcher, levočský dekan

Mariánska hora, 9. september 2023

Drahí spolubratia kňazi, milé sestry,

Duchovná rodina blahoslavenej Alfonzy Márie, bratia a sestry.

Dnes chceme ďakovať Bohu za dar blahoslavenej Alfonzy Márie Eppingerovej. Keď si uctievame svätých, tak môžeme premýšľať nad tým, či sa nevraciame niekde do stredoveku alebo aký to má zmysel obracať sa s prosbou o príhovor, o pomoc k svätým, keď tu máme Ježiša prítomného v Eucharistii.

Či nám nestačí to, čo nám Boh dáva alebo sa obracať so svojimi prosbami priamo na Neho. Myslím si, že úcta k svätým, blahoslaveným, tým ktorí nás predišli na ceste do večnosti, nás upevňuje v jednej veľkej pravde a to je spoločenstvo svätých. A zároveň je to aj viera v to, že život sa po smrti nekončí, ale pokračuje ďalej, že do neba si asi nepôjdeme oddýchnuť, ale Boh nám bude dávať silu a milosť, aby sme mohli aj naďalej pokračovať v túžbe po tom, aby každý mohol spoznať veľkosť Božej lásky. Tak veríme, že aj blahoslavená Alfonza Mária je v nebi. Cirkev nám ju predkladá ako určitý príklad a sprievodcu na tejto ceste životom. Zároveň som presvedčený, že v takých výnimočných chvíľach ako je slávenie piateho výročia jej blahoslavenia Boh určite viac vypočúva prosby tých, ktorí mu vo svojom živote darovali všetko. Aj keď jej príhovor nie je určite obmedzený iba na tento deň. Veríme, že blahoslavená Alfonza Mária môže aj nám vyprosiť to, čo nesieme a prinášame vo svojich srdciach, ak ju prosíme o príhovor.

Dnešný krásny deň Narodenia Panny Márie má núti, aby som začal rozprávať o matke Alfonze Márii práve cez jej vzťah k našej Nebeskej matke. Mária mala veľké miesto a význam v živote matky Alfonzy Márie. Mohli by sme povedať, že cez Máriu už malá Alžbeta pochopí určitú realitu neba. Nebo nie je len hore, ale nebo je činné a prítomné už tu na tejto zemi a medzi nami. Už od malička sa malá Alžbeta cíti veľmi priťahovaná Bohom, takže s veľkou pozornosťou počúva, keď sa v jej rodine rozpráva o Bohu. Tu vidíme aj význam rodiny a rodinného prostredia, v ktorom Alžbeta vyrastá. Je to rodina, ktorá praktizuje vieru, ktorá sa stretáva pri modlitbe sv. ruženca, ktorá, zvlášť v zimných večeroch, sa rozpráva o rôznych udalostiach z Ježišovho života. Tak si všimnú, že malá Alžbeta je veľmi vnímavá. Keď raz počuje o utrpení Krista tak sa rozplače, čo všetkých zarazí, aké je to dieťa citlivé. A potom, keď sa učí prvé modlitby a ešte ich nevie naspamäť celé odrecitovať, tak ju mama upozorňuje, že to nemôže len tak hocijako hovoriť. Zvlášť ju priťahuje modlitba Zdravas Mária. Keď ju ešte nevie naspamäť tak dookola opakuje: „Zdravas Mária, Zdravas Mária…“ Mama si myslí, že to nie je veľmi dôstojné a hovorí jej: „Potrebuješ prosiť našu nebeskú Matku, aby ťa naučila modliť sa“. Tak malá Alžbeta prosí: „Mária, moja dobrá Matka, prosím ťa, nauč ma modliť sa“. Keď si na to spomína hovorí, že zrazu sa dokázala pomodliť základné modlitby Otče náš a Zdravas Mária bez toho, aby sa pomýlila, čo dovtedy nikdy nedokázala. Je to pre ňu prvá existencionálna skúsenosť neba. Cíti, že Mária má veľkú moc, že Mária je reálne prítomná nielen v nebi, ale i v našom živote. Keď ju s dôverou a úprimnosťou o niečo prosíme tak Mária je tá, ktorá odpovedá na naše prosby.

To je začiatok jej života, ktorý sa potom rozvíja v jednoduchej službe dievčaťa, ktoré žije v poľnohospodárskej rodine, kde ako najstaršia dcéra musí pomáhať so všetkým s čím môže. To načo pritom naráža je na jednej strane jej veľká túžba po Bohu a túžba modliť sa, využívať každú chvíľu na to, aby sa mohla modliť, aby mohla o Bohu premýšľať a na strane druhej potreba práce. Hovorí, že aj keď pracovala, tak veľmi často zanechala alebo rýchlo sa snažila urobiť zadanú prácu a vyhľadávala každú chvíľku na to, aby sa kdesi utiahla a mohla sa modliť, čo sa rodičom veľmi nepáčilo, že na úkor práce vyhľadáva Pána Boha. A vtedy jej vo vnútri zaznejú nejaké slová alebo napomenutie: „Viacej sa mi páči tvoja poslušnosť ako tvoja modlitba.“ Vidíme, že aj Pán Boh je realista. Nechce, aby sme len sedeli v kostole, keď potrebujete vy mamy doma navariť alebo vyprať alebo ísť do práce. Vzťah k Bohu nás nevytrháva z tohto sveta, ale učí nás ešte reálnejšie prežívať všetko, s čím je náš život spojený.

Následne sa v Alžbetinej duši alebo v srdci rodí túžba zasvätiť svoj život Pánu Bohu. Do toho prichádza silná skúsenosť s krížom, keď sa pýta mamy prečo Kristus zomrel na kríži a mama jej jednoducho odpovedá: „Pre naše hriechy!“ Alžbeta si zrazu povie: „Tak ja potom nechcem Pána Boha uraziť, aby trpel ešte viac“. Zároveň si povie, že chce aj iných viesť alebo učiť ich, pripomínať im, aby neurážali Pána Boha svojimi hriechmi. Potom prichádza obdobie možno najväčšej školy v jej živote a to je škola utrpenia. V tejto škole si musíme uvedomiť, že na prvom mieste pre Alžbetu nie je bolesť, ale Pán Boh. Keď sa pozeráme na jej život, tak nám môžu rezonovať rôzne, veľmi silné veci, ktoré ona o kríži a utrpení hovorí, ale utrpenie nie je cieľom nášho života. Cieľom nášho života je vzťah s Bohom, je šťastie a radosť. Utrpenie je však tým najlepším prostriedkom k jeho dosiahnutiu.

Cez tri sukcesívne choroby, ktoré prichádzajú v jej živote je Alžbeta, akoby stiahnutá z normálneho kolobehu života a pripútaná na lôžko. Práve tu sa rodí jej najhlbšia skúsenosť s Bohom, ale aj ľudskou biedou. Mne sa páčilo ako na záver slávnosti blahorečenia matky Alfonzy Márie v Štrasburgu, v rámci poďakovania, vyzdvihol arcibiskup tejto diecézy tri veci, ktoré podľa neho stoja pri zrode charizmy novovznikajúcej Kongregácie. Vo francúzštine sú to tri „S“: souffrance, solitude et silence. Charizma sa rodila uprostred utrpenia, samoty a ticha.

Takže to, čo človek normálne povie, že je bolesťou a krížom, sa stalo pre Matku Alfonzu požehnaním. Choroba alebo bolesť ju viac vytiahla zo zhonu tohto sveta a tak mohla vnímať krehkosť ľudského života. Keď trpela tak už nemohla byť veľmi tvrdohlavá, ale skôr pokorná a odkázaná. Dokázala si tak ľahšie poradiť aj so svojou tvrdohlavou povahou. Možno jej ani nikto nevyčítal, keď sa viacej modlila doma, kdesi v posteli. Ona tam však prechádza bolesťou fyzickou, ale zároveň aj duchovnou. Tá, ktorá bola veľmi priťahovaná modlitbou a Pánom Bohom, tak zrazu hovorí o vyprahlosti. Nedokáže sa modliť tak ako predtým, nedokáže mať pekné myšlienky o Pánu Bohu.

Keď Alžbeta prechádza touto skúškou, ktorú by sme mohli nazvať očisťovaním duše, tak sa učí milovať Boha kvôli nemu samému. Niekedy sa nám dobre modlí, keď cítime radosť, keď sme priťahovaní modlitbou. Možno sa nám dobre modlí vtedy, keď máme nejakú ťažkosť a prosíme Pána Boha, ale keď sa začneme modliť a prichádza nám kadečo iné na myseľ alebo keď nedokážeme ani povedať nič pekného Pánu Bohu, keď možno pred ním musíme sedieť v tichu a máme pocit, že sedíme na ihlách, tak sa práve vtedy overuje reálnosť nášho vzťahu s Bohom. Či ho hľadáme kvôli tomu, čo nám môže dať alebo kvôli Nemu samému. Takže Alžbeta sa rozhodne práve takto naplno odovzdať Pánu Bohu. Uprostred tohto utrpenia, ticha a samoty, kde sa istým spôsobom musí zriecť nielen radosti zo vzťahu s Bohom, ale aj svojej túžby po zasvätenom živote. Lebo keď je pripútaná na lôžku, tak nemôže byť rehoľnou sestrou. V takom stave by ju nikto nezobral do rehole. A nakoniec, keď ju aj chcú prijať do jednej kongregácie, tak jej to biskup nedovolí. Ona vtedy poslúchne a krátko nato prichádza pozvanie k tomu, aby založila nové spoločenstvo sestier Najsvätejšieho Spasiteľa alebo Vykupiteľa. Veríme, že je to stále ten istý Kristus, či je Spasiteľ alebo Vykupiteľ, ale to podstatné, čo v sebe nesie toto meno je, že Kristus nás vykúpil svojím krížom a zmŕtvychvstaním. Tajomstvo Kríža má byť tak sprítomnené v poslaní novej kongregácie a má napĺňať jej dcéry vo všetkom, čo budú robiť.

Ďalšia skúsenosť, ktorej sa Alžbeta učí uprostred choroby alebo ktorej ju choroba naučí je pozornosť voči iným. Nielen voči ľuďom, ktorí prichádzajú pre rôzne rady, ale ona si zároveň uvedomí, čo to je byť chorým. Jednak trpieť na svojom tele, ale potom možno byť príťažou pre vlastnú rodinu, ktorá potrebuje pracovať. Namiesto toho, aby mali pomocníka v rodine, tak majú ťarchu, niekoho, o koho sa potrebujú starať. Keď si Alžbeta všetky tieto veci uvedomuje, tak spolu Božím pozvaním vidí potrebu kongregácie sestier, ktoré sa budú venovať predovšetkým službe chorým.

Alžbeta, už ako matka Alfonza Mária, chce spolu so svojimi sestrami robiť všetko, čo bude v ich silách, aby utrpenie a biedu tohoto sveta pomáhali odstraňovať. Súčasťou tejto biedy bude aj ľudský hriech. Špecifikom založeného spoločenstva bolo to, že sa starali nielen o chorých, ktorí by prišli k nim, alebo by založili nejaký hospic, ale začínajú navštevovať chorých v ich domovoch bez ohľadu na ich vierovyznanie. Chce slúžiť všetkým. Tu znova môžeme vidieť veľkú lásku a múdrosť dobrého Boha, ktorý, keď si človeka priťahuje k sebe, tak nie preto, aby si ho nechal pre seba, ale aby ho naučil ešte viac žiť pre druhých.

Takže v dnešný deň chceme Bohu ďakovať za tento dar, ktorý nám dáva v matke Alfonze, ktorá keď sa pozerá na svoj život hovorí: „Prešla som telesnými a duchovnými bolesťami každého druhu a môžem vás uistiť, že duša, ktorá ich dokáže prijať a urobiť z nich svoje dedičstvo alebo svoj poklad, je šťastná“. Tieto slová vychádzajú zo skúsenosti, ktorou prešla. Uvedomila si, že každé utrpenie, ktorým prešla ju ešte viac pripútalo k Bohu a odhaľovalo aj jeho prítomnosť v každom trpiacom na tele alebo na duchu. Práve preto sa pre ňu kríž stal prameňom šťastia a požehnania.

Aj dnešný deň chceme prosiť blahoslavenú Alfonzu Máriu, aby aj nám vyprosovala možno nie nejaké fyzické vonkajšie uzdravenie, aj keď aj o to máme právo prosiť, ale aby nám vyprosovala stále väčšiu túžbu po Bohu, aby sme aj my mohli prežiť niečo z duchovného realizmu, ktorý ona prežívala a ku ktorému sa snažila pozývať všetkých. Amen.

V Košiciach, 8. septembra 2023

doc. ThDr. Ján Jenčo, PhD.

V evanjeliu podľa sv. Lukáša čítame: „Ako Ježiš hovoril zástupom, akási žena zo zástupu pozdvihla svoj hlas a povedala mu: ,Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.´ Ale on povedal: ,Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.´“ (Lk 11, 27-28).

Keď žena zo zástupu prejaví kompliment, Ježiš o to nestojí a hovorí: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“

Chceme sa venovať téme bl. Alfonza Mária – ako formátorka, ktorá je ženou evanjelia a je ženou počúvajúcou Pánov hlas…

Pane Ježišu, v istom momente života každá z nás dostala pozvanie nasledovať ťa v rehoľnom živote, s ponukou, dať sa inšpirovať bl. Alfonzou Máriou. Odvtedy kráčame v jej stopách a nasávame jej ducha. Preto keď sa chceme zorientovať v nejakom probléme, tak spontánne obraciame svoj pohľad aj k nej, prvej sestre a prvej formátorke, v presvedčení, že nám má čo dnes povedať.

V tejto úvahe sa chceme priblížiť k Tebe, ktorý neustále formuješ naše srdce. Chceme sa dať Tebou formovať a chceme do svojej formácie pozvať aj bl. Alfonzu Máriu, tú, ktorá sa úplne nechala formovať Tebou a tak sa spontánne pretvárala na opravdivú formátorku iných podľa Tvojho ducha.

pokračovať v čítaní…

Hoci matku Alfonzu Máriu niektorí považovali za svätú už počas jej života, rozhodujúci zlom pre jasnejšie uvažovanie o svätosti Božej služobnice nastal v roku 1931. Dňa 17. augusta 1931 sa kardinál van Rossum zastavil v Oberbronne. Willem Marinus Van Rossum bol holandský kňaz, redemptorista, ktorý bol kardinálom a prefektom Propaganda fide (dnes Kongregácia pre evanjelizáciu národov), a ktorý bol kardinálom-protektorom kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa. Práve on povedal novickám tejto kongregácie: „Veľkú radosť mi spôsobila aj iná myšlienka: myšlienka na vašu svätú zakladateľku. Už som veľa počul o tejto zbožnej Božej služobnici, aj keď ešte nie je na oltári. Nie som pápež a obyčajný smrteľník ju nemôže vyhlásiť za svätú. Keby som bol pápežom, urobil by som to.

Máte svätú zakladateľku. V rehoľnej matke Alfonze Márii máte sväticu, ktorá si tak dobre vybrala svoje meno. Bola veľká Božia služobníčka, ale jednoduchá duša, veľmi jednoduchá duša. Boh si vždy vyberá jednoduchú a skrytú dušu, ako bola svätá Terézia od Dieťaťa Ježiš, ktorá sa snažila slúžiť len Bohu a páčiť sa mu.“

Počas tejto návštevy kardinál vyjadril generálnej predstavenej matke Virgínii želanie, aby sa začala proces blahorečenia. V liste z 19. februára 1932 kardinál uviedol, že po pozornom prečítaní Bussonovho diela nevidí žiadne ťažkosti pre začatie kauzy blahorečenia, a že napísal štrasburskému biskupovi Mons. Ruchovi, aby „viac posúval napredovanie kauzy vašej svätej matky“. Dňa 21. septembra 1931 boli vypočutí dvaja svedkovia. Svedectvo sestry Léonie poskytuje zaujímavé prvky týkajúce sa povesti svätosti. Sestra Léonia pochádzala z Darmstadtu, kam sestry kongregácie prišli na podnet jej otca a noviciát absolvovala v Oberbronne v čase, keď matka Alfonza Mária ešte žila. Okrem iného uviedla dve predpovede matky Alfonzy Márie týkajúce sa jej vlastnej smrti a smrti farára Reicharda, ktoré sa skutočne splnili. Povedala tiež: „Všetky sestry mali veľkú úctu k matke predstavenej, až na niekoľko zriedkavých výnimiek. Vždy som mala vysokú mienku o jej svätosti. Po jej smrti sa väčšina sestier začala k nej utiekať. V jednom z poučení zakladateľky som počula, ako povedala svojim sestrám: ,Prosím nášho Pána o milosť, aby sa na mňa po mojej smrti zabudlo, aby o mne už nikto nehovoril.“

Toto svedectvo, najmä bod týkajúci sa zakladateľkinej prosby, aby sa na ňu po jej smrti zabudlo, odhaľuje základný duchovný postoj matky Alfonzy Márie: „slúžiť Bohu a dostať sa do neba“ bez toho, aby hľadala svoju márnu slávu. Alžbetu od prvých rokov zaujímala predovšetkým Božia sláva, poznať Boha, milovať ho. Sama povedala: „Počas siedmeho roku môjho života vo mne výrazne vzrástla túžba lepšie poznať Boha, viac ho milovať, viac sa mu páčiť. Táto túžba bola taká intenzívna, že mi spôsobovala vnútorné utrpenie. Premýšľala som o tom a celé hodiny som sa zaoberala len myšlienkou ako sa mám správať, aby som sa stala milšou Bohu. Preto som často nechala deti, s ktorými som sa hrala, odišla som nabok, pozerala som sa na oblohu a chvíľu som rozmýšľala o radosti, ktorá bude v nebi. Vzdychala som a hovorila: ,Môj Ježiš, či aj ja dosiahnem nebo?‘ Niekedy ma prepadal strach, že sa do neba nedostanem.

Jedného dňa ma rodičia vzali na pole. Kým boli zaneprázdnení, trochu som sa vzdialila, sadla som si a pozerala na oblohu. Vtedy sa vo mne opäť, bez toho, aby som to chápala, prebudila túžba po svätosti. Povedala som: ,Chcem sa stať svätou. Ale ako sa ňou môžem stať? Ani neviem, čo musím urobiť, aby som sa ňou stala!‘ Pri týchto slovách som sa rozplakala, zopla som ruky, zdvihla ich k nebu a povedala: ,Radšej nechcem dostávať to, čo mi dávajú rodičia (čiže malé darčeky), radšej sa chcem stať svätou.‘“

dočítať celý článok – pdf

Homília kardinála Kurt Kocha

pri ďakovnej svätej omši za blahorečenie Alfonzy Márie Eppingerovej
v kostole Panny Márie Sedembolestnej v Campo Santo Teutonico vo Vatikáne,
29. októbra 2018

Byť blahoslavení, pretože sme Bohom milovaní

Dnešné čítanie z Listu svätého apoštola Pavla Galaťanom sa skladá iba z dvoch veršov a vo svojej stručnosti je neprekonateľné. Avšak jeho význam nemožno za žiadnu cenu podceniť. Tieto dva verše určujú duchovnú autobiografiu, ktorú Pavol vysvetľuje pred svojimi čitateľmi a vedie ich k svedectvu obrátenia: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 19b-20a). Tieto slová objasňujú podstatu ako sa stať a byť kresťanom: moje „Ja“, ktoré chce byť autonómnou a sebaistou osobou, musí zomrieť, musí sa pretaviť do novej osoby a byť znovu prijatým do tohto širšieho „Ja“. Kto dovolí, aby sa takéto obrátenie udialo v jeho srdci, stáva sa veriacim, ako Pavol hneď po tom poznamenáva: „Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 20b).

Pavol, po revolučnom zážitku svojho obrátenia pochopil seba samého týmto spôsobom a žil ako nová osoba. Do jeho nasledovania možno začleniť aj novú blahoslavenú, ktorá kontemplujúc kríž Ježiša Krista, pochopila, čo znamená darovať seba samú. Keďže blahoslavená Alfonza Mária Eppingerová sa cítila Bohom milovaná, stala sa nástrojom jeho lásky, najmä k chudobným, starším a chorým. Ako tá, ktorá si zamilovala Boha, stala sa neúnavnou rozdávateľkou Božej lásky. Do stredu svojho života a diela postavila ohlasovanie Božieho milosrdenstva, vidiac v tom aj úlohu spoločenstva, ktoré založila, a to Kongregáciu sestier Božského Vykupiteľa, ako to podčiarkol kardinál Angelo Becciu počas homílie v katedrále v Štrasburgu 9. septembra, pri príležitosti jej blahorečenia: Jej „charizma je zameraná na Božie milosrdenstvo: ísť do domu chudobných a reagovať na ich duchovné a materiálne potreby praktizovaním skutkov milosrdenstva.“

Blahorečenie Alžbety Eppingerovej, rehoľným menom Alfonzy Márie, ktoré si zvolila ku cti sv. Alfonza z Liguori, nám príkladným spôsobom ukazuje, čo znamená byť definovaný blahoslavený, čo znamená byť blahoslavený. Znamená to zobrať si Ježiša Krista ako mieru všetkého, dať sa Ním samým nazývať blahoslaveným a teda žiť v mimoriadnej blízkosti s Ním, ako to jasne vyplýva z jeho blahoslavenstiev. Z blahoslavenstiev vyžaruje intímne tajomstvo Ježiša Krista. Oni sú, podľa krásnych slov pápeža Benedikta XVI. v knihe o Ježišovi z Nazaret, ako „skrytá vnútorná biografia Ježiša, portrét jeho postavy”. Podobne svätý Augustín vyjadril svoje presvedčenie, že iba Ježiš skutočne a plne realizoval kázanie na vrchu, v centre ktorého sa nachádzajú blahoslavenstvá.

Iba v tejto kristologickej perspektíve sa z blahoslavenstiev vynára aj význam učeníka v nasledovaní Ježiša. Dnešné evanjelium o nasledovaní kríža nám pripomína, že kariéra Ježiša bola odlišná od tej, ktorá je bežná medzi nami ľudí. Nechcel robiť vzostupnú kariéru. Pozná len kariéru nadol, smerom ku krížu. Je to kariéra, ku ktorej Ježiš nabáda aj nás: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16, 25). Tento základný postoj nemožno pochopiť do hĺbky bez obrátenia sa k Ježišovi Kristovi. A toto obrátenie predpokladá, že sa vzdialime od svetského spôsobu života, ktorý má tendenciu vyhlásiť za blahoslavených tých, ktorí sú úspešní, majú popularitu a prípadne aj materiálny blahobyt. Ale Ježiš tak nemyslí. Blahoslavení, hovorí tým, ktorí nemajú prostriedky a poznajú chudobu. Dokonca prenasledovaným a utláčaným pre jeho meno adresuje pozdravné posolstvo. A mohol by sa odlišne správať ten, kto povedal: ste blahoslavení, dávajúc svoj život na kríž a predpovedajúc svojím učeníkom lepší osud než je jeho?

Život a smrť Ježiša poukazujú príkladným spôsobom na to, čo znamená žiť podľa ducha blahoslavenstiev a týmto spôsobom sa stať blahoslaveným. A tu sa teda rysuje základná charakteristika osoby, ktorá je blahoslavená. Blahoslavený, blahoslavená vyhľadáva rovnakú kariéru smerom nadol, akú prijal Ježiš. Túto kariéru vyhľadávala aj blahoslavená Alfonza Mária najmä prostredníctvom svojej služby chudobným a chorým, v ktorých stretávala Boha. V skutku bola presvedčená, že v blížnom môže vidieť Boha. A tak sa mohla naplno venovať najkrehkejším, pretože si privlastnila ducha Ježiša Krista, ktorý v podstate pozostával v pokore a chudobe. Chudoba predstavuje oporný bod všetkých blahoslavenstiev. Chudoba, v konečnom dôsledku, je synonymom tvorivosti a ukazuje, v čom pozostáva kresťanský život: byť prijatým a žiť vo vďačnosti, mať hlad po Bohu a smädiť po jeho láske. Byť chudobný pred Bohom znamená byť mu vďačný za celý život, znamená vnímať život ako nezaslúžený dar, ktorý musíme Bohu vrátiť ako odpoveď na dar života, ktorý nám dal Stvoriteľ a ako odpoveď na dar svojho života, ktorý nám ponúkol Vykupiteľ.

Tu sa nám konkrétne objavuje tajomstvo života blahoslavenej Alfonzy Márie Eppingerovej. Cítila, že je Bohom milovaná a zažila to predovšetkým prostredníctvom kontemplácie o Pánovom kríži. Kríž je v skutočnosti najvýraznejším znakom toho, že Ježiš sa neuspokojil s ohlasovaním lásky k ľuďom iba slovami, ale draho zaplatil za túto lásku, pretože v láske na kríži, daroval krv svojho srdca za nás, ľudí. Urobiac tak, prijal nás neodvolateľne za svojich. Blahoslavená Alfonza Mária kontemplovaním kríža, do hĺbky pochopila, čo znamená vykúpenie, čo znamená, že my, ľudia, môžeme byť vykúpení len prostredníctvom lásky, a preto byť vykúpení spočíva v tom, že sme milovaní.

Tak dokážeme pochopiť aj hlbší dôvod, prečo blahoslavená Alfonza Mária Eppingerová založila rehoľné spoločenstvo zasvätené Božskému Vykupiteľovi, “Congregatio sororum a Divino Redemptore”. Ako blahoslavená, teraz žije v prítomnosti svojho Vykupiteľa a preto nám môže určite pomôcť prehĺbiť našu vieru v Ježiša Krista, nášho Vykupiteľa a ohlasovať ju všetkým, slovami i skutkami. Preto, aby sme vyjadrili radosť z blahorečenia Alfonzy Márie Eppingerovej, niet lepšej cesty než prejaviť našu vďačnosť Ježišovi Kristovi, ktorý nekonečne miluje každého človeka a nepovažuje ho za výsledok slepého osudu, ale ako jednotlivcov, nás miluje osobitnou láskou a vyzýva nás, aby sme túto lásku odovzdávali všetkým ľuďom vôkol nás.

Túto lásku však môžeme odovzdávať presvedčivo iba vtedy, ak necháme Krista prebývať v nás a ak budeme vyznávať tú istú vieru, ktorú vyjadril svätý Pavol slovami: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“. Táto premena osoby je hlbokou skúsenosťou najmä pri Eucharistickom slávení, ktorá nás transformuje na mužov a ženy Eucharistie a transformuje celý náš život na eucharistickú modlitbu. Toto všetko môžeme konkrétne vidieť v živote a smrti blahoslavenej Alfonzy Márie Eppingerovej. Na nej sa odzrkadľujú slová vyslovené svätým Pavlom: „Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ Amen.

Ďakovná sv. omša po blahorečení matky Alfonzy Márie
Niederbronn, pondelok 10. septembra 2018

Homília – Mons. Christian KRATZ, pomocný štrasburský biskup

Milé sestry, milí bratia a sestry, milí priatelia,

sláviť blahorečenie matky Alfonzy Márie znamená sláviť vernosť Boha, ktorý dáva človeku svoju lásku a umožňuje mu, aby na ňu radikálne odpovedal. Rehoľné zasvätenie novej blahoslavenej je silným znamením pre dnešnú Cirkev, a zvlášť pre Cirkev v Alsasku. Sme oslovení a povzbudení jej pokornou veľkodušnosťou a činnosťou Ducha Svätého, ktorý v nej konal cez jej darovanie života Bohu a ľuďom. Dovoľte, aby som pri príležitosti tejto slávnosti krátko pripomenul zmysel zasväteného života.

1. Svedčiť

Rehoľné zasvätenie svedčí všetkým, že Boh je hodný toho, aby sme mu zasvätili celý svoj život. Je dobré, že v Božom ľude sú muži a ženy, ktorí chcú ešte plnšie žiť evanjeliovú radikálnosť. Dosvedčujú tým, že Boh nie je „niekde inde“, nie je niečo „naviac“, alebo nejaká « špeciálna oblasť v živote ». Boh je pri počiatku, v centre a na konci každého ľudského života a každého stvorenia. Každý pokrstený človek je povolaný stretnúť sa s Bohom, hovoriť s ním, byť s ním v kontakte, žiť v jeho prítomnosti. No niektorí ľudia nachádzajú svoje šťastie a radosť v úplnom odovzdaní sa modlitbe a službe blížnym. U mladej Alžbety Eppingerovej sa veľmi skoro ukázalo, že ju priťahujú duchovné veci a od prvého sv. prijímania mala Eucharistia ústredné miesto v jej živote. Neskôr počas choroby zakúsila intenzívne mystické momenty, ktoré ju pripravili na to, aby zasvätila svoj život Bohu a stala sa zakladateľkou rehoľnej spoločnosti.

Rehoľný život je dar, ktorý Boh neprestáva dávať svojej Cirkvi, dar, ktorý ponúka mužom a ženách všetkých generácií, aby dal v Cirkvi a vo svete zaznieť úžasnej zvesti o jeho nekonečnej láske. Veľká Božia láska k stvoreniam volá k veľkej odpovedi človeka, cíti bohom oslovený a milovaný. Áno, všetci zasvätení svojím príkladom a svedectvom odovzdania života dosvedčujú, že Boh je Bohom, že jeho láska nás stále predchádza, no žiada od nás odpoveď podľa miery daru, ktorý sme dostali.

2. Spochybňovať

Teda žitie bláznovstva Božej lásky v živote muža alebo ženy neprestáva vyvolávať otázky. Rehoľný život spochybňuje zvyčajné spôsoby konania spoločnosti : všetkým, ktorí uprednostňujú bohatstvo a materiálne dobrá hovorí rehoľné zasvätenie o chudobe a slobode ; všetkým, ktorí hľadajú potešenie a zisk hovorí rehoľné zasvätenie o čistote a úcte; všetkým, ktorí sa opájajú mocou hovorí rehoľné zasvätenie o poslušnosti a bratskom živote. Sľuby, ktoré skladá rehoľník alebo rehoľníčka idú v protismere s tým, čo spoločnosť vo všeobecnosti ponúka. Všetkých kresťanov pozývajú k rozlišovaniu a obráteniu, pretože každý pokrstený má z času na čas prehodnocovať priority vo svojom živote a prísť na chuť evanjeliu. Pre všetkých platí, že nemôžeme slúžiť Bohu aj mamone, pre všetkých platí, že nik nemôže byť Ježišovým učeníkom, ak sa nechce v živote deliť, konať v duchu solidarity, úcty a odpustenia. Pre všetkých platí, že jediné, čo má cenu, je láska. No nie egoistická láska, ktorá človeka uzatvára, ale láska, ktorá ide až po darovanie vlastného života nasledujúc Ježiša, ktorý neprišiel, aby sa nechal obsluhovať a aby panoval, ale aby slúžil a zachraňoval. Taká láska je ťažká, ale evanjelium nám ukazuje, že len Ježiš môže premôcť smrť a pre všetkých otvoriť cestu nádeje a budúcnosti. V tomto zmysle je oslovujúci a významný príklad matky Alfonzy Márie, ktorá chcela byť «nástrojom Božieho milosrdenstva preukazovaním pozornosti ubiedeným, počúvaním a preukazovaním úcty ľuďom v ťažkých situáciách». Rehoľný život má skutočne tento prorocký rozmer, ak v živote ľudí stelesňuje niektoré z blahoslavenstiev, a to najmä tam, kde verejná moc neberie ohľad na najchudobnejších – prirodzene mám na mysli vzdelávanie a oblasť zdravotníctva.

3. Anticipovať

Skúsenosť nás učí, že náš pozemský život je krátky a že sme tu iba dočasne. Viera nás uisťuje o tom, že ľudský život je neustálym exodom a že sa cez malé každodenné «zomierania» a vzkriesenia musíme učiť vzdávať seba samých, aby sme od Boha dostali dar nového narodenia, ktoré je nám prisľúbené po našej telesnej smrti. Na zemi nemáme konečný domov, sme pútnici, ktorí kráčajú k budúcemu mestu, v ktorom nám Boh pripravil miesto. V centre viery Cirkvi je paschálne tajomstvo, Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. To sa netýka len Máriinho Syna, ale každého a každej z nás, pretože sme všetci povolaní nasledovať Krista v jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Sme stvorení pre život a pre večný život. Ježiš nás o tom uisťuje! Teší sa, že uprostred ťažkostí a každodenných bojov svedčia muži a ženy všetkým o tom, že premieňajúcou silou Ducha Svätého je ľudstvo povolané stať sa Božím ľudom. Rehoľníčky a rehoľníci svojou životnou voľbou ukazujú, že náš cieľ sa nenapĺňa na zemi, ale v Božom kráľovstve, ktoré nám je prisľúbené a pripravené.

Milí priatelia, teraz trochu lepšie chápeme, že rehoľný život je výzva pre všetkých kresťanov. Všetci sa ním nemôžu zaviazať, no všetci môžu pochopiť odkaz, ktorý im je adresovaný, a to Božiu transcendenciu, relativitu ľudských hodnôt a všetkého, čo nie je Boh, dar nového narodenia sa v kráľovstve večnej lásky. Staňme sa tým, kým sme: deťmi lásky Boha Otca, ktorý nás volá, aby sme sa delili s naším životom a aby sme okolo seba vyžarovali radosť z toho, že veríme, radosť, že milujeme a vieme milovať. Šťastnú cestu, drahé sestry v Kristovi! Nech nás váš život a vaše svedectvo aj naďalej povzbudzuje v hľadaní Boha a nech nám pomáha rásť. Nevieme, čo bude zajtra, ale zakorenení v tejto dôvere v Boha, ktorú nám odovzdala matka Alfonza Mária, s pokojom hľadíme do budúcnosti a pokračujeme pracovať na tom, aby Božie kráľovstvo rástlo v ľudských srdciach a vo svete. AMEN.

Blahorečenie sestry Alfonzy Márie Eppingerovej
(Štrasburg, 9. september 2018)

Drahí bratia a sestry,

Cirkev v Štrasburgu sa dnes teší z toho, že do zoznamu blahoslavených, bola zapísaná jej dcéra, sestra Alfonza Mária Eppingerová a môže ju predstaviť ako vzor evanjeliového života. Vieme, že celá diecézna komunita sa na tento deň pripravovala uvažovaním nad univerzálnym povolaním k svätosti, kladúc si otázku: ako sa dnes možno stať svätým. Slávnostná udalosť blahorečenia je prozreteľnostnou príležitosťou, pretože po 150 rokov od jej smrti, znovu objavuje aktuálnosť posolstva a postavy tejto jedinečnej ženy, ktorá vedela ako vydať živé kresťanské svedectvo a predostrieť hlbokú spiritualitu.

Počas svojho života, blahoslavená Alfonza Mária vzbudzovala obdiv u tých, ktorí ju spoznali, a ktorí v nej rozpoznali znaky svätosti života a hrdinstvo kresťanských čností.

Jej život poznačili dve asketické ohniská: spoznať Božie túžby a nasledovať tieto túžby, aby naplnila jeho vôľu. Bola ešte dieťa – volala sa Alžbeta – keď raz, pozdĺž cesty, zazrela kríž. „Prečo ukrižovali Ježiša?“ Spýtala sa svojej matky. „Moje dieťa, bol zabitý pre naše hriechy,“ odpovedala mama. „Ale čo je to hriech?“ Naliehala Alžbeta. „Je to urážka Boha…“. „Potom ho už nikdy viac nechcem uraziť!“ Vykríkla Alžbeta. „Od tej doby, – poznamenáva neskôr – každým dňom rástla vo mne túžba pochopiť, čo treba robiť, aby sme milovali Boha a neurážali ho… Táto myšlienka mnou otriasla a podnietila ma k väčšej poslušnosti.“

Nemyslíme si však, že Alžbeta bola iba nadovšetko zbožná a poslušná dievčina, naopak bola silnou často rebelujúcou osobnosťou. Sama hovorí: „V období dospievania som musela zvádzať ťažký boj so svojou prchkou povahou … Keď sa niekto proti mne postavil, bola som nahnevaná. A ak mi moji rodičia nariadili niečo urobiť a ja som práve chcela ísť von, často som neposlúchla… Potom som sa však takto modlila: „Ježišu, ty poznáš moju túžbu. Chcem poslúchať. Daj mi to, po čom moje srdce tak vrúcne túži: milosť, aby som ťa lepšie poznala a milovala“. Tak začína vážna a náročná práca: Alžbeta sa pomaly učí počúvať Boží hlas a rastie v dôvere k nemu, až kým si neuvedomí dva šokujúce fakty: ako veľmi ju Boh miluje a zároveň koľkí ľudia sú voči tak veľkej Božej láske ľahostajní. Dotknutá hĺbkou Božej lásky túži, aby aj ostatní, vlastne všetci pocítili nekonečnú lásku k Bohu. V jej srdci sa zrodí jasná a naliehavá túžba, byť nástrojom Božej lásky, aby prostredníctvom nej všetci zakúsili ako veľmi ich Boh miluje.

Láska k Bohu prežívaná v jej živote intenzívne a s prekypujúcou radosťou, nenecháva ľudí v jej okolí ľahostajnými. Totiž, priťahovaní jej životným štýlom a inšpirovaní jej slovami, formuje sa okolo nej malá skupina priateliek, ktoré s ňou podľa evanjelia uvažujú o Ježišovom milosrdnom Srdci, jeho postoji voči ľuďom, ktorí trpia na tele a na duši a k hriešnikom. Chce formovať vlastné srdce a srdcia svojich priateliek podľa Ježišovho Srdca, aby boli ako on, dobrým samaritánom. Alžbeta cíti osobné pozvanie Ježiša: „Choď a rob podobne“ (Lk 10, 37). Tak sa rodí rehoľná rodina Sestier Božského Vykupiteľa, aby žili Alžbetinu charizmu, ktorá mení svoje meno na Alfonza Mária. Je to charizma zameraná na Božie milosrdenstvo: ísť do domu chudobných a tak reagovať na ich duchovné a materiálne potreby praktizovaním skutkov milosrdenstva.

Pod vedením matky Alfonzy Márie vidíme, že jej mladé sestry konajú jednoduché a konkrétne gestá na zmiernenie utrpenia človeka bez ohľadu na jeho náboženstvo alebo spoločenské postavenie. Stávajú sa misionárkami dobročinnosti, odvážne čeliac epidémiám, pričom niektoré zomierajú infikované chorobami. Bdejú dňom a nocou pri lôžku chorých, sú vynaliezavé, keď ide o záchranu životov a zastavenie nákazy, sprevádzajú zomierajúcich, potešujú rodiny a povzbudzujú ich, aby nestrácali nádej.

Krymská vojna ich privádza k ošetrovaniu ranených v poľných nemocniciach, nasledujúc tak armádu tam, kde sa premiestňuje. Doktor Kuhn, lekár z Niederbronnu, napísal: „Tieto mladé zbožné ženy nielen bdejú pri chorých, poskytujú im najnaliehavejšiu starostlivosť dňom a nocou, vystavujú sa riziku nákazy a prekonávajú znechutenie, ale tiež vstupujú do biednych domovov chudobných, prinášajúc im povzbudenie a duchovnú pomoc. Správajú sa taktne zoči-voči hrubým spôsobom chorých, snažia sa, aby v ich príbytkoch zavládla čistota, keďže táto kvalita nie je im ani známa, ani oceňovaná a tiež vyučujú deti v osamelých dedinách a osadách, v ktorých niet ani učiteľov ani škôl.“

Odkiaľ pochádza táto apoštolská vášeň, ktorú blahoslavená Alfonza Mária Eppingerová vštepovala svojim sestrám? Naučila sa tomuto daru sama, keď kontemplovala umierajúceho Spasiteľa na kríži. Jej žiarivá túžba bola žiť a konať pre Krista, napodobňovať ho v jeho dobrote, v jeho pokore, v jeho láske, snažiac sa zapáčiť iba jemu. Preto rada opakovala: „Vo všetkom, vždy a všade vidieť len Boha, Boha samého“. Tieto slová sú úžasná syntéza mimoriadneho evanjeliového svedectva novej blahoslavenej, sú veľmi aktuálne, pretože v dnešnej dobe je stále veľká potreba svedčiť o autentickej kresťanskej láske: nie je to abstraktná myšlienka, ale stáva sa konkrétnou pri preukazovaní pomoci predovšetkým slabým a chudobným, ktorí sú Kristovým telom. Pripomína nám to Svätý Otec František. Rád opakuje, že „láska, ktorá neuznáva, že Ježiš prišiel v Tele, nie je láskou, ktorú nám prikazuje Boh.

Uznať, že Boh poslal svojho Syna, ktorý sa vtelil a žil život ako my, znamená milovať, ako miloval Ježiš; milovať, ako nás naučil Ježiš; milovať kráčajúc po Ježišovej ceste a Ježišova cesta je darovať život“ (Homília Domus Sanctae Marthae, 11. novembra 2016).

Počas celého svojho života blahoslavená Alfonza Mária Eppingerová svojím slovom a skutkami svedčila, že Ježiš neprišiel nám iba hovoriť o láske k Otcovi, ale osobne stelesňoval jeho nesmierne milosrdenstvo a uzdravoval tých, ktorých stretával na svojich cestách. Vedela rozpoznať Ježišove rany v chudobnej a núdznej ľudskej bytosti a preto sa stala nástrojom milosrdnej Božej lásky. Skúsenosť tejto našej blahoslavenej, ktorú Cirkev uznáva ako model napodobňovania v nasledovaní Ježiša, je impulzom ako milovať ľudí, s ktorými sa stretávame každý deň, stávajúc sa pre nich nástrojom milosrdnej Božej lásky.

Slávime tento obrad blahorečenia v meste, ktoré je v istom zmysle srdcom Európy, pretože tu sa nachádzajú základné inštitúcie života Európskej únie. Odtiaľ vychádza naliehavá výzva na celý európsky kontinent, ktorý je čoraz viac pokúšaný egoizmom a uzatváraním sa do seba. Tu je výzva blahoslavenej Alfonzy Márie: táto odvážna a silná žena s mimoriadnym kresťanským svedectvom vyzýva všetkých Európanov, aby mali veľké srdce, aby preukazovali lásku, ktorá ide v ústrety a prijíma, ktorá bude schopná stretnúť tých, ktorí sú v núdzi: slabých, zdrvených, vyradených, tých, ktorí utekajú z vojnových situácií, násilia a prenasledovania.

Oslavujme túto ženu, ktorá si zamilovala Boha a bola neúnavnou rozdávateľkou Božieho milosrdenstva trpiacemu ľudstvu. Uctíme si v nej vernú apoštolku evanjelia a neohrozeného posla Božej lásky. Prijmime jej posolstvo a nasledujeme jej príklad, aby sme boli svedkami Krista, ktorý je náš Pokoj a naša Nádej.

Spoločne volajme: Blahoslavená Alfonza Mária, oroduj za nás!
Je totiž dôležité, aby tí, ktorí objavia veľkorysú prácu sestier, ktoré uznávajú matku Alfonzu Máriu za svoju zakladateľku na celom svete, najmä s chudobnými, staršími, chorými a postihnutými, dokázali aj porozumieť korene tejto stále pokračujúcej apoštolskej dynamiky.

Kardinál Giovanni Angelo Becciu, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých

Dakovná sv. omša v Materskom kostole SDR – Šopron, 1. máj 2015

I. Milovaní bratia a sestry v Kristovi! Pred 150 rokmi, v máji 1865 navštívila matka Alfonza Mária, Alžbeta Eppingerová, naše sestry v Šoproni. O rok neskôr, 11. apríla 1866 Svätá Stolica schválila rehoľné spoločenstvo pod menom „Sestry Božského Vykupiteľa“. A teraz, v Roku zasväteného života, prichádzajú tieto sestry sem, do materského domu, aby ďakovali za svoje povolanie – práve sem, kde bolo kedysi sídlo vedenia kongregácie. V dnešnej sv. omši budú použité texty zo slávnosti Najsvätejšieho Vykupiteľa, schválené Svätou Stolicou.

II. a) Raz dávnejšie som slávil sv. omšu v Pešti a hovoril som o vykúpení. Po omši prišiel ku mne jeden študent – ako chlapec bol mojím miništrantom – a pýtal sa: Otče, a z čoho musíme byť vykúpení?

Vo Svätom písme, v knihe Genezis, čítame nasledujúci opis stvorenia sveta: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gen 1, 31). Toto predchádzalo začiatku dejín, v ktorých sa ukázalo, že ľudské konanie nie je také dobré ako Božie dielo.
A práve táto dvojakosť – na jednej strane nejaké poznanie dobra a súčasne na druhej strane prítomnosť hriechu – prebudila v človeku túžbu po vykúpení.
Celé svetové dejiny, od staroveku až po dnešok, sa zaoberajú touto drámou a hľadajú odpoveď na otázku, prečo je to tak, že človek neustále vidí pred sebou dobro, ale koná zlo? Ako je možné, že svet neprijíma dobrých, ale neustále sa snaží zničiť ich?

Spomeňme si na vzdychanie G. Bernarda Shawa na konci jeho diela „Svätá Jana“: „Ó, Bože, ktorý si stvoril túto nádhernú zem – ako dlho to ešte potrvá, kým bude ochotná prijať Tvojich svätých – ako dlho, ó Bože, ako dlho?“

Solženicyn píše, že ľudské srdcia pretína vnútorná rozorvanosť. Svätý Pavol popisuje v Liste Rimanom s dramatickou nástojčivosťou tragickú situáciu nevykúpeného človeka: „…ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti?“ (Rim 7, 23-24).

Vedľa skúsenosti hriechu stojí hneď skúsenosť utrpenia a smrti, ktoré sa zdajú byť nezmyselné.
J. Festugière, O. P., takto sumarizuje náboženský ideál Grékov: «Gnothi seauton – Človeče, spoznaj sám seba! Tvojím osudom je smrť, teda nie si jedným z rodu bohov. (…) Musíš si vystačiť s tým, čo sa dá odmerať tvojou ľudskou mierou. (…) Prijmi svoj smrteľný údel; tak vyjde najavo vôľa bohov. (…) Pravá múdrosť spočíva v rezignácii, ktorá sa zmieri so svojvôľou bohov.» (Békés, G: „Krisztusi örömhír és evangéliumi boldogság” Sz. I. T. 1983. S. 136)
No dodnes proti tomu všetci protestujú!
Albert Camus, ktorému sa život zdal nezmyselný, napriek tomu napísal: „Teda nič nemá zmysel? Nikdy som si nemyslel, že sa dá zotrvať pri tomto postoji.“ (Szabó, F: „Mai írók és gondolkodók” Louvain, 1965. S. 20)

V tom sa prejavuje večná skúsenosť ľudstva: v najvnútornejšom vnútri človeka je nezmazateľne vpísaná túžba po večnom živote a nesmrteľnosti, ale zároveň musí stále znova okusovať, že sú preňho nedosiahnuteľné.

Ľudia stále hľadali odpovede na tieto otázky, ktoré ich znepokojovali. Ale riešenie prišlo až v Zjavení. Odvtedy už nehľadá človek Boha, ale Boh prichádza k ľuďom, čo začalo už v Starom Zákone.
Už v Knihe Jób – ako sme počuli – sa Boh nazýva „obranca mojej záležitosti“ (hebrejsky: goel), pričom hlavný význam tohto slova je: ochranca. V Starom Zákone je Boh nazvaný „goel Izraela“ – chráni ho pred nepriateľmi, oslobodzuje ho od utláčateľov. Je teda samozrejmé, že Jóbove slová boli preložené do starej sýrčiny a latinčiny takto: „Môj Vykupiteľ žije.“ A Jób teraz dôveruje, že ho Boh bude chrániť aj po smrti a necháva padnúť všetky bariéry svojich doterajších predstáv. Považuje za možné, ba dokonca očakáva, že Boh ho po smrti povolá z podsvetia a opäť mu prinavráti jeho práva.

Možný návrat z podsvetia – ako mimoriadny prejav Božej moci – sa objavuje aj v iných spisoch Starého Zákona.
Tu už začína vychádzať zornica zjavenia o zmŕtvychvstaní (2 Mach 7,9), ktorá zažiari plným svetlom až v Novom Zákone.

b) Vykúpenie teda znamená, že človek bude oslobodený od hriechov a zároveň ospravedlnený, a že dosiahne večný život. Priniesol nám ho náš Pán Ježiš, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych „za všetkých“.

Podľa slov sv. Pavla „Ježiš je múdrosťou od Boha a spravodlivosťou“ (1 Kor 1,30). V tom sa prejavujú obe povahy vykúpenia, ktoré sú nerozdielne: jeho spásna a zbožstvujúca povaha. Aj sv. Pavol to v Liste Kolosanom formuloval rovnakým spôsobom: „On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (Kol 1,13).
Kristus nás oslobodil od hriechu – a daroval nám skrze vieru a krst večný život. Tak to čítame aj v Katechizme katolíckej Cirkvi (KKC):

„Kristus „prvorodený z mŕtvych“ (Kol 1,18) je základom nášho vlastného vzkriesenia, ktoré nateraz spočíva v ospravedlnení našej duše, neskôr aj vo vzkriesení nášho tela.“ (658)
Pán Ježiš Kristus prosil vo svojej veľkňazskej modlitbe (v dnešnom evanjeliu) práve o to, „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17, 21)</
A v Liste Rimanom (druhé čítanie) sv. Pavol vysvetľuje, že „budúca sláva“ (Rim 8, 18) už existuje v Kristovi, a že je už prítomná aj v nás – tajomným spôsobom, akoby v zárodku. Utrpenia tohto života nemožno porovnať s tým, čo nás očakáva. Áno, táto sláva bude odhalená a zjavená, hoci už teraz je prítomná v nás a my si nedokážeme vôbec predstaviť toto nádherné kráľovstvo.
Zvlášť podčiarkuje, že celý Bohom stvorený materiálny svet je podriadený otroctvu pominuteľnosti, ale človek kvôli svojej hriešnosti nevyužíva stvorenie správne, lebo ním neoslavuje Boha. Sv. Pavol zdôrazňuje, že celé stvorenie bude mať účasť na oslávení ľudského tela, v zmŕtvychvstalom Kristovi.

c) Dielo vykúpenia pokračuje v Cirkvi. Každý v ňom má svoju úlohu, každý nejakú inú. A sila zmŕtvychvstalého Krista účinkuje v každom poslaní Cirkvi. Boh dal Cirkvi znamenia zmŕtvychvstalého Krista. Jedným z tých znamení je kresťanské manželstvo, ďalším je kňazstvo, opäť iným znamením je mučeníctvo a jedným z týchto znamení je aj čistota pre Božie kráľovstvo a pre Krista.
Čistota sa v Starom Zákone spomína len ako trest alebo nešťastie. Toto malo dvojaký dôvod: na jednej strane očakávanie Mesiáša, na druhej chýbajúca viera v zmŕtvychvstanie.
Odkedy Kristus vstal z mŕtvych, vieme, že kráľovstvo Božie má svoj začiatok už tu, ale svoju plnosť tu nedosiahne. A práve to umožňuje zrieknuť sa manželstva z lásky ku Kristovi a k Božiemu kráľovstvu a takto žiť svoje povolanie.
Božie kráľovstvo sa nešíri skrze pozemské potomstvo, ako to bolo v Starom Zákone, ale ohlasovaním Evanjelia a krstom.
Čistota pre Božie kráľovstvo je aj dnes výkričníkom. Je znamením, že existuje zmŕtvychvstanie a večný život, a že zasvätené osoby už teraz anticipujú život, o ktorom hovoril Ježiš Kristus: „… už sa neženia, ani nevydávajú.“ (Lk 20, 35)

Patriarcha Konštantínopolu Atenagoras, ktorý viedol svätý život, raz povedal, že rehoľní novici sú „učňami zmŕtvychvstania“.

A osoba, ktorá svoj život venuje úplne Kristovi, je a zostane ZNAMENÍM, bez ohľadu na to, či ošetruje chorých, vyučuje, káže – dokonca tie vonkajšie aktivity môžu aj celkom chýbať, ako napríklad v kontemplatívnych rádoch, ale Cirkev a svet v dnešných časoch zvlášť potrebujú takéto znamenia.

Svätý Otec Ján Pavol II. povedal karmelitánkam v Španielsku: okná vašich domov sú zatvorené voči svetu, ale o to viac sú otvorené voči Bohu. A takéto oázy pre dušu potrebuje tak Cirkev ako aj svet, aby mohli žiť a dýchať.

III. Drahí bratia a sestry v Kristovi! Ďakujme Bohu za zakladateľku aj za členky Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa. Za živé i zomrelé. A prosme, aby vedeli byť živým ZNAMENÍM aj dnes, v Cirkvi 21. storočia. Chcel by som ukončiť slovami Reného Grousseta: „Zoči-voči ukrutnej prázdnote nastupuje dnes kresťanstvo ako ochrana Ducha. Ak by tu nebolo prítomné kresťanstvo, všetko by bolo beznádejné – ako pri stroskotaní lode. Jeho poslanie je teraz ešte spásonosnejšie než inokedy. Buď pozdravený, svätý kríž, naša jediná nádej!“ (René Grousset, citát – F. Szabó s. 226-227). Amen.

31. júl 2006 – sv. omša, Bratislava – Generalát Sestier Najsvätejšieho Spasiteľa

Spomienka na 139. výročie smrti zakladateľky MAM

Príhovor p. provinciála ThDr. Štefana Turanského PhD., SDB

Ctihodná generálna predstavená sr. Alfonza, miestna predstavená, milé sestry, Mons. Ján Formánek, bratia a sestry, milí hostia!

Dnes si spomíname na 139. výročie smrti zakladateľky vašej kongregácie. Nie je dôležité koľko rokov od jej smrti slávime, ale skôr si máme všímať svedectvo jej života a najmä spiritualitu, ktorou obohatila nielen miestne spoločenstvo, ale najmä váš vznikajúci inštitút, pretože z jej koreňov dodnes čerpáte. A práve Druhý vatikánsky koncil nás pobáda vrátiť sa k našim zakladateľom, k ich charizme, aby sme v dnešnej dobe sprítomnili ich posolstvo. V tomto zmysle máme byť vernými ich charizme a nechať bokom tie historické okolnosti (kultúrno-historický kontext), ktoré sú v dejinách každého rehoľného inštitútu iba úrodnou pôdou, ktorú treba z času na čas preorať.
Ak dovolíte z jej bohatého života by som chcel zdôrazniť tri kristocentrické prvky jej spirituality.
Základná črta jej spirituality je Eucharistia. Ona pochopila to, čo pochopili prví kresťania a toľkí angažovaní svätci a kresťania všetkých čias, že – ak to môžem vyjadriť slovami Jána Pavla II. – Cirkev žije z Eucharistie. A ona žila i čerpala z Eucharistie. Dôkazom je jej detstvo a mladosť. Jej prvé stretnutie s Eucharistickým Kristom vo svätom prijímaní nie je iba púhou spomienkou, ale skôr bytostným stretnutím s Tým, ktorý definitívne poznačil smerovanie jej života. Vtedy povedala Kristovi: „Ty navždy ostaneš v mojom srdci!“ Ešte nevedela, s čím sa v živote stretne, aké ťažkosti bude musieť prekonať, aby mohla zostať vernou Božím zámerom.
Druhou črtou jej spirituality je kríž. Otázka, s ktorou sa v detstve obrátila na matku, keď videla poľný kríž: „Prečo musel Ježiš tak trpieť?“, nebola iba prejavom jej detskej zvedavosti, ale hľadaním odpovede na to, čo trápi človeka všetkých čias a teda aj nás: Prečo bolesť, utrpenie? Aký zmysel má živote každého z nás kríž? Nejde tu iba o fyzickú bolesť, ale o tú vnútornú, skrytú, spôsobenú nami (naše chyby, nedostatky, postoje, reakcie, hriechy…) alebo tými, ktorých nám Pán posiela do cesty. Matka Alfonza Mária nás učí, že iba pripodobnením sa Kristovi môžeme vstúpiť do veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána. Aj jej opakované choroby a iné „sklamania“ jej pomohli pochopiť túto veľkú pravdu. V tomto zmysle vaša zakladateľka bola praktickou mystičkou, teda mystičkou v činnosti.
Treťou črtou je jej vnímavosť na aktuálne potreby doby. V ťažkých časoch stála na strane tých, ktorí potrebovali pomocnú ruku. Je to výzva aj pre vás, aby ste v jej duchu nestrácali kontakt s problémami, ťažkosťami a zápasmi tých, ktorí v bežnom živote strácajú nádej, pochopenie a pomoc, ale vedeli byť prítomné tam, kde je to najviac potrebné.
Na záver chcem ešte povedať, že tieto tri črty nemožno uskutočňovať „privatizačným spôsobom“ – ako sa to často deje v našej modernej dobe – ale v komunite. Totiž rehoľná komunita je zázemím, v ktorej každá sestra má nájsť oporu, pochopenie a možnosť byť sama sebou podľa Božích zámerov. Matka Alfonza Mária dokázala vytvoriť harmonické a vyvážené poslanie komunity, v ktorom prím nehrala práca a povinnosť, ale dobro každej sestry a tých, ktorým sa inštitút venoval.
Nech vám Pán aj v dnešnej dobe pomáha byť viditeľnými znakmi charizmy vašej matky Alfonzy Márie. Amen.

Homília Mons. Jean Pierre GRALLETA, arcibiskupa zo Štrasburgu
k 160. výročiu založenia Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa / Kongregácie sestier Vykupiteľa / Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa

160 rokov: to je vek, ktorý nemá nikto z nás a ktorý ani tí najzdatnejší nedokážu dosiahnuť. Neexistuje teda žiaden očitý svedok toho, čo sa vtedy stalo v blízkom kúpeľnom meste Niederbronn, keď sa mladá Alžbeta Eppinger, po odporúčaní farára Reicharda a s podporou biskupa Rässa utiahla do jednoduchého domu, aby tu založila nové rehoľné spoločenstvo.
Bolo to 28. augusta 1849.
A potom sa náhle valili udalosti:

• 7. septembra bola posvätená kaplnka domu,
• 10. septembra prijala Alžbeta nové meno, sestra Alfonza Mária a dostala rehoľný odev, ktorý nikdy viac neodložila; zároveň sa s ňou k tomu zaviazali tri ďalšie mladé ženy,
• 25. septembra sa ešte pripojilo deväť postulantiek a ďalších jedenásť v októbri,
• na konci roka 1849 bol založený noviciát.

Plán pre tento nový inštitút bol už vlastne predložený biskupovi začiatkom januára 1849 a v lete aj schválený. Teda počas jedného roka boli pevne a rýchlo postavené základy Kongregácie. Na toto všetko si teraz, po 160 rokoch s obdivom a plní úžasu spomíname.

Opäť sa tu ešte väčšmi potvrdila zásada, ktorú vyslovil Gamaliel v Skutkoch apoštolských o kresťanskom spoločenstve: „Ak je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa, ale ak je od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť“ (Sk 5,38).

Kongregácia „dcér Božského Spasiteľa“ – neskôr premenovaná na „dcéry Najsvätejšieho Vykupiteľa“ – neišla iba tak, ale rýchlo a pozoruhodne sa rozvíjala – vo Francúzsku, na juhu Nemecka, vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, v Portugalsku – neskôr dokonca prekročila aj moria a dosiahla africký kontinent, južnú Ameriku a Indiu.
Dnes žijú a pôsobia sestry matky Alfonzy Márie v početných častiach sveta: veľká časť z vás je dnes tu zastúpená.

Ako dobre viete, ešte v čase zakladateľky sa udialo nešťastné pretrhnutie, ktoré viedlo k vzniku paralelných vetiev. Avšak naša doba je ovplyvnená povzbudivým zbližovaním kongregácií toho istého pôvodu. Všetci ste podpísali spoločnú žiadosť k obnoveniu procesu blahorečenia Matky Alfonzy Márie.
Jubileum 150. výročia založenia bolo aj rokom, v ktorom sa Viedenská kongregácia znova zjednotila s pôvodnou a v terajšom 160. roku založenia dali sestry z Bratislavy a Oberbronnu žiadosť do Ríma k fúzii, ktorá bola medzitým schválená. Dňa 19. júla sa fúzia naozaj uskutočnila. Zjednotené i ešte samostatné kongregácie spolu sú na radosť všetkým tu prítomným, ktorí oslavujú dnes výročie založenia.
Nezamýšľam sa nad tým, aby som znova rozbalil život zakladateľky, ani aby som znova do detailu znázornil dejiny z ktorých ste vyšli. Chcel by som vás jednoducho upozorniť na niektoré črty, ktoré tu už boli od vášho začiatku a sú ešte dnes aktuálne.

1. Alžbeta sa necháva viesť Duchom Svätým

Keď si prehlbujeme poznanie o živote vašej zakladateľky, objavujeme, že jej cesta nebola nakreslená. Pre ňu ako dcéru roľníka všetko poukazovalo na to, že aj ona ako mnoho mladých ľudí v jej veku, ako jej súrodenci, sa vydá a bude pomáhať svojmu mužovi v poľnohospodárskej činnosti. Bola dosť ťažko chorá, tým bola nútená ostávať vo svojej izbe a byť od všetkých izolovaná. Z tejto nepriaznivej situácie – čo je naozaj paradox – ona však získava: celý deň sa venuje modlitbe a nazeraniu. Je celkom a úplne pripravená, aby prijala kňazov a veriacich, ktorí prichádzali do jej izby jeden po druhom vo veľkom počte, aby tam dostali cenné duchovné poučenia.

O niekoľko rokov neskôr, keď sa jej zdravotný stav zlepší, volí si rehoľný život. Prirodzene myslí na to, že vstúpi do jednej z tých mála ženských kongregácií, ktoré ešte existovali po revolučných nepokojoch vo Francúzsku: k sestrám z Rappoltsweiler, ktoré sa venovali školám. Odmietnutie biskupa na ňu zapôsobí ako tvrdý úder. Toto odoprenie Alžbete však umožňuje, že nachádza svoje vlastné povolanie.
V tých časoch sa totiž nikto nestará o opatrovanie núdznych chorých v ich domovoch, ktorí sú ponechaní sami na seba vo svojich rodinách.
Táto bieda jej doby, ktorú pravdepodobne sama skúsila počas svojej vlastnej choroby, je dôvodom založenia nového inštitútu, ktorý sa veľmi rýchlo rozvíja, predovšetkým preto, lebo presne zodpovedá požiadavkám doby.
Bol to Duch Boží, ktorý viedol mladú Alžbetu – cez prekvapenia, sklamania, cez viditeľné neúspechy a bolestné odmietnutia. Napriek tomu sa vo všetkom necháva viesť týmto Duchom.

» A vy, sestry Božského Vykupiteľa ako aj sestry kongregácií pochádzajúcich z toho istého založenia, akým spôsobom sa nechávate viesť Božím Duchom?
» Do ktorých nových krajín vás tento Duch Boží vedie?
» S akými skúškami vás konfrontuje?
» Ku ktorým novým potrebám doby vás volá?

2. Alžbeta postavila kríž Vykupiteľa do stredu svojho života

Alžbeta ešte ako celkom mladá bola dojatá pohľadom na ukrižovaného Ježiša, ktorý bol znázornený na kríži v blízkom poli. Pýta sa, čo asi tento muž vykonal, keď ho tak ukrutne potrestali a keď bol predsa nevinný, akou láskou asi musel všetko prijímať, keď obetoval svoj život.
Toto tajomstvo kríža bolo potom vpísané do srdca inštitútu, ktorý založila: tajomstvo Krista, Vykupiteľa ľudstva, tajomstvo Spasiteľa, ktorému z otvoreného srdca bohato vytryskla na celé ľudstvo voda: „S radosťou čerpajte z prameňov spásy“.
Alžbeta si veľmi priala, aby jej sestry boli istým spôsobom spolupracovníčkami Krista v jeho spásonosnom diele. Tým že opatrujú chorých, že pomáhajú chudobným, že sa podujímajú na výchovu ľahostajných a opustených detí.
Sestry sa neskôr vo veľkom počte angažujú v nemocniciach, na klinikách, ale predovšetkým ako zdravotné sestry na dedinách. Veľa alsaských obcí si s vďačnosťou spomína na zdravotné sestry, ktoré boli v danom okamihu pohotové, aby ošetrili ranených alebo bdeli pri zomierajúcich.
Sestry nosili kríž Ježiša a nosia ho stále. Tento kríž nie je iba znakom ich kresťanskej viery vo svete plnom dezorientácie: On hovorí predovšetkým o prameni ich zaangažovania sa pre ľudí.

» A akým spôsobom ukazujete dnes vy, sestry Božského Vykupiteľa a sestry pochádzajúce z kongregácií toho istého koreňa, ľuďom lásku Krista, ktorá ide až po smrť, až po smrť na kríži?
» Neváhate v tom, aby ste ukázali tento kríž a aby ste ho viditeľne nosili?
» Práve tak ako bola Alžbeta dojatá pri pohľade na ukrižovaného, tak budú aj naši súčasníci citliví na toto svedectvo prežívanej lásky až po smrť.

Máte naozaj krásny dôvod k tomu, aby ste oslavovali 160 rokov peknej intuície Alžbety Eppinger. Oživte teda nanovo vaše rehoľné zasvätenie a dúfam, že ho zároveň budete nanovo odkrývať ostatným.
Biskup Räss zo Štrasburgu vo svojom čase zakladateľku silno povzbudil, môžeme povedať, že zohral podstatnú úlohu.
Ja, jeho nástupca, biskup zo Štrasburgu vás zo svojej strany tiež povzbudzujem. Povzbudzujem vás, v milosti vernosti a v odvahe k všetkému, čo je nové.
A žehnám vás krížom Božského Vykupiteľa.

+ Jean Pierre GRALLET,
arcibiskup zo Štrasburgu

Oberbronn, 28. august 2009

Pre matku Alfonzu Máriu bolo Ježišovo srdce zvláštnym vyjadrením Ježišovej lásky, Božej lásky k nám ľuďom.

Úcta Ježišovho srdca v posledných rokoch dosť ochabla. Mnohí považovali vyobrazenie Ježišovho srdca, modlitby a piesne k nemu za sladké, gýčové, príliš citové (možno to platí o nás, triezvych stredoeurópanov viac ako o iných krajinách sveta). A taktiež myšlienka na pokánie, ktorá je spojená s úctou Ježišovho srdca, sa mnohým príliš nehodí.

Srdce: má do činenia viac s citom ako s rozumom a symbol srdca je práve preto tiež náchylný vyjadriť nepravé pocity. Ale všetky veľké slová – srdce, láska, tiež „Boh“, majú tendenciu byť zmenšované, zneužívané. Srdce je asi vo všetkých kultúrach výrazom pre to najvnútornejšie v človeku. V mnohých slovných spojeniach je srdce výrazom pre osobu človeka, pre jej najvnútornejšie city a pocity, pre myslenie, pre jej bytie. A srdce je rozhodujúco dôležité pre porozumenie. Vyjadrujú to nespočetné slovné zvraty. Keď niekto povie: „Stratil som v Heidelbergu srdce“ iste ho opäť nenájde v Stratách a nálezoch. Ak má niekto „zlomené srdce“, pretože ho jeho milovaný opustil, nemôže mu pomôcť žiadny špecialista na srdcové ochorenia. A ak za mnou niekto príde, aby si „vylial srdce“, nepotrebujem vedro, aby som to zachytil, ale „otvorené srdce“. Istotne poznáte vo vašich jazykoch podobné slovné spojenia. „Srdce má dôvody o ktorých rozum nevie“.

V Biblii nie je srdce len sídlom pocitov, ale tiež porozumenia, vôle, rozhodnutí. Srdce je to najvnútornejšie v človekovi, tu sa odohráva to podstatné. V žalmoch je často reč o srdci: „V srdci si hovorí“ (Ž 10,11). „Preto sa raduje moje srdce“ (Ž 16,9). „Skúmaj moje srdce“ (Ž 17,3). „Srdce mi plesá v Pánovi“ (1 Sam 2,1).

Alebo keď Samuel maže Dávida za kráľa: „Človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1 Sam 16,7). V liste Efezanom prosí autor, nech Boh „osvieti oči vášho srdca…“ (Ef 1,18) (myšlienka, ktorú básnik Saint Exupéry formuloval: „Dobre vidíme iba srdcom“). Ježiš je „zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca“ (Mk 3,5). A mnoho iných miest.

Biblia hovorí tiež o Božom srdci. A najkrajšie je to v prorokovi Ozeášovi v jedenástej kapitole. Prorok tu Boha necháva hovoriť o jeho láske k Izraelu a o zatvrdnutom srdci ľudu, o tom, ako by on, Boh, musel zničiť národ kvôli jeho nevernosti. A potom: „Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie“ (Oz 11,8). Srdce Boha je silnejšie ako jeho spravodlivosť!

Boh má srdce, srdce pre nás ľudí. A toto Srdce sa nazýva Ježiš. Jeho súcit s nami ľuďmi žiada Boha, aby nás nezničil, aby nás nenechal zahynúť, ale aby nás zachránil. Aj za cenu svojho vlastného Syna. Boh dáva v Ježišovi seba samého až na smrť. V Ježišovej smrti dochádza k naplneniu Božej lásky. Tej lásky, ktorá sa vydáva do krajnosti. Vo svojom umieraní niesol Ježiš všetko utrpenie a hriech celého sveta. Niesol to so všetkou schopnosťou lásky a utrpenia svojho Srdca. Ježišova smrť je vrcholom (alebo najhlbším bodom – ako sa to tiež môže vysvetľovať) Božej lásky k nám (Ježiš zostupuje do najväčšej hĺbky). A Jánovo evanjelium nám hovorí, že vojak prebodol bok mŕtveho Ježiša (tu sa nenachádza slovo „srdce“, ale myslí sa naň). A z otvoreného Ježišovho boku, z na smrť raneného srdca Ježiša, vytryskne krv a voda: odtiaľ prichádza spása pre ľudí.

Matka Alfonza Mária neustále rozjímala o Ježišovom utrpení. Nie preto, že by utrpenie bolo niečím dobrým, ale naopak kvôli tomu, že sa cezeň ukázala v Ježišovi obrovská Božia láska. Tá láska, ktorá na seba berie všetok bôľ, to Srdce, ktoré nesie všetko utrpenie.

Matka Alfonza Mária si uctievala Ježišovo srdce, prameň lásky. Ale to bolo pre ňu príznačné: nebola to žiadna na seba zameraná úcta, nebola precitlivelá, ale veľmi praktická. V Prvých pravidlách hovorí: „Najkrajšia úcta Ježišovho srdca a srdca Márie je tá, ktorá dáva zakúsiť jeho milosrdenstvo ľuďom“. Úcta k Ježišovmu srdcu jej nedá zostať len pri sebe. Nestačí jej, že smie sama zakúsiť Ježišovu lásku. Chce a musí túto lásku dávať ďalej. Možno povedať, že je to „odvážna“, pevná úcta. A takto majú Ježišovo srdce uctievať aj sestry.

(Bernhard Weber, špirituál)

Vypočuť →

Pozrieť →

Krížová cesta s bl. Alfonzou Máriou Eppingerovou za kňazov

Bl. Alfonza Mária už od svojho detstva videla v kňazovi samého Boha. Keď ho mala možnosť stretnúť, dlho a nehybne ho sledovala svojím pohľadom a hovorila si: „Keby som s ním len mohla hovoriť. Určite by mi rozprával o Bohu.” V zbierke spisov bl. Alfonzy Márie s názvom Modlitby, ponaučenia a napomenutia, v ktorých sú rady a odporúčania pre duchovný život sa môžeme dočítať o tom, kto sú kňazi, ako majú nasledovať Ježiša alebo akým spôsobom majú nadobudnúť vlastnosti dobrého kňaza. Podľa bl. Alfonzy Márie, kňazi sú vysluhovatelia Božích milostí. Sú to bratia a priatelia nášho Spasiteľa. Keďže majú byť dôstojnými zástupcami nášho Spasiteľa, musia ho nasledovať a do svojho srdca hlboko vtlačiť jeho tvár a čnosti. Tieto potrebné vlastnosti dobrého kňaza nadobudnú v meditácii o utrpení Ježiša Krista.

Prechádzajme teraz zastaveniami Ježišovej krížovej cesty s našou blahoslavenou Alfonzou Máriou. Ponorení v tichu čerpajme z jej duchovného bohatstva, aby nás naučila meditovať o utrpení Ježiša Krista a vyprosujme požehnanie a silu všetkým kňazom na svete, osobitne tým, ktorí nás pokrstili, priviedli k prvému svätému prijímaniu a udeľujú sviatosť zmierenia. Modlime sa za nich, aby nezabudli, že sú stále vyvolenými synmi nebeského Otca.

Úvodná modlitba

Nebeský Otče, ty nám dávaš vzory vo svojich svätých, ku ktorým patrí aj bl. Alfonza Mária, veľká ctiteľka a duchovná matka kňazov. Prosíme ťa, nachýľ sluch k jej príhovoru, keď ju aj my teraz vzývame s prosbou, aby nás viedla touto krížovou cestou Tvojho Syna a silou svojho príhovoru pomohla u Teba dosiahnuť pomoc predovšetkým :

• kňazom, ktorí opustili kňazské rady, ale ostávajú tvojimi kňazmi naveky;

• kňazom blúdiacim, aby ich zachytilo pravé svetlo a spoznali cestu návratu k Bohu;

• kňazom preťaženým, aby silou Ducha Svätého pookriali na tele a na duchu a vrátili sa k svojim kňazským povinnostiam;

• kňazom verným, aby s istotou nasledovali svojho Božského Majstra na cestách k ľudskej duši;

• kňazom horlivým, aby sa nedali odradiť nepochopením a sklamaním, ale v pokornej

  modlitbe vždy nadobudli rovnováhu;

• a tiež nadšenie pre všetkých mladých mužov, ktorí sa rozhodujú vstúpiť do šľapají Tvojho Syna, večného Veľkňaza. Zároveň ďakujeme za rodiny a zvlášť matky, ktoré darovali Bohu a Cirkvi svojho syna-kňaza.

stiahnuť celú krížovú cestu

„Najväčšia milosť, ktorú nám Boh udelil, je Eucharistia a kňazstvo,

vďaka ktorému nám kňazi môžu vysluhovať sviatosti.“

Toto sú slová mystičky bl. Alfonzy Márie,

krstným menom Alžbety Eppingerovej

1. Zrod úcty ku kňazom a kňazskému stavu u mladej Alžbety

Je namieste pýtať sa, ako sa mohla už u malej Alžbety zrodiť úcta ku kňazskej dôstojnosti, kňazom a kňazstvu?

Musíme povedať, že táto úcta rozhodne začala u nej výchovou v rodine Eppingerovcov.

Prvé spomienky, o ktorých Alžbeta rozpráva, nám umožňujú spoznať atmosféru, ktorá vládla v rodine. V Autobiografii, z jej vlastných úst sa dozvedáme, aká bola dôležitá v rodine starosť o dobrú mravnú a náboženskú výchovu napriek ťažkej práci a nakoľko si ona sama cení hodnotu zásad, ktorých sa jej dostalo dobrou výchovou.

Opakovane sú v jej životopise zaznamenané dialógy na rôzne témy s jej matkou a otcom. Obaja sa jej snažili dať odpoveď na jej otázky a ako sama Alžbeta hovorí: „Dlho som si pamätala ich odpovede.“ Takisto si uchováva spomienku na láskavé gestá matky a otca a na to, ako sa k nim utiekala o pomoc, keď mala ťažkosti s pamäťou, aby sa naučila úlohy do školy.

Od rodičov sa Alžbeta učí aj úcte a zmyslu pre poslušnosť a čoskoro sa stáva schopnou posudzovať svoje činy. Má pevnú a rozhodnú, ba dokonca tvrdohlavú povahu, ale v rodičoch nachádza istých a bezpečných vodcov, ktorí ju učia poznať samú seba a ovládať sa. Ďalšou silnou črtou dobrej výchovy sú rozhovory s rodičmi, ktoré odhaľujú ich schopnosť odovzdávať druhým vlastné náboženské presvedčenie jednoduchým spôsobom a to rečou každodenného života. Sú to rozhovory o modlitbe, o kňazoch a ich úlohe, o utrpení a smrti Krista na kríži a o večnosti. Treba povedať aj to, že Alžbeta ako najstaršia dcéra zavčasu vníma reč dospelých, ktorú vedú medzi sebou.

celá prednáška – na stiahnutie v pdf

Pozrieť →

Vypočuť →

Vypočuť →

Pozrieť →

Pozrieť →

Vypočuť →

Vypočuť →

Pozrieť →

V tejto rubrike si môžete vypočuť zvukový záznam telefonického rozhovoru s postulátorkou procesu blahorečenia sr. M. Katarínou Krištofovou, ktorý bol odvysielaný v Rádiu Lumen, dňa 8. februára 2018.

1. časť:

2. časť:

Pozrieť →

Vypočuť →

Čítať →

…ale opretá o Boha. Pochádza z alsaského Niederbronu, z roľníckej rodiny, z 11-tich detí. Hovorí nemeckým dialektom. Je nevzdelaná a nemá príťažlivý vzhľad. Trochu číta a dokáže sa podpísať. Nie je nadaná. Chorľavie. Trápi ju chronický zápal priedušiek, týfus a zvláštna nervová slabosť, pri ktorej stráca reč. Zakúša utrpenie „z blízka“. Na sebe. Trpí fyzicky, psychicky a pocitom, že je chudobnej rodine na ťarchu. Alžbeta Eppingerová – matka Alfonza Mária, zakladateľka kongregácie Dcér Božského Vykupiteľa, ctihodná Božia služobnica.
Ako štvorročná sa zaoberá modlitbou viac, než hraním s bábikami a v šiestich rokoch chápe tajomstvo kríža. Počas choroby v období dospievania má vízie. Táto alsaská (skoro analfabetka) predpovedá krízu a revolúciu. Vidí pápeža v sieti pätolizačov. Vidí úpadok kláštorov a kléru. „U kňazov vychladlo nadšenie pre Božie kráľovstvo a spásu duší, priveľmi lipnú na dobrách tohto sveta.“ Vízie spôsobia, že sa o nej hovorí ďaleko za hranicami Alsaska. Ľudia ju vyhľadávajú a na každého hlboko zapôsobí. Nazvú ju „exstatičkou z Niederbronu“. Má aj nepriateľov a označia ju za hysterickú. Nebráni sa. Mlčí. Sama seba sa pýta, či nie je hračkou vlastnej obrazotvornosti. Faktom však zostáva, že nerozhľadená, nikdy noviny nečítajúca a izolovaná Alžbeta presne vie, čo sa vo svete (prvej polovice 19. storočia) deje. Vízie prestanú a už nikdy sa nevrátia. Alžbete to neprekáža.

Nedostane povolenie vstúpiť do kláštora. Neskúsená, nevzdelaná, chudobná a chorľavá Alžbeta sa rozhodne založiť kongregáciu. Má 35 rokov. Od tohto momentu ju choroba úplne opustí. „Netráp sa nad tým, je to moje dielo…“ a Alžbeta, teraz už matka Alfonza Mária, poslúchne. Prejaví sa ako skvelá organizátorka. Kongregácia rastie bez akejkoľvek propagácie. O dorast nemá núdzu. Nechce klauzúru. Vie, že doba si vyžaduje apoštolát. Preto sestry vychádzajú z kláštora do chalúp, ošetrovať chorých. V tej dobe neslýchaný čin! Zrodilo sa podomové ošetrovanie. Smelé, odvážne a nebezpečné. „Čaká vás únava a znechutenie! … nech vás nič neodstraší, nič nezamotá, nič nezbaví odvahy!“ Sestry zmierňujú utrpenie a nedostatok všetkého možného druhu. Vracajú chudobným dôstojnosť. Vidia v nich samotného Ježiša Krista. Nepoznajú výraz ekumenizmus, ale ekumenicky sa správajú. Poskytujú pomoc každému, kto ju potrebuje. Nerozlišujú medzi vierovyznaním. Žijú v nábožensky zmiešanom prostredí.

Matka Alfonza nie je len dobrou organizátorkou, ale aj výbornou vychovávateľkou. Viac než rozumom, riadi sa intuíciou, vnuknutiami a vlastnou skúsenosťou s Bohom. Hovorí jednoducho ale absolútne presvedčivo. „…vtedy ešte významní muži hĺbkovej psychológie neboli ani na svete. Predsa žasneme nad jemnými psychologickými pohľadmi a vznešenou taktnosťou tejto ženy z ľudu.“ Jasne formulovala cieľ, ale nikdy nikoho k ničomu nenútila. Veľmi dobre poznala všetky úskalia života rehoľnej sestry. Skôr varovala, než prikazovala. Skôr povzbudzovala k premýšľaniu, než donucovala. „Tiché uvažovanie nenahradí žiadna slepá horlivosť.“

Jej sestry sú ženami modlitby, ktorá vyviera viac zo srdca, než spočíva v recitovaní. A hoci tvrdí svojim sestrám „kým trpíte, ste na dobrej ceste“ (parafrázované ústami životopisca), niet v týchto slovách nijakej masochistickej sebalásky, ale hrdinský postoj voči tomuto faktu. Hrdinstvo prameniace z radosti vykúpenia. Vykúpenie Ježišom Kristom je zdrojom radosti a sily, z ktorej rehoľná sestra žije, lebo vie, že je milovaná. Toto vedomie ju chráni pred smútkom a zradnou malomyseľnosťou.

Napriek jej jednoduchému zjavu a ešte jednoduchšiemu pôvodu, mala silný vplyv na ľudí. Možno preto, že po nijakej moci nad nikým nikdy netúžila. Jej „moc“ spočívala v bezmocnosti. Doslova a do písmena. Všetko, čo robí, robí ticho a nenápadne. Jednoducho robí to, čo má robiť a o ostatné sa nestará. Opiera sa jedine o Boha a ten jej stačí.

Matka Alfonza umiera v roku 1867 na následky mozgovej príhody. Má 53 rokov. Je považovaná za nekanonizovanú sväticu. Zatiaľ. Môžeme sa nazdávať, že vzhľadom na jej nenápadnosť, jej tento stav „vyhovuje“. Chcela zostať zabudnutá… 19. decembra 2011 pápež Benedikt XVI. udeľuje matke Alfonze Márii titul ctihodná Božia služobnica.

Matka Alfonza bola vnútorne vyrovnaným človekom. Trochu drsná, no triezva. Nikdy „intelektuálne nekoketovala“ s diablom. Považovala sa za príliš jednoduchú. A práve preto „v búrkach času niesla kresťanstvo so všetkou skromnosťou“ a jednoduchosťou. A preto pravdivo!

Spracovala Anna Peťová podľa Nigg, Walter: Nenápadná svätica. Rím, Postulazione M. A. M. 2011.

Zdroj: https://blog.postoj.sk/7254/zdanlivo-bez-sanci

Prinášame Vám prednášku, ktorú pripravili sr. Timea Ontkocová a sr. Zuzana Dobrovičová v rámci Odborného seminára, ktorý sa niesol pod záštitou Regionálnej komory Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek so sídlom v Levoči a Spišskej katolíckej charity ADOS. Seminár sa uskutočnil 18. septembra 2025 v Levoči. V rámci prednášky predstavili bl. Alfonzu Máriu Eppingerovú ako jednu z priekopníčok v ošetrovateľstve.

Priekopníčka v ošetrovateľstve blahoslavená Alfonza Mária Eppingerová

Predhovor:

• Počas svojich štúdií na vysokej škole sme sa zaoberali viacerými priekopníčkami ošetrovateľstva, ktoré svojimi poznatkami v dejinách prispeli k rozvoju ošetrovateľstva.

• Isto si spomínate na koncepčné modely a na autorky rôznych modelov: napr. model Nightingelovej, Oremovej, Rogersovej Watsonovej, Hendersonovej, Gordonovej, Orlandovej, Wiedenbachovej, Jonsonovej, Kingovej, Neumanovej.

• Dnes by som však chcela ponúknuť pohľad ešte na jeden model, ktorý som spracovala na základe poznatkov zo života blahoslavenej Alfonzy Márie Eppingerovej a poznatkov z teórie ošetrovateľstva, ktorý sa nenachádza v žiadnych knihách ošetrovateľstva, ale je hlboko zapísaný v srdciach sestier na celom svete, ktoré verne žijú charizmu blahoslavenej Alfonzy Márie, svojej zakladateľky.

Celá prednáška na stiahnutie – tu

Prezentácia k prednáške

Stiahnuť →

Je čas kňazských vysviacok.

Ten, kto chce verne kráčať

v šľapajách bl. Alfonzy Márie

si tento čas mimoriadne cení

a ďakuje za každé kňazské povolanie.

Prečo?

„Stála spomienka na kňazské svätenie je novou milosťou

a dodáva kňazovi zakaždým veľa odvahy.“

(bl. Alfonza Mária Eppingerová)

Bl. Alfonza Mária hovorí:

„Najväčšiu milosť, ktorú nám Boh vo svojom utr­pení udelil, je ustanovenie Eucharistie a kňazstvo, vďaka ktorej nám kňazi môžu vysluhovať sviatosti.“

A čo odporúča blahoslavená Alfonza Mária Eppingerová – kňazom – osobám najviac milovaným Bohom Otcom, keď im hovorí o dôležitosti dňa kňazskej vysviacky a aký to má vplyv na ich vytrvalosť a svätosť ? Nuž započúvajme sa do jej vzácnych slov:

„Kňaz nech teda hlavne pamätá na deň, keď prijal kňazské svätenie, a na sľub, ktorý dal Bohu. Toto je bod, ktorému možno neprikladá v bežnom konaní žiadnu dôležitosť, ale je rozhodujúci.

Stála spomienka na kňazské svätenie je novou milosťou a dodáva mu zakaždým veľa odvahy.

Príčina, prečo mnohí kňazi zanechajú kňazstvo, tkvie v tom, že málo pamätajú na vážnosť a dôležitosť dňa svojej vysviacky, a preto sa tak ľahko spreneveria alebo sa už spreneverili svojmu sľubu, najprv v malých a potom aj vo veľkých veciach. Najprv začnú hľadať samých seba, potom rôzne márnivosti, až nakoniec ich premôže vnútorná povýšenosť a pýcha.

A keď ich prerastie pýcha a egoizmus, ovládne ich svetský duch, ktorý sa ich bude zmocňovať stále viac a viac. Príčinou tohto stavu je vlažnosť a povrchnosť v meditácii. Až sa mu napokon začne všetko duchovné protiviť.

Vždy sa to začína pri malých veciach. A keď si nedá pozor pri malých veciach, potom upadá do stále väčších omylov. Vášeň sa stále viac nadúva, a to osobitne vášeň zmyselnosti, ktorá potom oslabuje ducha.

Každého kňaza by som chcela vystríhať, aby bral vážne pokušenia tohto druhu, modlil sa za svojich duchovných predstavených, zotrvával s Bohom, pretože keď sa modlí za svojich predstavených, modlí sa aj za seba.

Kiežby som mohla povedať všetkým kňazom, ako tieto zdanlivo nenápadné veci časom nadobúdajú veľké rozmery!

Čo môže kňaza osobitne posilniť, je spomienka na deň, keď do rúk biskupa vložil svoju podriadenosť a poslušnosť. Bolo by dobré častejšie si pripomínať tieto veľké milosti, vnútornú radosť a spokojnosť; a tiež aj rozhodnutie, ku ktorému dospel, i predsavzatia, ktoré si vtedy urobil.

Na začiatku totižto ide vždy len o maličkosti.“

31. júla 2017 sa zavŕšil jubilejný rok, ktorý slávili všetky tri kongregácie založené ctihodnou matkou Alfonzou Máriou Eppingerovou a zároveň to bol deň, kedy si zvlášť pripomenuli jej 150. výročie smrti.

Kongregácia poukazujúca svojím názvom na tajomstvo vykúpenia a spásy bola založená 28. augusta 1849 vo francúzskom kúpeľnom meste Niederbronn. V duchu zakladateľky, ctihodnej matky Alfonzy Márie, rozvinula konkrétne formy pomoci trpiacim ľuďom, priliehavo odpovedajúc na potreby doby.

celý článok

Matku Alfonzu Máriu
utrpenie Ježiša tak živo dojíma,
že meditácia o ňom
sa stáva jej najväčšou záľubou.

Zakladateľka matka Alfonza Mária Eppingerová a jej dielo

Boh nám daruje túto chvíľu,
minulosť uzatvára do kruhu.
Včerajšok a dnešok nám oznamujú to,
čo sa udialo pred 156 rokmi!
To, čo napĺňa túto chvíľu,
kladieme modliac sa do Božej večnej dlane
a činnosť sestier naplnených odvahou
a láskou to odkrýva,
keď sú v núdzi Bohom poslané,
keď v posvätených rehoľných šatách
storočiami kráčajú…
A ešte stále kráčajú bok po boku,
pre každú z nich ráno ešte len začína!
Krista Vykupiteľa chcú ďalej niesť,
k ľuďom všetkých čias.
Áno, Kristus – včera – dnes a naveky,
Kristus po celú večnosť!

viac – na stiahnutie

Spoločenská hra s matkou Alfonzou Máriou

Hra s matkou Alfonzou Máriou nás chce pozvať:
– k lepšiemu poznaniu osobnosti ctihodnej matky Alfonzy Márie
– k nasledovaniu jej života v konaní čností
– k živému spoločenstvu v radosti a dôvere pri samotnej hre.

text – na stiahnutie
obrázok – na stiahnutie

Stiahnuť →

Stiahnuť →