Duchovný profil a čnosti

Teologálne čnosti

Teologálne čnosti – viera, nádej a láska v živote matky Alfonzy Márie Kľúčom k pochopeniu duchovného života matky Alfonzy Márie sú teologálne čnosti, ktoré predstavujú dynamický princíp, od ktorého sa odvíja jej duchovný život. Vyznačuje sa týmito črtami:

  • Teologálne čnosti sú medzi sebou úzko prepojené v tom zmysle, že viera, ako ju praktizuje Božia služobnica, je úzko spojená s nádejou, a tieto dve čnosti bezprostredne vedú k láske k Bohu, ktorá je akoby ich zavŕšením a sama sa prejavuje v skutkoch vyplývajúcich z lásky k blížnemu.
  • Možno povedať, že láska k Bohu je jadrom všetkých ostatných čností.
  • Tieto čnosti sú zjednocujúcim faktorom jej života a zdrojom motivácie jej úsilia.
  • Z modlitieb a dôverných vyznaní Božej služobnice vyplýva, že tieto teologálne čnosti jej prinášajú vedomie špecifického osobného vzťahu s Bohom a Ježišom Kristom. Uvedomuje si Božiu prítomnosť a túži po dôvernom spojení s Bohom a Ježišom Kristom.
  • Božia služobnica sa usilovala žiť tieto čnosti čoraz dokonalejším spôsobom a jej podmienky boli o to náročnejšie, že hneď od začiatku žila ideál úplnej odovzdanosti Bohu uprostred svojho okolia. Jej vôľa milovať Boha čoraz dokonalejším spôsobom má charakter mimoriadnej vznešenosti.

Viera

Duša človeka – zanietenie matky Alfonzy Márie

Pre Božiu služobnicu matku Alfonzu Máriu nebolo ťažké prijať vieru v Boha, ani ju nepokladala za predmet učených diskusií. Viera pre ňu znamenala nadšenie pre Boha, celoživotné priľnutie k Bohu a jeho posolstvu, osobné priľnutie k Bohu, od ktorého očakávame spásu. Celkom prirodzene sa v láske spája s Bohom a Ježišom Kristom. Život viery, aký žila Božia služobnica, bol veľmi mocný, pretože Alžbeta Eppingerová bola v prvej etape svojho života vedená ako osoba, na ktorú Boh položil ruku a bola povolaná k nadprirodzenej duchovnej skúsenosti. Z hĺbky duše túžila viesť život celkom zasvätený modlitbe a dokonalému praktizovaniu čností v rehoľnom živote. Túžila vstúpiť do rehole. Boh však chcel, aby tento ideál dokonalosti žila najprv v kruhu svojich blízkych a v rámci farského spoločenstva. Tajomným spôsobom ju pripravil na založenie kongregácie zasvätenej starostlivosti o chorých, ktorá zodpovedala potrebám svojej doby.

Od najútlejšieho detstva sa u Božej služobnice prejavoval duch viery, ktorý možno v jej veku označiť za mimoriadny. Už ako štvorročná dychtivo počúvala rozprávanie o Bohu a využila každú príležitosť, aby si nechala vysvetliť náboženské pravdy. Keď mala šesť rokov, vo svojej autobiografii uvádza: „Mala som prenikavú túžbu poznávať Boha. Či som bola sama alebo medzi ľuďmi, neprestajne som sa zaoberala myšlienkou na Boha.“ Ako sedemročná: „Táto túžba bola taká silná, že mi pôsobila až duševné utrpenie.“

Keď mala desať rokov, stále dávala pozor, aby nezabudla nič z toho, čo počula na hodinách náboženstva. Čoraz viac sa tešila, že sa môže zúčastňovať na hodinách náboženstva. V deň svojho prvého svätého prijímania sa takto modlila: „Dobrý Ježišu, teraz som si obnovila krstné sľuby. Pomáhaj mi, aby som zachovávala a plnila všetko, čo nás učí náš duchovný pastier.“ Duch viery sa u nej prejavoval v každej situácii, po celý život. Mysľou bola zameraná na Boha; nezaujímalo ju nič iné, len Božie veci. Na všetko sa dívala z pohľadu Boha.

Ani v čase choroby jej viera neochabovala. Keď prvýkrát ochorela, pocítila duchovnú vyprahnutosť, ale napriek tomu sa vytrvalo modlila. Keď sa uzdravila, v duchu viery dostala zvláštne milosti, ktoré jej pomáhali napredovať v duchovnom živote a v pestovaní čností.

Počas ďalšej choroby (1845-1849) si jej duchovný vodca uvedomil, že Božia služobnica je obdarená naozaj výnimočnými Božími milosťami. Povedal o tom biskupovi, ktorý sa o celú záležitosť veľmi zaujímal, lebo bol presvedčený, že v tom treba vidieť Boží zásah. Božia služobnica sa však necítila hodná takýchto milostí a nijako sa nesnažila získať si tým slávu.

Pokiaľ ide o založenie kongregácie, Božia služobnica sa zdôverila svojmu duchovnému vodcovi, že dostala vnuknutie zhora, aby založila kongregáciu zasvätenú službe chorým. Farár Reichard bol spočiatku zdržanlivý, ale nakoniec požiadal biskupa o schválenie.

Keď bola matka Alfonza Mária generálnou predstavenou (1849-1867), s úplnou dôverou sa zverovala do Božej Prozreteľnosti. Odohralo sa mnoho nečakaných udalostí, kde Boh zasiahol v prospech kongregácie a pomohol jej rýchlemu rozvíjaniu. Dôvera Božej služobnice bola nesmierna. Môžeme ju vidieť pri budovaní kongregácie. Bez akejkoľvek ľudskej pomoci sa pustila do diela a všetko materiálne i duchovné očakávala od Boha. Cítila sa úbohá a slabá na toľkú zodpovednosť, avšak spoliehala sa výlučne na milosť. So svätou odvahou sa modlila k Ježišovi: „Odmietaj, ako dlho chceš, ja sa budem neúnavne modliť. Dávam ti, čo si želáš – daj aj ty mne, o čo prosím.“ „Ó, Ježišu môj, pozri na moju úbohosť a slabosť, nedokážem nič bez tvojej pomoci. Rozmnož moju detinskú dôveru v teba.“

„Môj drahý Ježišu, urob to ty sám. Veď vieš, že ja nič nezmôžem; je to tvoje dielo.“ K takejto dôvere nabádala každého, kto za ňou prišiel: hlavne mnohých návštevníkov, ktorí o tom podali svedectvo, a keď od nej odchádzali, chválili Božie milosrdenstvo. Nabádala k tomu aj svoje dcéry, ktorým hovorila: „Keď bol Boh taký dobrý, že si nás povolal k rehoľnému životu, či by to nebolo voči nemu urážlivé, keby sme mu bezhranične nedôverovali vo všetkých našich potrebách? Obracajte sa na neho v každej situácii, bez najmenšej nedôvery.“

Bol to predovšetkým jej vlastný príklad, ktorý viedol jej dcéry k bezhraničnej dôvere.

Oddanosť Božej služobnice voči učeniu Katolíckej cirkvi bola vrúcna a neochvejná. Pochádzala z rodiny obklopenej protestantmi, ktorá musela bojovať o zachovanie svojej viery. Preto si uvedomovala, aké má šťastie, že je katolíčka.

„Keď ma počas mojej choroby (ako 17-ročnú) navštívili nejakí protestanti, bolo mi ich ľúto, že nežijú v pravde. Vtedy som ďakovala Pánovi za to, že som sa narodila katolíckym rodičom. Často som hovorievala: ‘Ach, aké mám len šťastie, že som dieťaťom pravej Cirkvi!’“

S hlbokým záujmom sledovala hodiny náboženstva, ktoré viedol farár Reichard, ktorému nadovšetko dôverovala. Obsah jej viery zodpovedal tomu, čo ju učili: Boh a Božia Prozreteľnosť; Ježiš Kristus, ktorý nás spasil svojou smrťou na kríži; Panna Mária; svätí; sviatosti, najmä Eucharistia; človek predurčený pre nadprirodzené veci; závažnosť hriechu a dokonalosť čností.

Božia služobnica mala veľkú úctu k Najsvätejšej Trojici. V priebehu dňa často opakovala chválospev: „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.“

Keďže už od útleho detstva dychtivo počúvala rozprávanie o Božích veciach, obracala sa priamo na Boha s prosbou o radu, pomoc a ochranu. Robila tak vtedy, keď hľadala správnu cestu, keď prežívala skľúčenosť, alebo keď cítila potrebu ďakovať Bohu za udelené milosti.

„Ó, dobrý Bože, daj, aby som sa aj ja stala takou nábožnou ako tieto osoby a aby som sa naučila modliť tak vrúcne ako ony.“ „Chcem ťa milovať, budem ťa milovať a chcem plniť iba tvoju vôľu!“ „Môj Božský Ženích, pozri ako túžim po tebe. Celkom sa zmocni môjho srdca a ukáž mi, ako sa môžem ešte dôvernejšie s tebou zjednotiť.“

V duchovnom živote Božej služobnice mal ústredné postavenie Ježiš Kristus. Už ako päťročnú ju hlboko dojímalo, keď pred ňou spomínali Kristovo umučenie. Keď mala desať rokov a farár Reichard im v škole rozprával o Ježišovom utrpení na kríži, poznačilo ju to na celý život.

„Tie slová na mňa tak silno zapôsobili, až som sa triasla na celom tele. Nespúšťala som zrak z pána farára a zdalo sa mi, akoby som v ňom videla obraz trpiaceho Spasiteľa.“

Ako sama uvádza, žiadna iná náuka sa jej nepáčila tak veľmi ako téma umučenia, pretože v ňom videla Ježišovu lásku k nám. Od desiatich rokov mala vo zvyku pri svätej omši sledovať Pánovo umučenie. Niekedy ním bola taká zasiahnutá, až sa jej celé telo triaslo. Vyhľadávala samotu, aby mohla lepšie rozjímať nad umučením. Už ako mladé dievča sa snažila nabádať k takejto zbožnosti aj svoje rovesníčky. Predovšetkým však túto náuku vštepovala svojim dcéram a neprestajne sa k nej vracala. Na príkaz nášho Pána svojim dcéram kázala, aby každý deň rozjímali nad jeho umučením – spomína sa to už v Prvých pravidlách. Božia služobnica im ukázala spôsob rozjímania, ktorý bol bezpochyby jej vlastný.

Zobrala do ruky kríž a otvorila svoje srdce pôsobeniu milosti, prechádzala postupne od jednej rany k ďalšej a kládla si pritom rôzne otázky, aby si uvedomila veľkosť Spasiteľovho utrpenia a jeho lásku k nám. Jej duša bola v tej chvíli tak hlboko dotknutá, že istým spôsobom cítila bolesti umučenia – stávali sa jej vlastnými bolesťami. Pocity vďačnosti, ľútosti a lásky ju niekedy napĺňali celé dni.

„Dojmy, ktoré nadobúdala pod krížom, sa viac nevytrácali z jej srdca. Uprostred svojich povinností v rodičovskom dome a na poli mala ustavične pred očami ukrižovaného Ježiša, trpiaceho Ježiša, Ježiša zomierajúceho za hriechy sveta.“

Božia služobnica mala osobitnú úctu k Panne Márii. Už ako trojročná sa naučila modlitbu Zdravas’ Mária a opakovala ju ako refrén. Odvtedy sa obracala k Panne Márii v každej situácii.

„Žiadna náuka sa mi nepáčila tak veľmi ako učenie o Pánovom umučení a Panne Márii,“ hovorí Alžbeta. Mala vtedy osem rokov. „Zdravas’ Mária, Matka Božia, oroduj za mňa, úbohé dieťa.“

Jej najväčším potešením bolo počúvať rozprávanie o Panne Márii. Obávala sa len toho, či vždy správne pochopí, čo o nej počula. Keď mala 14 rokov, neustále opakovala Zdravas’ Kráľovná. Rozhodla sa, že bude vo všetkom napodobňovať Máriu, najmä v jej mlčanlivosti a skromnosti.

„Ustavične som sa utiekala pod ochranu dobrotivej Božej Matky.“

Zverila jej svoje panenstvo: „Mocou svojho presvätého panenstva a nepoškvrneného počatia, ó, Panna najčistejšia, očisti moje srdce i moje telo.“ „Ó, Mária, chcem ťa napodobňovať, áno, chcem. Chcem napodobňovať tvoje čnosti. Ó, Mária, pomáhaj mi! Ó, Mária, buď mi na pomoci, aj ja chcem zostať pannou, chcem napodobňovať tvoje čnosti!“

Úctu k Panne Márii šírila prostredníctvom modlitby ruženca: od farára Reicharda získala povolenie, aby sa vo farskom kostole každú nedeľu a vo sviatok modlil ruženec na odčinenie urážok spáchaných voči Bohu v týchto dňoch. Vo svojich extázach videla Máriu ako sprostredkovateľku a dostala poznanie, že všetci budú spasení skrze Máriu a že úcta k nej sa ešte zosilní.

Od Panny Márie dostávala určité pokyny, ktoré boli podľa jej slov vznešené a plné útechy.

Kongregácia, ktorú založila Božia služobnica, bola zasvätená Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Božia služobnica mala veľkú radosť, keď pápež vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí, ktorú osem rokov predtým predpovedala. V ten deň bol kláštor slávnostne vyzdobený.

Božia služobnica medzi ostatnými svätými prechovávala osobitnú úctu k svätému Jozefovi, ktorého považovala za účinného ochrancu v ťažkých chvíľach, ktoré ohrozovali existenciu kongregácie z dôvodu chýbajúcich prostriedkov.

Veľkú úctu mala k svätej Terézii Avilskej, ktorú často prosila, „aby na jej príhovor dosiahla milosť milovať Boha tak veľmi, ako ho milovala svätá Terézia, a aby tak ako ona dokázala znášať telesné i duchovné utrpenie, ktoré jej Boh ráči zoslať“.

Modlievala sa tiež k svätému Alfonzovi Mária de Liguori, ktorého pokladala za vodcu v otázkach duchovného života a orodovníka za kongregáciu.

Po Panne Márii mala najväčšiu úctu k svätému Alojzovi Gonzágovi, ktorého najčastejšie prosila o príhovor. Tohto svätca mala v mimoriadnej obľube pre jeho evanjeliovú čistotu.

Čo sa týka sviatostí, Božia služobnica vždy prejavovala veľkú horlivosť k Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Už od detstva ju veľmi priťahoval kostol. Pomaly prechádzala okolo chrámových dverí a pritom opakovala: „Nech je pochválená a zvelebená Najsvätejšia sviatosť oltárna.“ Túžobne očakávala prvé sväté prijímanie: „Ó, Ježišu môj, kedy už príde tá chvíľa, keď ťa budem môcť prijať. Ach, v tej chvíli by som pred tebou padla na zem a klaňala sa ti.“ Po prvom svätom prijímaní cítila takú vrúcnu túžbu prijímať Eucharistiu, že poprosila svojho spovedníka, aby jej dovolil chodiť na sväté prijímanie každý týždeň. Duchom bola stále prítomná pri svätostánku. Farár Reichard mohol povedať: „Uprostred svojich povinností si veľmi živo predstavovala oltár, hostiu, kalich a sväté obrady, dôverne sa pripájala k úmyslu a modlitbám kňaza a miništrantov, a tak všade, kde sa nachádzala, mohla duchovne prijímať sväté prijímanie, ako keby sa osobne zúčastnila na slávení svätej omše.“

Počas svojej prvej choroby „cítila vrúcnu túžbu častejšie prijímať sväté prijímanie ako jediný prostriedok, ktorý jej mohol dodať silu na to, aby zaprela sama seba a celkom sa zriekla vlastnej vôle, aby mohla plniť jedine Božiu vôľu“, a farár jej to dovolil. Keď sa zotavila, vždy vnímala ako novú milosť, že môže byť prítomná na svätej omši a pristúpiť ku svätému prijímaniu. Božia služobnica sa veľa modlievala pred Najsvätejšou sviatosťou a vyzývala k tomu aj ostatných. Sama trávila dlhé hodiny v adorácii.

Ako predstavená zaviedla nepretržitú poklonu v komunitách, ktoré mali viac ako štyridsať sestier. V menších komunitách alebo v komunitách, kde nebola kaplnka, mala každá sestra konať hodinovú poklonu každý deň. Svojim dcéram hovorila: „Musíte mať predovšetkým veľkú úctu k Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Aj keby ste boli v dome, musíte myslieť na to, že ste v Ježišovej blízkosti. Odporúčam vám, aby ste nerobili hluk. Trpím, keď vidím, ako ľahostajne a neúctivo sa ľudia správajú k Najsvätejšej sviatosti oltárnej.“

Božia služobnica vynikala veľkou poslušnosťou voči Cirkvi a verne zachovávala jej nariadenia. Jej úcta k Cirkvi sa prejavovala úctou k jej viditeľnému vodcovi; veľa sa modlila za vtedajšieho pápeža Pia IX. a obetovala zaňho svoje utrpenia. Mala v úcte biskupov a v osobnom živote i pri riadení kongregácie sa osobitne podriaďovala biskupovi Rässovi. Veľmi si vážila všetkých kňazov, lebo v nich videla samého Boha.

„Každému kňazovi by som ochotne padla k nohám, len aby ma požehnal.“ Predovšetkým však celý život prejavovala úctu a úplnú poslušnosť svojmu duchovnému vodcovi: farárovi Reichardovi, ktorý bol povolaný k založeniu Kongregácie dcér Božského Vykupiteľa. Svojim dcéram vštepovala poslušnosť voči služobníkom oltára. V Prvých pravidlách sa uvádza: „V každom prípade musia ostať podriadené farárovi, ktorého majú stále považovať za svojho zákonného duchovného nadriadeného, bez ohľadu na spôsob jeho konania.“

Božia služobnica prijímala mnohých kňazov, ktorí sa s ňou prišli poradiť a mnohí z nich dosvedčili, ako im jej rady pomohli. O kňazoch sa vyjadrovala láskavo, hovorila o ich dôstojnosti a kňazských čnostiach. Veľa sa za nich modlila. Jej modlitby boli veľmi horlivé.

„Ježišu, môj Božský Ženích, hľaď na nich milosrdným pohľadom, nepozeraj na ich slabosti. Ó, láska moja, stačí ti jediné slovo: zapáľ v nich oheň tvojej lásky. Naplň ich odporom a hrôzou voči všetkému, čo je zo sveta. Vtlač im do srdca tvoje horké utrpenie a daj, aby zanechali všetko, čo sa ti nepáči.“ Za biskupov obetovala celý svoj život v utrpení.

Duch viery sa u nej prejavoval veľkým utrpením, ktoré prežívala, keď sa dozvedela o prenasledovaní Cirkvi v Ríme, vo Francúzsku a Švajčiarsku, ďalej túžbou po obrátení kacírov a tiež horlivým úsilím o privádzanie zablúdených duší naspäť do Katolíckej cirkvi, najmä protestantov v jej blízkosti.

Na tento úmysel najprv obetovala svoje modlitby a utrpenie, neskôr posielala svoje dcéry, aby získavali duše predovšetkým modlitbami a praktizovaním kresťanských aj rehoľných čností. Vyhlásila, že je ochotná vyliať krv a položiť život za spásu tých, ktorí nemajú vieru.

Božia služobnica matka Alfonza Mária nenávidela hriech a všetko, čo sa protivilo viere. Ako školáčka sa vyhýbala deťom, ktoré viedli škaredé reči. Kvôli tomu plakávala a mala odpor voči škole. Neskôr, keď raz pri večeri bola svedkom neslušného rozhovoru, radšej zostala hladná; zdvihla sa od stola a odišla do izby, kde sa modlila a plakala.

Vo svojich extázach videla všeobecné i konkrétne neresti aj s ich rozličnými príčinami. Ten pohľad bol pre ňu bolestný, ba až neznesiteľný.

Počas celej večere sa modlila a plakala vo svojej izbe, a keďže večera prebiehala vo vedľajšej miestnosti, pre istotu si zapchala uši, aby cez stenu nepočula, o čom sa rozprávajú. Bolo jej jasne ukázané, ako má odčiniť neresti.

„Pozri, dcéra moja,“ povedal jej Pán, „toto všetko musíš odčiniť ty.“ Vzdychla si a povedala: „Ach, aké ťažké bremeno! Nech sa stane tvoja vôľa!“

V týchto sladkých radostiach ju zarmucovalo už len pomyslenie na množstvo urážok, ktoré sú namierené proti Bohu. Niekedy cítila pochybnosti a znechutenie pri myšlienke, že aj ona je hriešnica, ktorá si nezaslúži Božiu milosť. Avšak na druhej strane, keď Božia služobnica pri svojich víziách pomáhala obráteniu hriešnikov, vtedy pociťovala veľkú radosť. Farár Reichard to dosvedčuje: „Videla mnoho obrátení medzi nepriateľmi katolicizmu i medzi schizmatikmi a neveriacimi, ktorým Boh prejavil svoje milosrdenstvo. V tomto pohľade na milosrdenstvo a Božiu moc znova čerpala veľkú útechu.“

Ako členke bratstva Božského Srdca Ježišovho jej záležalo na tom, aby odčiňovala hriechy druhých svojimi modlitbami a skutkami pokánia.

Na sklonku života zakúsila obzvlášť bolestné skúšky, ktoré boli pre ňu mimoriadnou príležitosťou, aby prejavila čnosť viery. Z politických, právnych a ekonomických dôvodov sa totiž osamostatnili domy vo Würzburgu, Viedni, a Šoproni. Tieto skúšky na zakladateľku tvrdo a ukrutne doľahli, ale matka Alfonza Mária sa úplne odovzdala do Božej vôle.

O blahodarných účinkoch viery sa chcela Božia služobnica podeliť s každým, kto za ňou prišiel. Vynikajúco rozprávala o Božích veciach: najprv svojej rodine, potom deťom a mladým dievčatám z Niederbronnu a neskôr početným návštevníkom, ktorí za ňou prichádzali. Boh ju použil na obrátenie mnohých z nich. Jedným z cieľov jej diela bolo poskytovať náboženskú náuku nevzdelaným ľuďom a chudobným deťom. Prijímala opustené chudobné deti a starala sa o ne tak, aby dostali potrebnú náboženskú náuku a mohli ísť na prvé sväté prijímanie. Sama ich zhromažďovala, rozprávala im o Bohu a viedla ich k modlitbe.

Nádej

Istota, že Božia milosť nahradí všetky nedostatky v jej srdci

Od útlej mladosti až do smrti mala Božia služobnica jediný cieľ, jedinú métu: dôvodom jej bytia a konania bol vždy jedine Boh, ktorému úplne a bezvýhradne dôverovala. Farár Busson sa jedného dňa opýtal chorej Alžbety: „V čom podľa vás spočíva najväčšie šťastie na tomto svete, v živote a po smrti?“ Odpovedala mu: „V tom, že máme iba Boha. Boh je všetko. Kde je Boh, tam je plnosť, a kde Boh nie je, tam je ničota. Mať Boha na tomto svete je v podstate také isté šťastie, aké majú svätí v nebi. Na zemi sa nevieme z Boha naplno radovať, ale neznamená to, že ho máme menej radi.“

Vo všetkom sa usilovala plniť iba Božiu vôľu. Keď ju plnila, vkladala všetku dôveru v Boha a to v otázkach života na tomto svete ako aj v otázkach večného života. „Ó, Ježišu, v týchto nepokojných dňoch musíš pomôcť svojej Cirkvi. Len ty to môžeš urobiť a ty jej musíš pomôcť. Ó, Mária, neodmietaj túto modlitbu. Veď je to otázka cti tvojho Syna a jeho Cirkvi.“

Neprestajne a zo všetkých síl sa k tomu snaží viesť aj všetkých hriešnikov. Jej prianie a túžba ju nabádajú k ustavičnej a vrúcnej modlitbe za obrátenie hriešnikov.

Božia služobnica Alfonza Mária sa už od detstva obracala na Boha a predkladala mu svoje prosby, ktoré sa týkali dokonalého života. Keď videla prechádzať rehoľnú sestru, v modlitbe vyslovila prianie: „Pane Bože, udeľ mi milosť, aby som ti jedného dňa mohla slúžiť ako táto milá sestra.“

Už ako malé dieťa ustavične opakovala Bohu: „Chcem ťa milovať. Dobrý Bože, ty mi iste udelíš milosť, aby som ťa milovala.“

Uvedomujúc si svoju slabosť pred Bohom, vyznávala svoju nehodnosť slovami: „Ó, Bože môj, čože som ja, že si ma navštívil a prebývaš vo mne!“

Bola však natoľko dojatá a preniknutá dobrotou a milosrdenstvom Spasiteľa sveta, že pevne dúfala, že on svojou milosťou doplní to, čo je nedokonalé v jej srdci.

Čnosť nádeje sa výrazne prejavovala v rozličných ťažkostiach.

V čase vyprahnutosti, ktorú Božia služobnica prežívala počas svojej prvej choroby, prenasledovala ju myšlienka, že všetky jej úkony nábožnosti nemajú potrebnú kvalitu, aby boli záslužné, a že pred Božím zrakom sú hriechmi. Domnievala sa, že sa stala predmetom odporu, nenávisti a kliatby, a teda už nemá zaistenú spásu. V takomto strašnom zmätku sa usilovala priblížiť k Bohu a hovorila: „Aj keď si ma opustil, ja ťa neopustím. Nechcem urobiť nič, čo sa ti nepáči.“

Zmietaná pochybnosťami o Božej dobrote a milosrdenstve sa obracala na Ježiša: „Ó, Ježišu môj, verím v teba, dôverujem ti a chcem ťa milovať.“ A slovami vyjadrovala vieru, nádej a lásku.

Pri zakladaní kongregácie mala často hrôzu z vlastnej úbohosti a slabosti. Farár Reichard v tejto súvislosti píše: „Bola úplne presvedčená, že všetko treba odovzdať do svätej Božej vôle a v otázkach rehole sa modlitbami utiekala k Božskému Srdcu, s ktorým sa o všetkom radila. Neustále čakala pomoc od Boha, dôverujúc v jeho milosrdenstvo.“

Túto dôveru vštepovala aj ostatným. Farár Reichard v jednom liste biskupovi Rässovi napísal: „Má len dôveru v Božie milosrdenstvo a takú istú dôveru vštepuje každému, kto s ňou hovorí.“

Náuky, ktoré dávala svojim dcéram, sú plné nabádania k dôvere: „Nech všetka vaša dôvera spočíva v Božom milosrdenstve a jedine v zásluhách Ježiša Krista, nášho Božského Vykupiteľa.“

Dôvera v Boha v ťažkých situáciách je jednou z hlavných čŕt jej veľkej čnosti. Vo všetkých ťažkostiach vytrvala v dôvere a modlitbe. Dokonca zložila sľub, že útechu bude hľadať jedine u svojho Božského Ženícha.

„Ježišu môj,“ povedala, „chcem urobiť všetko, čo odo mňa žiadaš, ale príď mi vždy na pomoc tvojou milosťou; do teba vkladám svoju dôveru.“

Dôverou premáhala zjavné útoky diabla.

Božia služobnica udivovala okolie svojím pokojom a vyrovnanosťou napriek ťažkostiam a povinnostiam, ktoré vyplývali z jej postavenia. Potvrdzujú to mnohí svedkovia. Farár Reichard napísal: „Utrpenie spôsobené slabosťou nikdy nenarušilo jej zanietenie a pokoj. Nič ju nerozhádže, nič ju nemôže vyrušiť ani len na krátku chvíľu. V každej záležitosti prosí Boha o pomoc a každú vec mu zveruje ako jeho vlastnú. Je vážna a dôstojná; stále na nej badať jemnú vyrovnanosť, ktorá ľudí priťahuje a očaruje.“

V jednom zo svojich príhovorov matka Alfonza povedala: „Toto ťažké bremeno budem niesť dovtedy, kým bude Pán Boh chcieť, lebo som ho na seba vzala z poslušnosti voči jeho svätej vôli.“ Farár Busson takisto dosvedčuje: „Je stále rovnaká, na jej správaní sa nič nemení, stále má rovnakú miernosť, prívetivosť, starostlivosť a obozretnosť, stále má rovnakú horlivosť. Chce, aby sa všade zachoval duch rehole.“

Aj keď musela znášať rozličné útrapy – telesné i duchovné utrpenie, pohŕdanie a protivenstvá, jej duša bola vždy vyrovnaná a radostná. Ako sama povedala: „V utrpení som si stále pripomínala sľub, ktorý som dala Bohu ešte v detstve: že si chcem zachovať čistotu srdca, že chcem dosiahnuť svätosť a že vo všetkom chcem plniť svätú Božiu vôľu. V utrpení som si teda hovorila: ‘Budem ochotne trpieť, len aby som to dosiahla.’“

Farár Reichard o tom povedal: „Jej telesné utrpenie je nanajvýš bolestivé, ona však pociťuje takú radosť, že keby bolo možné ju toho utrpenia zbaviť, nedovolila by to.“

Matka Alfonza v príhovoroch svojim dcéram uviedla: „Vaše utrpenie by vám nemalo zarmucovať tvár ani myšlienky. Utrpenie môže urobiť dušu šťastnou už na tomto svete. Zažila som utrpenie každého druhu. Môžem vás ubezpečiť, že duša, ktorá sa mu dokáže odovzdať a prijať ho ako svoj údel, je šťastná. Áno, šťastná. Už nebude chcieť prežiť ani chvíľu bez utrpenia.“

Nádej Božej služobnice prekvitala najmä vtedy, keď spoznala Božiu vôľu, nech už bola akákoľvek. Nechala sa ňou strhnúť s úplnou dôverou, že táto vôľa, aj keď sa ľudskej prirodzenosti zdala ťažká, predsa bola tým najväčším dobrom tak pre ňu samu a pre jej dielo ako aj pre Božiu slávu a pre spásu duší.

Od ranej mladosti až do svojej smrti sa Božia služobnica Alfonza Mária vyhýbala všetkému, čo by mohlo zvádzať jej zmysly, rázne sa odvracala od falošných hodnôt, pohŕdala všetkými svetskými márnosťami a zrak upierala výlučne na Ježiša Krista a večný život. Už ako malé dieťa zanechávala hru, len aby sa modlila. Ako sedemročná hovorila, že od rodičov nechce nijaké darčeky, chce sa stať len svätou. Keď mala dvanásť rokov, v duši jej klíčila túžba po rehoľnom živote a cítila silnú potrebu celkom sa odpútať od sveta: „Neprestajne som Pána Boha prosila, aby ma uchránil pred svetom.“ Svoje dcéry chcela ochrániť pred všetkými nástrahami sveta: „Nenájdete útechu ani radosť v Bohu, pokiaľ ich budete hľadať vo svete. Nosíte rehoľné rúcho, aby ste svetu ukázali, že ste pre neho mŕtve. Vyvarujte sa zbytočných rečí a najmä takých, ktoré sa týkajú svetských vecí.“ K tejto téme by sme mohli uviesť ešte veľa ďalších jej citátov. Motívom Alžbetinej ochoty trpieť bola vyhliadka na večnú blaženosť. Svojim dcéram hovorila: „Ako by sme mohli váhať, či prijmeme kríž, či sa k nemu celkom pripútame na určitú chvíľu tu na zemi, keď odmenou má byť večná blaženosť? Boh sa o nás stará oveľa viac ako otec o svoje deti a s oveľa väčšou nehou ako matka, preto sa nikdy nesťažujme, ak nás navštívi utrpenie. Prijmime ho s radosťou a podriadenosťou, a tak budeme mať istotu, že zakúsime sladký pokoj a získame veľké zásluhy pre večnosť. Aká sladká a príjemná bude smrť pre dušu, ktorá sa neprestajne zjednocovala so svojím Božským Ženíchom! Deti moje, teraz je v službe pre Boha všetko ťažké – viem to z vlastnej skúsenosti –, ale majte odvahu a často myslite na svoju poslednú hodinu. Pre vašu lásku k Bohu, nech vám myšlienka na nebo vždy dodáva odvahu. Je také ťažké niekoľko rokov sa umŕtvovať, keď si predstavíte tú nekonečnú slasť, ktorá čaká na umŕtvené duše v nebi? Deti moje, toto je pre nás čas bojov, práce a obetí. Ukrižujme starého človeka. Premeniť sa v nového človeka je bolestivé, ale aká útecha a sláva nás bude čakať!“

Božia služobnica vyzývala k nádeji, najmä trpiacich, pochybujúcich, chudobných a hriešnikov. Práve na nich zameriavala všetku svoju lásku. Mnohí návštevníci dosvedčili, že im rozprávala o Božom milosrdenstve a dobrote s takým dôrazom, že sa ich to dotklo v hĺbke srdca. Cieľom jej diela bolo predsa prinášať túto najvyššiu nádej ľuďom na smrteľnom lôžku a uisťovať chorých a zomierajúcich, že Boh ako Otec bdie nad nimi. Božia služobnica na začiatku svojho diela sama podnikala prvé takéto skutky milosrdenstva a každému trpiacemu prinášala slová naplnené toľkou útechou natoľko, že si tým podmanila aj všetkých okolo seba.

V živote Božej služobnice je čnosť nádeje úzko prepojená s vierou: obidve dodávajú jej duchovnému životu autentickosť a horlivosť, čo ju vedie k úplnej odovzdanosti Bohu. Z viery a nádeje Božia služobnica čerpala silu milovať Boha bezpodmienečne.

Láska

Láska k Bohu – Neustále hľadanie Boha

Božia služobnica už od útleho detstva prejavovala veľkú lásku k Bohu. Táto láska v jej duši stále rástla, oživovala a napĺňala všetky jej slová, myšlienky a skutky. Bola hlboko a nepretržite spojená s Bohom; nič nemohlo odviesť jej pozornosť od Boha.

Láska, ktorú Božia služobnica prežívala k Bohu, má bezpochyby výnimočný charakter. Zo všetkých síl sa snažila o čoraz dokonalejšiu lásku k Bohu, celý život sa snažila z nej žiť a touto láskou k Bohu sa vytrvalo nechávala pretvárať. Svojím vlastným spôsobom žila „hrdinsky“ podľa prikázania: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,5; Mk 12,30).

Láska k blížnemu – Božia láska, prameň lásky k blížnemu

Už ako malé dieťa so sladkým potešením opakovala Bohu: „Chcem ťa milovať, budem ťa milovať, chcem túžiť iba po tvojej svätej vôli. Dobrý Bože, ty mi určite udelíš milosť, aby som ťa milovala, aby som milovala jedine teba a aby som vždy a vo všetkom plnila tvoju svätú vôľu.“

Zároveň v sebe pociťovala rastúcu túžbu „stať sa svätou“. Keď mala osem rokov, obávala sa, že nebude schopná dostatočne milovať Boha, a kládla si otázku: „Bože môj, budem schopná milovať ťa celý život a robiť vždy to, čo sa ti páči?“ Na základe zachovaných dokumentov môžeme potvrdiť, že tieto sklony sa v nej vyvíjali, keď postupne dozrievala. Dokumenty dosvedčujú, že v modlitbách si často vyprosovala milosť, aby sa vyhla všetkému, čo by ju mohlo odlúčiť od Boha. Keď prežívala obzvlášť bolestné obdobie vyprahnutosti, zdalo sa jej, že ju Boh opustil. So sebazaprením však hovorila Bohu: „Aj keď si ma opustil, ja ťa neopustím. Nechcem urobiť nič, čo sa ti nepáči. Nie, naozaj nechcem.“

V Prvých pravidlách sa nachádza naliehavé odporúčanie všetko plniť z lásky k Bohu, aby sme neboli ako zuniaci cimbal, ako píše apoštol Pavol.

Všetky rozhovory Božej služobnice sa týkali Boha. Nebolo možné rozprávať sa s ňou o ničom inom než o Bohu a dobre duší. Ako sama povedala: „Je pre mňa útechou a neopísateľnou milosťou, že nedokážem hovoriť o ničom inom, len o veciach, ktoré slúžia na Božiu slávu a spásu duší.“

Zložila sľub, že s ľuďmi sa bude rozprávať iba o Božích veciach, alebo o veciach, ktoré sa týkajú spásy duší. Páter Amhard, redemptorista, ktorý ju navštívil, hovorí, že o Božích veciach rozprávala neobyčajne ľahko.

Výraznou črtou spirituality Alžbety Eppingerovej je láska k Ježišovi Kristovi. Už v útlom detstve dávala Ježišovi prvoradé miesto. Keď niekto rozprával o umučení, vždy pozorne počúvala a takto ho mohla postupne skúmať. Zdôverila sa, že keď mala štyri roky, počula rozhovor o Kristovom umučení a myšlienka na utrpenie, ktoré musel Ježiš podstúpiť, ju dojala natoľko, že sa pustila do plaču. Zaľúbenie v ukrižovanom Kristovi ju viac neopustilo a vo chvíľach najväčšieho utrpenia zvierala v ruke malý kríž. Hodiny náboženstva v nej zanechali hlboký dojem. Časté rozjímanie nad utrpením ukrižovaného Krista ju viedlo k ešte hlbšiemu prežívaniu tohto tajomstva. Treba tiež povedať, že farníčka Alžbeta, ktorá sa horlivo zúčastňovala na slávení liturgie, pestovala v sebe túto zbožnosť vďaka obradom Veľkého týždňa alebo pobožnosťami krížovej cesty, či pobožnosťou k Božskému Srdcu.

Je ohromujúce, že mladá Alžbeta mala veľmi skoro rozvinutý zmysel pre odčiňujúcu hodnotu Kristovho utrpenia; videla v ňom vyjadrenie Kristovej lásky k ľuďom a sama hovorila, že Ježiš zomrel, aby odčinil hriechy ľudí a dosiahol u svojho Otca odpustenie hriechov. Svoju vieru stále vyznávala v tajomstve vykúpenia, ktoré malo ústredné postavenie v jej rozjímaní a nábožnosti.

Ďalšou charakteristickou črtou duchovného života Božej služobnice je jej túžba po dôvernom spojení s Kristom. Tento postoj vyjadruje rôznymi spôsobmi. Keď rozpráva o modlitbe, vyslovuje túžbu byť pred Ježišom a celý deň velebiť a chváliť jeho meno.

Pri svätom prijímaní jej prichádza na um takáto prosba: „Môj milovaný Ježiš, teraz ťa mám vo svojom srdci. Tak dlho som po tebe túžila! Teraz iste zostaneš v mojom srdci. Pozri, celkom sa ti odovzdávam. Ty iste ozdobíš moje srdce čnosťami, ktoré sú ti najmilšie. Už nikdy viac ťa nechcem uraziť, a tak mi vždy pomáhaj, Ježišu môj. Mária, Matka moja, príď a pomôž mi klaňať sa Ježišovi, práve som ho prijala do svojho srdca.“ Takto vyjadrovala pocit Kristovej prítomnosti v nej a tiež túžbu, aby jeho prítomnosť pretrvávala.

Vyjadruje sa aj mystickejšie, keď hovorí o Kristovi ako Božskom Ženíchovi: tu už prichádzame k spojeniu lásky. V období, kedy žila podľa vzoru panenstva pod vedením farára Reicharda, mohla sa považovať za „zasvätenú pannu“. Neskôr, keď sa stala členkou Kongregácie Najsvätejšieho Spasiteľa, mohla si prisvojiť titul Kristova nevesta a týmto menom nazývať aj ostatné sestry v kongregácii.

V Prvých pravidlách sa uvádza, že matka Alfonza Mária je veľmi vnímavá „voči milosrdnej láske Ježiša, ktorý uzdravuje chorých a pozorne načúva súženiam tých, ktorí k nemu volajú z hĺbky svojej biedy“.

A nakoniec aj predstava „Krista žijúceho vo mne“, ktorú možno čítať medzi riadkami na mnohých miestach, je jasne vyjadrená v Prvých pravidlách: „Duch dcér Božského Vykupiteľa má byť duch Ježiša Krista a musí sestry kongregácie oživovať a napĺňať do takej miery, aby to bolo možné vidieť vo všetkých ich skutkoch a slovách. Jedným slovom, je treba, aby mohli povedať spolu s apoštolom: ‘Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.’“

Vrúcna láska Alžbety Eppingerovej k Bohu sa prejavuje najmä jej zanietením pre modlitbu a veľkým darom rozjímavej modlitby. Už ako štvorročná pociťovala radosť z modlitby; ako sedemročná sa dlho modlievala s vystretými rukami; bez toho, žeby zanedbávala prácu, vyhľadávala každú príležitosť, aby sa mohla utiahnuť do samoty a modliť sa. „Cítila som sa silne priťahovaná k vnútornej modlitbe a nepretržitému a dôvernému spojeniu s Bohom“ (ako 12-ročná). „Usilovala som sa zostať v nepretržitom rozhovore s Bohom počas celého dňa“ (ako 17-ročná).

Farár Reichard podáva svedectvo: „V noci vstávala z postele, kľakla a dlhé hodiny trávila v modlitbe.“ Farár Reichard tiež uvádza, že po prvom období choroby a vyprahnutosti pociťuje mimoriadnu ľahkosť rozprávať sa s Ježišom Kristom. Otvorene mu vyjadruje svoje pocity lásky a oddanosti. Pýta sa ho, čo má robiť, aby sa mu zapáčila. Žaluje sa mu o všetkých pokušeniach, ktorým je vystavená vo svete a o všetkých hrozbách, ktorým čelí, o tom, čo ju vyrušuje pri modlitbách, aj o všetkých svojich duchovných slabostiach. Najmä však počas tretej choroby ju Pán pozdvihol na vysoký stupeň rozjímavej modlitby a do stavu extázy. Farár Reichard uvádza: „Rozhovory s jej Božským Ženíchom sú teraz také dôverné, že pokiaľ ide o vonkajšie veci, je akoby mŕtva a nevnímavá. Modlí sa predovšetkým za spásu duší, a to s takým zaľúbením, že celkom zabúda na seba a vôbec nedbá na svoje utrpenie.“

Mohli by sme citovať viacej takýchto vyjadrení. Božia služobnica svojim dcéram neustále rozprávala o modlitbe: „Deti moje, bolo mi dané, aby som vo vašich srdciach vzbudila záľubu v dôverných rozhovoroch s Bohom. Klaňať sa Bohu a stále mu ďakovať – aká vznešená činnosť! Aká neopísateľná blaženosť! Prišli ste sem, aby ste žili životom Ježiša Krista, životom umŕtveným, ukrižovaným podľa nášho Božského vzoru. Neustále ho študujte, rozjímajte o ňom vo dne, v noci, aby ste mu pripodobnili svoj vlastný život.“

Prvým prejavom lásky k Bohu, ktorý vidíme u Božej služobnice Alfonzy Márie, bolo vyhýbanie sa hriechu, keď mala štyri roky.

„Ak je toto hriech, už to viac nechcem robiť, nechcem urážať Pána Boha!“

Od tohto veku začína svoj boj, ktorý sa stane urputným; prenasleduje hriech vo svojom vnútri aj okolo seba: „Tak veľmi som sa desila hriechu, až som pociťovala odpor voči ľuďom, ktorí nadávali alebo sa dopúšťali iného hriechu.“

Farár Reichard o tom svedčí: „Počúvala rúhanie a búrenie sa voči Bohu, nemohla sa odtrhnúť od takýchto scén, museli ju nasilu prinútiť, aby s tým prestala. Veľmi trpela pri pohľade na to, ako ľudia urážajú Boha. Stále bola pobádaná so vzdychaním sa modliť, zároveň však cítila v srdci pokoj, spokojnosť a nesmierne hlbokú detinskú dôveru voči Bohu.“

Božia služobnica nielenže mala hrôzu z hriechu, ale usilovala sa vyhnúť každej nedokonalosti, najmä keď išlo o modlitbu a prijímanie sviatostí. Ako sama uvádza: „Predstavila som si prítomnosť Ježiša. Od tej chvíle som začala vážne bojovať proti rozptýleniam počas modlitby. Už som sa neodvážila obzerať sa okolo seba, ani nedbalo kľačať, či mať nedbalo zopäté ruky. Ihneď som si predstavila prítomnosť Boha v nekonečnej velebnosti.“ Keď mala dvanásť rokov, cítila silnú túžbu dobre sa pripraviť na prvé sväté prijímanie, preto bojovala so svojou najväčšou nedokonalosťou. Farár Reichard neskôr hovorí o tom, ako sa intenzívne modlila pred svätým prijímaním a že po ňom bola v hlbokom rozjímaní a ako sa jej Boh v tej chvíli dal poznať. Keď dávala svojim dcéram pokyny, ako sa majú dobre modliť a pristupovať k svätému prijímaniu, odporúčala im toto: pred prijímaním umŕtvovanie, duchovné čítanie a najmä lásku k blížnemu.

„Vyvarujte sa však tomu, aby ste išli na Pánovu hostinu, ak vaša duša úmyselne prechováva neláskavé pocity voči blížnemu.“

Žiada od nich, aby sa dôkladne pripravovali na prijatie sviatosti zmierenia. Poučenie o rozjímaní a duchovnom čítaní: „Nemáme túžiť po poznaní, ale očakávať od Boha milosť, pomoc, osvietenie. Vždy máme mať pred očami Božiu slávu, spásu duší a milosť do bodky a do písmena plniť jeho svätú vôľu.“

Aby sa Božia služobnica Alfonza Mária zapáčila Bohu a dokázala mu svoju lásku, konala skutky umŕtvovania a pokánia. Ako sedemročná si pri jedle odopierala to, čo mala rada. Keď mala asi trinásť rokov, pocítila potrebu telesného umŕtvovania.

„Pociťovala som silnú túžbu cvičiť sa v telesných úkonoch kajúcnosti. Začala som pri modlitbe kľačať na tvrdej podložke. So slzami v očiach som hovorila: ‘Ó, Ježišu môj, daj mi milosť, aby som nestrávila ani jednu hodinu dňa bez toho, aby som ťa milovala!’“

Umŕtvovala sa pri práci na poli, myslela na kvapky krvi svojho Spasiteľa a pritom sa modlila: „Ježišu môj, teraz mi určite dáš, o čo ťa žiadam; určite mi dáš poznať, čo mám robiť, aby som ti prinášala radosť a nezarmucovala ťa.“

Niekedy tiež spávala na tvrdom. Pri takomto umŕtvovaní sa dokonale podriaďovala svojmu spovedníkovi. Umŕtvovala sa aj vnútorne: „V myšlienkach som hľadala malé umŕtvenia, ktoré by som mohla vykonávať pri práci alebo cestou do práce, s úmyslom dosiahnuť od Boha milosť, aby som ho milovala stále viac.“

Svoje dcéry učila praktizovať vonkajšie i vnútorné umŕtvovanie a neustále im v tom bola príkladom.

Božia služobnica túžila po pokorení, protivenstvách a pohŕdaní. Zamýšľala vstúpiť do rehole, „aby mohla byť tou najposlednejšou“.

„Bože môj, dovoľ mi trpieť ešte viac, chcem trpieť spolu s tebou.“

Celý život musela znášať pohŕdanie a rozličné protivenstvá; najprv pre svoje extázy, neskôr pre svoje dielo, ktoré považovali za nezmyselné a nerealizovateľné. Všetko znášala a nikdy sa nesťažovala.

„Pozri, dcéra moja, keď sa duša správa takto, otváram jej svoje srdce. Dávam jej poznať moju lásku k nej, ukazujem jej môj láskyplný vzťah k nej a tiež to, aké by pre ňu bolo nebezpečné, keby som jej dal to, čo odo mňa očakávala, a aké sú pre ňu užitočné tieto skúšky a protivenstvá. Nechávam ju preniknúť do mojej otcovskej starostlivosti a ochrany. Dávam jej poznanie o nej samej.“

Páter Amhard, CSsR mohol o nej povedať: „Mala veľkú túžbu po pokorení a kríži.“

Týmto boli vždy ovplyvnené aj jej príhovory, ktoré dávala svojim dcéram: „Deti moje, prijímajte s ochotou pokorenia podľa vzoru apoštolov, ktorí sa radovali, že sú hodní znášať pohŕdanie a potupu pre meno Ježiša Krista.“

Božia služobnica matka Alfonza Mária svoju spaľujúcu lásku posilňovala úctou k umučeniu nášho Pána. Môžeme povedať, že už od piatich rokov o tom ustavične rozjímala a utrpenie bolo hlbokou a nevyhnutnou potrebou jej duše. Takto sa snažila rozmnožovať svoju lásku a zároveň čoraz lepšie chápala bezhraničnosť Ježišovej lásky k nám, čo ju viedlo k tomu, aby sa so svätou horlivosťou za každú cenu vyhýbala hriechu a umŕtvovala sa. Po ťažkých skúškach napokon dospela k bodu, kde si želala utrpenie ako vynikajúcu milosť a už nedokázala žiť bez utrpenia. Na základe vnuknutia zhora svojim dcéram uložila povinnosť, aby každý deň rozjímali nad umučením nášho Pána.

Neustále im opakovala, že dobre znášané utrpenie je ten najistejší spôsob napredovania vo svätosti.

„Nikdy nestrácajme so zreteľa ukrižovaného Ježiša,“ povedala: „aké je lahodné a príjemné žiť a zomierať v ranách ukrižovaného Ježiša.“

Božia služobnica matka Alfonza Mária obzvlášť milovala Máriu. Už od najútlejšieho detstva, ako trojročná, cítila sa zasiahnutá nežnosťou nebeskej Matky a odvtedy sa so všetkými potrebami zverovala Márii. Túžila sa dostať k Bohu a Ježišovi Kristovi prostredníctvom Márie. Prosí ju najmä o to, aby jej zachovala dušu v čistote. Túži napodobňovať Máriu vo všetkých čnostiach a ich pestovaním sa v nej rozvíja táto čistota.

„Ustavične som sa odporúčala pod ochranu dobrotivej Božej Matky.“

Od Márie očakáva, že jej vyprosí milosť nasledovať Ježiša ako jeho nevesta v rehoľnom živote. Má veľkú úctu k Nepoškvrnenému počatiu.

„Často som opakovala túto modlitbu: ‘Mocou tvojho svätého panenstva a tvojho nepoškvrneného počatia, Panna najčistejšia, očisti moje srdce a telo.’“

Túžila a dúfala, že Mária bude vždy uctievaná a ešte viac milovaná v kresťanskom svete.

„Všetko bude spasené skrze Máriu,“ opakovala. Chcela, aby sa jej dcéry každý deň modlili a rozjímali nad ružencom. Jej úcta sa však pri Márii nekončí: prostredníctvom Panny Márie chce Božia služobnica prísť k Bohu a Ježišovi Kristovi, aby žila v spojení s nimi.

Farár Reichard, spovedník Božej služobnice a biskup Räss, ktorému podriaďovala celé svoje konanie, dosvedčili čistotu jej svedomia. Farár Reichard hovorí: „Je pravda, že pre túto anjelskú dušu, ktorú počas života nenapadla ani jedna nečistá myšlienka, bolo ozajstným trýznením, keď musela na základe Božieho zjavenia odhaliť hriechy proti čistote mnohým ľuďom, ktorí za ňou prichádzali.“

Biskup Räss uvádza: „Nič mi neumožňuje domnievať sa, že by bola naplnená iným duchom než Božím.“

Neustále vyzývala k oslave Boha a to nielen svojich blízkych a mnohých návštevníkov, ktorým sa prihovárala veľmi vrúcne, ale aj všetky duše, za ktoré sa intenzívne modlila k Bohu.

„Môj láskavý Ježišu, zmiluj sa nad touto farnosťou. Daj, nech všetci farníci spoznajú milosti, ktoré si im udelil. Ježišu, buď milostivý najmä k rodičom, osvecuj ich, aby sa viac starali o duše svojich detí. Zmiluj sa nad mládežou, daj mladým väčšiu lásku k čnostiam a nábožnosti, zapáľ ich tvojou láskou. Moja ustavičná túžba a všetky moje priania smerujú k tomu, aby všetci ľudia mali v úcte meno Pánovo a aby ho ľudia lepšie poznali.“

Bola obdarená mimoriadnymi milosťami. Často upadala do stavu extázy, pričom vždy po nej a niekedy aj počas nej bola pohrúžená do intenzívnej modlitby a cítila túžbu prinášať obetu za vec, ktorá jej bola zjavená. Tento stav u nej pravidelne konštatoval farár Reichard, viackrát ho skúmali cirkevné autority a vždy ho označili za nadprirodzený stav. Mala dar čítať v ľudských srdciach a odhaľovať tajné skutky a myšlienky, aby daného človeka priviedla k obráteniu. Mnohé sestry dosvedčili, že ju videli v stave extázy pozdvihnutú od zeme.

Božia služobnica prejavovala silu svojej lásky mimoriadnym spôsobom. Bola natoľko spojená s Bohom, že ju od neho nemohlo nič odtrhnúť. Jej fyzická sila sa niekedy zvýšila pod vplyvom okolností, ktoré by ju mali naopak oslabiť: neustále návštevy, telesné i duchovné utrpenie, málo jedla. Čím viac musí trpieť, tým viac rastie jej dôvera a pokoj. S dovolením farára Reicharda zložila sľuby, ktoré plnila hrdinsky. V celom jej živote nemožno nájsť ani jeden prípad, na základe ktorého by sa dalo usúdiť, že ich nezachovávala s prísnou vernosťou. Sila jej lásky sa prejavuje najmä v tom, že začala dielo, ktoré bolo celé na Božiu slávu a spásu duší, bez akýchkoľvek ľudských prostriedkov a napriek rozličným ťažkostiam v ňom neúnavne pokračovala až do svojej smrti.

Vynikala svojím nepretržitým spojením s Bohom. Existujú o tom mnohé svedectvá ľudí, ktorí ju poznali. Ona sama uviedla: „Neprejde ani minúta bez toho, aby som mala pred očami môjho Božského Ženícha a myslela na neho a zároveň ho stále o niečo prosím.“ Farár Reichard potvrdzuje: „Jej spojenie s Božským Ženíchom a dôverné rozhovory s ním sú nepretržité, trvajú aj počas jej každodenných povinností.“

Farár Busson uvádza: „Bola ponorená v hlbokom rozjímaní. Neprestajne sa zaoberala Bohom, jemu sa klaňala a jeho milovala v každej činnosti.“

V Prvých pravidlách sa nachádza jedna pasáž, ktorá vyjadruje hlbokú myšlienku matky Alfonzy Márie o pravom základe lásky k blížnemu: „Aby sme konali dobré dielo s horlivosťou a aby sa stalo záslužným v Božích očiach, musíme ho vykonávať z lásky k Bohu. Bez tohto úmyslu je všetko prázdne a chladné, lebo každý prirodzený motív, ktorý nás pobáda konať dobro, je slabý a nemôže prinášať nadprirodzené zásluhy. ‘Keby som konal dobro, ale chýbala by mi láska, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal’, ako hovorí svätý Pavol (porov. 1 Kor 13,1). A svätý Ján hovorí: ‘Kto nemiluje, ostáva v smrti’ (1 Jn 3,14). Láska, ktorú opisujú títo dvaja apoštoli ako motív konania dobra, nie je len láskou k blížnemu, ale zároveň je to láska k Bohu. Láska k blížnemu a láska k Bohu tvoria jeden celok; nemožno ich od seba oddeliť. Základom lásky k blížnemu musí byť vždy láska k Bohu, blížneho musíme milovať z lásky k Bohu.“

Božia služobnica svoju lásku k blížnemu živila bezvýhradnou láskou k Bohu. Neprestajne myslela na to, ako môže prispievať ku spáse tela a duše z lásky k Bohu. Túžba konať dobro blížnym a odovzdávať im Boha, najvyššie Dobro, sa v nej zrodila ešte v útlom detstve a rozličnými spôsobmi sa ju snažila napĺňať po celý život. Vyhlásila, že za spásu človeka je pripravená obetovať nielen všetky pozemské dobrá, ale dokonca aj vlastný život, a vytrpieť všetko, čo na ňu Boh dopustí.

Ešte pred založením kongregácie bola Božia služobnica členkou Tretieho rádu svätého Františka a členkou bratstva Božského Srdca Ježišovho. Farár Reichard tiež zaviedol službu navštevovania chorých, do ktorej sa Alžbeta Eppingerová aktívne zapájala v obdobiach, keď sa jej vrátilo zdravie.

Už v mladom veku jej záležalo na posväcovaní blížnych. Túto horlivosť prejavovala už v detstve a v čase dospievania voči svojim blížnym a blízkym: voči rodičom a súrodencom, sluhom, voči deťom, s ktorými sa hrávala, voči spolužiakom a priateľom. Neustále sa ich snažila viesť k tomu, aby sa stránili hriechu, milovali Boha a praktizovali čnosti, a to aj napriek výsmechu a urážkam.

Láska Božej služobnice bola zameraná predovšetkým na spásu blížneho. Neúnavne sa modlila za hriešnikov a usilovala sa o ich obrátenie. Hovorila: „K hriešnikom pociťujem veľkú nehu; vidím v nich Božie stvorenia a predmet jeho lásky.“

Farár Reichard dosvedčuje: „Cíti sa stále priťahovaná akousi neodolateľnou silou k Bohu ako svojmu Spasiteľovi a takisto neprestajne a s rovnakou silou túži k nemu priviesť všetkých hriešnikov.“

Aj neskôr, počas tretieho obdobia choroby, sa ďalej pridržiavala tohto úmyslu, keď prijímala množstvo návštevníkov po celý deň, nehľadiac na únavu. Rozprávala im len o Bohu a posväcovaní ich duše. Nakoniec túto horlivosť, ktorá jej planula v duši, roznecovala aj vo svojich dcérach: „Žiadne úsilie, žiadna námaha ani žiadna obeta vám nesmie byť ťažká, keď to vyžaduje láska k blížnemu.“

Pri stretnutí s Božou služobnicou došlo k mnohým obráteniam. Farár Reichard dosvedčuje: „Každý od nej odchádzal dojatý až k slzám.“

Farár Glöckler uvádza: „Pôsobí blahodarným dojmom a každý od nej odchádza hlboko dotknutý a dáva si spásonosné predsavzatia na celý život.“

Farár Busson opisuje: „Celé zástupy návštevníkov od nej odchádzali s uspokojeným srdcom. Jedni pocítili útechu vo svojich trápeniach, druhí boli pripravení zanechať nezriadený spôsob života, a ďalší sa zase upevnili v konaní dobra.“

Mnohé duše naplnené úzkosťou, nepokojom, pochybnosťami a pokušením sa obracali na Božiu služobnicu a našli u nej svetlo, upokojenie a posilu, a podali o tom svedectvo. Povedala im, že v takýchto skúškach človek nesmie klesať na duchu, ale má s dôverou pozdvihnúť srdce k Bohu a len od neho čakať pomoc.

Božia služobnica sa venovala vyučovaniu nevzdelaných ľudí a najmä chudobných detí, ktoré boli mravne zanedbávané. Sama ich zhromažďovala, aby im mohla rozprávať o Bohu a učila ich modliť sa a to všetko s veľkým zanietením. Bol to jeden z cieľov jej diela: vzdelávať takéto deti až po prijatie prvého svätého prijímania.

Od samého začiatku kongregácie Božia služobnica prijímala chudobné deti z dedín, ktoré patrili do niederbronnskej farnosti. Tieto deti dostávali každé ráno raňajky a na poludnie obed. Ich počet rýchlo narastal: po prvom mesiaci ich bolo dvadsaťpäť, o niekoľko mesiacov ich už bolo štyridsaťdva. Väčšine detí takisto poskytla aj ošatenie.

Matka Alfonza Mária chcela, aby jej dcéry prijímali deti vo svojich domoch, poskytli im stravu a oblečenie, od rána do večera pozorne dohliadali na ich správanie a formovali ich srdce k čnosti. Chcela, aby mladé dievčatá vo veku od 14 do 18 rokov vytrhli z nebezpečenstva záhaľčivosti a aby ich jej dcéry naučili pracovať. Mnohé obecné zastupiteľstvá vzdali poctu ich dobre odvedenej práci.

Božia služobnica zameriavala svoju lásku na chudobných a chorých: kvôli nim založila svoje dielo. Bola veľmi vnímavá na ich potreby a svoje dcéry učila, ako im majú pomáhať. Na začiatku im sama poskytovala pomoc, aby dala príklad svojim dcéram. Chcela, aby medzi chorými, ktorí vyhľadajú pomoc sestier, mali prednosť chudobní. Dary od bohatých rozdeľovala chudobným, aby tieto dary slúžili na zblíženie a zmierenie všetkých bez rozdielu. Chcela, aby jej dcéry vždy videli v chudobných trpiaceho Spasiteľa: „Úmyslom dcér Božského Vykupiteľa má byť služba Ježišovi Kristovi, ktorý je osobne prítomný v každom chudobnom chorom, pričom majú pamätať na slová Spasiteľa: ‘Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.’“

Božia služobnica nikomu nenadŕžala a konala skutky lásky tým najchudobnejším a najzanedbanejším. Keďže sama vyrastala v chudobných pomeroch, bola chorá a nemala nič, čo sa vo svete cení, mala hlboké pochopenie pre potreby biednych a bola vnímavá voči každej núdzi. Každá forma nedostatku, či už duchovného, telesného alebo materiálneho, vzbudzovala v jej srdci súcit a vôľu napraviť to.

V oblasti, kde žili vedľa seba katolíci a protestanti, starala sa aj o protestantov, ktorí ju požiadali o pomoc, a poskytovala im starostlivosť obetavo a s láskou.

Božia služobnica sa veľa modlila za umierajúcich a duše v očistci. Na základe Pánovho vnuknutia túto činnosť ihneď odporučila aj svojim dcéram a v pravidlách určila denné modlitby, ktoré sa majú modliť na tento úmysel.

Mala aj svojich nepriateľov a odporcov, no keď musela znášať otvorené nepriateľstvo, nikdy nevyriekla slová ani neprejavila pocity, ktoré by odporovali láske. V určitých situáciách oponovala len pokojným vyhlásením o svojich povinnostiach generálnej predstavenej. Učila to, čo sama hrdinsky uplatňovala: „Musíme si ich ďalej vážiť, aj keď nás budú rôznymi spôsobmi urážať a ponižovať: budeme im prejavovať ešte viac dobra ako tým, ktorí uznávajú naše dobrodenie, preukazujú nám úctu a chvália nás. Pokiaľ nebudeme rozhodnutí všetko znášať od našich blížnych a nehnevať sa, nemôžeme dosiahnuť dokonalosť“.

Farár Glöckler mohol povedať: „Matka Alfonza bola vždy vyrovnaná a v protivenstvách sa nehnevala dokonca ani vtedy, keď bolesť prerážala jej ranené srdce a nevládala už ďalej znášať prejavenú nenávisť.“

Matka Alfonza preukazovala svojim dcéram činorodú lásku. Nezastavila sa pred únavou ani nevoľnosťou – keďže bola stále chorá –, keď ich privítala, navštívila či povzbudila. Museli ju až prosiť, aby brala ohľad na svoje zdravie.

Božia služobnica vynakladala všetko úsilie, aby okolo nej vládol pokoj a svornosť. Keď dávala náuky svojim dcéram, veľmi zdôrazňovala bratskú lásku. Bola to téma jej prvej náuky, čo dokazuje, že to bol jeden z jej hlavných záujmov. Povedala: „Deti moje, učte sa znášať sa navzájom vo všetkých okolnostiach. Ak jedna voči druhej pochybí, nech tá druhá hneď na to zabudne a nech tej prvej prejavuje ešte viac lásky než zvyčajne, aby tá, čo pochybila, ani nezbadala, že tú druhú zarmútila.“

Počas ťažkej skúšky, ktorú spôsobilo osamostatnenie domov vo Würzburgu, Viedni a Šoproni, farár Reichard mohol napísať: „Ctihodná matka sa vždy správala k sestre Theofile veľmi zhovievavo a láskavo, dokonca aj vtedy, keď ju musela napomenúť.“

Boh predurčil svoju služobnicu na veľké dobročinné dielo v rámci svätej Cirkvi a ona hrdinsky odpovedala na Božiu vôľu. Napriek tomu, že žila v intenzívnom spojení s Bohom, vyhlásila: „Nechcem ísť do klauzúrnej rehole, ale veľmi rada by som žila tam, kde by som mohla pracovať pre spásu duší.“

Odkedy spoznala, aké má s ňou Boh plány, nenechala sa zastaviť nijakou ľudskou prekážkou. Svoje dcéry nabádala k tomu, aby prejavovali hrdinskú lásku tým, že sa z lásky k Bohu darujú chudobným a chorým, nehľadiac na námahu ani únavu a nehľadiac ani na seba, až po obetovanie vlastného života. Svedčia o tom listy, ktoré im písala, keď ich posielala ošetrovať chorých postihnutých cholerou.

Na základe tohto lepšie pochopíme pasáž v Prvých pravidlách, kde sa definuje cieľ rehole: „Rehoľa má pomáhať chudobným chorým v ich vlastnom príbytku, pokiaľ nejaký majú, má im podávať a zabezpečovať vhodnú stravu, potrebné lieky a posteľnú i osobnú bielizeň. Starostlivosť sa má poskytovať aj inak postihnutým, ktorí požiadajú rehoľu o pomoc. Predovšetkým, rehoľa sa má starať o spásu duší chudobných a chorých. Rehoľa má prijímať chudobné opustené deti a starať sa o ne, až kým nebudú dostatočne pripravené, aby pristúpili k prvému svätému prijímaniu.“

Takto teda vznikla kongregácia, ktorá reagovala na naliehavé potreby svojej doby a v priebehu niekoľkých rokov sa neuveriteľne rozšírila.

Prosíme o jej svätorečenie

Pomodlite sa s nami

Blahoslavenou je od roku 2018. Aby mohla byť vyhlásená za svätú, je potrebný zázrak na jej príhovor — a modlitba tých, ktorí ju o to prosia.

Za svätorečenie →Novéna →

Ak ste na jej príhovor dostali mimoriadnu milosť, oznámte to prosím Postulácii. Kontakt →