Duchovný profil a čnosti

Čnosti rehoľných sľubov

Čnosti rehoľných sľubov – poslušnosť, chudoba a čistota – a pokora, ktorá ich nesie Sľuby, ktorými sa zaviazala, neboli pre ňu predpisom navyše, ale spôsobom, ako patriť Bohu celá. Nasledujúce state vychádzajú z dokumentu, ktorý pre proces blahorečenia pripravila kongregácia.

Poslušnosť

„Boh chce, aby ste sa stali veľkou svätou. Nechajte ho, aby to urobil podľa svojej vôle. Vy nestratíte nič.“

Božia služobnica bola po celý život vzorom poslušnosti. Už ako dieťa žila túto čnosť, ktorá mala poznačiť celý jej život. Pochopila, že Božia vôľa hovorí hlasom jej rodičov a jej duchovného vodcu. Odvtedy začala neúnavný boj proti chybe svojej povahy – proti tvrdohlavosti, ktorá mohla zmariť to, čo Božia milosť zasiala v jej duši. „Plevami“ bola pre ňu predovšetkým jej vlastná vôľa; a keďže „chcela byť svätou“, vedela, že to môže dosiahnuť, iba ak jej podriadi aj svoj úsudok. Bude poslúchať, nech ju to stojí čokoľvek.

Božia služobnica podriadila všetko svoje konanie pravidlu poslušnosti. Úplne sa zverila vedeniu farára Reicharda, o ktorom spoznala, že ho Boh určil, aby jej ukazoval svoju vôľu. Otvára mu svoje vnútro s ustavičnou starosťou nič pred ním neskryť; prosí ho o radu pri všetkých podrobnostiach svojho správania. Jeho rady zachováva prísne, aj v najťažších utrpeniach a napriek každému odporu.

Neskôr zložila sľub „poslúchať svojho spovedníka ako vodcu duše a spovedníka, praktizovať voči nemu najväčšiu otvorenosť svedomia, bez najmenšej výhrady vo všetkom, čo sa týka vnútorného života“. Farár Reichard mohol dosvedčiť: „Všetko robí v duchu poslušnosti.“ „Opakujem a potvrdzujem, že všetko v jej správaní bolo čistá poslušnosť, a to s ochotou ducha i srdca, ktorá od jej detstva až podnes ani na okamih nepoľavila.“

Prosila Ježiša: „Ó môj Ježišu, daj mi, aby som bola úprimná voči svojmu duchovnému vodcovi, ktorého si mi dal. Ukáž mu cestu, po ktorej ma má viesť, osvieť ho o mojich náruživostiach, vlož na jeho pery slová, ktoré má vložiť do mojej duše. Chcem v jeho slovách rozpoznať tvoju vôľu.“

Poslušnosť bola vždy vodcom svedomia Božej služobnice. Jej svedomie bolo také jemné, že ju od najútlejšieho veku už najmenšia odchýlka od vlastných predsavzatí naplnila strachom, že urazila Boha. Pokušenie premáhala, a keď sa stalo, že rodičov neposlúchla, hoci v maličkosti, hneď si uložila pokánie.

„Aká mocná zbraň je poslušnosť,“ hovorila, „keď treba bojovať proti zlému. Vtedy človek posilní boj odvahou, tvár veselú, v srdci radosť. Cíti sa posilnený, vedený v boji, nebojí sa úderov, ktoré vedú do slepých uličiek, ani nebezpečných zvratov. Víťazstvo je isté.“

Matka Alfonza Mária zachovávala pravidlo svojho inštitútu. Farár Reichard mohol dosvedčiť: „Je ako živé pravidlo. Predpisy inštitútu zachováva s absolútnou presnosťou a drží sa prednostne tých najprísnejších praktík a tých, ktoré sa jej prirodzenosti najviac priečia.“

Svoje dcéry učila hrdinskej poslušnosti, ktorú sama žila – tej, ktorá spočíva v poslúchaní seberovných aj podriadených. Hovorila: „V časných veciach nech duša vo všetkom, čo nie je proti Božím prikázaniam, dá prednosť vôli druhého, najmä ak je niečo prirodzenosti nepríjemné. Nesmiete si myslieť, deti moje, že stačí plniť vôľu svojej predstavenej; máte byť pripravené konať aj v najmenších veciach vôľu svojich spolusestier, hoci by boli mladšie alebo menej vzdelané než vy – a keď máte iným niečo prikázať, ešte sa máte usilovať konať ich vôľu ako svoju.“

„Máte si myslieť, že sám Boh vás prosí o to či ono. Ó, šťastná duša, ktorá nerobí nič z vlastnej vôle, ale iba podľa vôle druhých. Zásluhy pred Bohom sú veľké.“

Chudoba

„Dôvera v Božiu prozreteľnosť namiesto istoty vlastníctva.“

Božia služobnica milovala chudobu neobyčajným spôsobom. Milovala svoje jednoduché pomery a odriekanie, ktoré jej ukladali – alebo skôr si neželala nič okrem toho, čo jej bolo dané, a z toho, čo dostala, si pre vlastnú potrebu odopierala všetko, čo bolo možné. Ešte pred založením svojho inštitútu zložila sľub, že nebude chcieť vlastniť nič okrem toho, čo so súhlasom spovedníka nevyhnutne potrebuje na živobytie; všetko ostatné malo byť použité na Božiu česť a na úľavu chudobných.

Matka Alfonza Mária založila svoj inštitút v úplnej chudobe, bez iných zásob než dôvery v Boha. Často chýbalo nevyhnutné, no pomoc vždy prišla včas. Náš Pán jej povedal: „Tomuto dielu pošlem veľa pomoci, ale chcem, aby mi človek všetko prenechal.“

Chcela, aby duch chudoby žil nielen v každej členke, ale aj v inštitúte ako celku. Nijaký dom nemal nikdy tvoriť rezervy okrem toho, čo je na obmedzený čas nevyhnutne potrebné; čo bolo nad to, malo byť dané chudobným alebo použité na zakladanie ďalších domov.

Od svojich dcér žiadala, aby zachovávali najprísnejšiu chudobu: v príbytku majú mať len to najnutnejšie, ich strava má byť stravou chudobných, a to isté platí o odeve a o predmetoch dennej potreby. Náš Pán jej povedal, že kongregácia bude žiť tak dlho, kým sa v nej bude žiť chudoba a láska.

„Kde nevládne duch chudoby, tam niet pokroku v čnosti,“ hovorila svojim dcéram. „Budete robiť kroky vzad namiesto vpred: vaše telo sa presadí proti duchu. Odmietnite ďaleko od seba, čo odporuje duchu chudoby, a čoskoro na sebe zažijete úplnú premenu.“

Dávala príklad najprísnejšej chudoby. Istý kňaz, ktorý ju navštívil, rozpráva: „V tej malej izbičke bývala Matka Alfonza Mária; táto cela bola veľmi chudobná.“ Farár Reichard píše biskupovi Rässovi: „Keďže všetky členky kongregácie majú zachovávať najprísnejšiu chudobu, je pre predstavenú ťažkosťou nosiť ruženec, ktorý Vaša Excelencia požehnala. Nasadí si ho iba na pokyn Vašej Excelencie.“

Čistota

„Srdce úplne patriace Bohu, nerozdelené medzi viacero lások.“

Božia služobnica si zachovala panenskú čistotu so starostlivosťou, ktorá nikdy nepoľavila. Mala pre túto čnosť zvláštnu záľubu a ukazujú to jej modlitby z detstva i z mladosti: „Ó môj Ježišu, daj mi milosť zachovať si srdce vždy celkom čisté. Však mi dáš, môj dobrý Ježišu, milosť slúžiť ti v stave panenstva a v ňom aj zomrieť? Nechcem byť pannou iba podľa mena, ale moje srdce nech je ozdobené čnosťami, ktoré od panny žiadaš.“ Ako štrnásťročná zložila sľub panenstva na jeden rok a ako dvadsaťjedenročná sľúbila ustavičnú čistotu.

S ustavičnou bdelosťou používala všetko, aby si zachovala čistotu. Nielenže sa veľa modlila, ale rozhodla sa napodobňovať Pannu Máriu v jej jednoduchosti. Pri chôdzi mávala oči zvyčajne sklopené a nezačínala rozhovor, iba ak to bolo potrebné alebo si to žiadala láska.

Aj jej výzor, jej postoj a jej pohľady vyžarovali anjelskú čistotu, ktorá si získala všetkých, čo k nej prichádzali, a viedla ich k Bohu. Farár Reichard dosvedčuje: „Jej čistota bola taká, že sa chvela pred tieňom tém, ktoré tejto čnosti odporovali.“

Svoje dcéry chcela uchrániť pred každým narušením ich čistoty a naliehavo im odporúčala vyhýbať sa svetu a voľným spôsobom: „Naliehavo vás prosím, aby ste začali žiť tak, ako sa patrí na nevestu Ježiša Krista. Nasledujte svojho božského Ženícha, ktorý viedol krajne utiahnutý život. Hľaďte naň, ako chcete – nájdete u neho len sústredenosť a skromnosť.“

Pokora

„Prosím nášho Pána, aby som po smrti bola zabudnutá, aby o mne už nikto nehovoril.“

Božia služobnica žila pokoru hrdinsky. Milosť ju od raného veku osvietila o svätosti, veľkosti a majestáte Boha; chvela sa pred ním z úcty a pre svoju slabosť, pre svoje nič. Tieto dva dojmy zapustili v jej duši hlboké korene a vytvorili pevný základ, na ktorom mohla spočinúť celá duchovná stavba jej posvätenia.

Ona, ktorá mala prirodzený sklon k neústupčivosti, ukázala, že ho premohla – poddajnosťou, s akou prijímala príkazy a napomenutia svojich rodičov a riadila sa ich úsudkom, a rovnako pokorným a stálym podriadením sa vedeniu farára Reicharda a biskupa Rässa, bez toho, aby proti nemu kedy postavila vlastnú vôľu. Keď však ako generálna predstavená pokladala za svoju povinnosť vysloviť svoj názor, dokázala to urobiť s úctivým rešpektom, ale rozhodne a bez akejkoľvek neprirodzenosti.

Svoju hlbokú pokoru prejavovala tým, že sa vždy pokladala za nehodnú akejkoľvek úcty a vážnosti. Jej želaním bolo vstúpiť do rehoľného spoločenstva, „aby bola pokladaná za poslednú“. Keď od nej náš Pán žiadal, aby založila kongregáciu, zvolala: „Ó Ježišu, môj božský Ženích, ako to môžeš urobiť, som taká chudobná a nevzdelaná služobnica; na čo ma môžeš potrebovať?“

Sestra Leónia potvrdzuje: „Počula som, ako zakladateľka povedala: Prosím nášho Pána, aby som po svojej smrti bola zabudnutá, aby o mne už nikto nehovoril.“

Farár Reichard mohol povedať: „Vždy som ju musel upokojovať proti jej prehnanému strachu a zdržiavať ju, aby sa aj s darmi, ktoré jej boli udelené, nestiahla do ničoty, k čomu ustavične inklinovala.“ Vedomá si svojej hlbokej slabosti a biedy nebola nikdy znechutená, ale práve v tomto poznaní nachádzala príležitosť k vrúcnejšej láske k Bohu.

Voči druhým sa vždy ukazovala skromná a láskavá. Farár Reichard potvrdzuje: „Badať u nej vždy príjemnú vyrovnanosť, ktorá priťahuje a fascinuje.“ Sestra Leónia: „Bola láskavá a priateľská v styku so sestrami. V jej správaní nebolo nič tvrdé.“

Vo svojom pravidle predpisuje dcéram láskavosť ako ovocie pokory: „Keď prídu k chorému, priateľsky ho pozdravia slovami: ,Pochválený buď Ježiš Kristus.‘ Potom sa niekoľkými slovami a s veľkou srdečnosťou spýtajú chorého na jeho ťažkosti, a potom sa rovnako s veľkou dobrotou spýtajú jeho príbuzných.“

Milovala a hľadala poníženie; pokladala ho za najlepšiu a najkratšiu cestu k pokore. Po celý život musela znášať poníženie a pohŕdanie a nikdy sa na to nesťažovala. P. Armhard o nej hovorí: „Spoznal som aj vysoké osvietenie jej ducha, jej dokonalé odovzdanie sa do Božej vôle, jej veľkú túžbu po ponížení a po kríži.“

Svojim dcéram hovorila: „Ó deti moje, keby ste len dobre pochopili užitočnosť ponížení! Je to takmer jediný prostriedok, ako nadobudnúť pokoru.“ „Milosť poznať svoje chyby, priznať ich, obviniť sa a znova vstať je vzácnejšia ako milosť videní a zázrakov.“

Snažila sa skrývať svoje čnosti, svoje mimoriadne milosti aj svätosť svojho života. Robila to s takou jednoduchosťou, že ani nedokázala pomyslieť, že by v nej bolo niečo dobré. O mimoriadnych milostiach, ktoré dostala, nikdy nehovorila, iba svojmu duchovnému vodcovi. Sestra Leónia dosvedčuje: „Nikdy nehovorila o svojich videniach.“

Svoj život zavŕšila v hrdinskej pokore. Často sa modlila: „Prosím ťa, ó môj božský Ženích, môj Spasiteľ, pripodobni ma sebe, aby som mohla trpieť v opovrhnutí a zomrieť osamote.“

Prosíme o jej svätorečenie

Pomodlite sa s nami

Blahoslavenou je od roku 2018. Aby mohla byť vyhlásená za svätú, je potrebný zázrak na jej príhovor — a modlitba tých, ktorí ju o to prosia.

Za svätorečenie →Novéna →

Ak ste na jej príhovor dostali mimoriadnu milosť, oznámte to prosím Postulácii. Kontakt →