Ovocie modlitby

„Nechajme v sebe ukrižovať starého človeka, aby v nás mohol povstať nový človek. A neustále sa modlite za záchranu nesmrteľných duší.“ Takéto odporúčanie dala bl. Alfonza Mária svojim sestrám, aby nikdy nepočítali námahy a vytrvalosť. Nasledujúce svedectvo rehoľnej sestry je toho jasným dôkazom.

„Moja sesternica Ľudmila prežila život ako veriaca do 20-tého roku svojho života. Pochádzala z katolíckej rodiny a základy viery dostala – ako sa hovorí – do vienka. Zdalo sa, že si to ponesie aj do života. V 70-tych rokoch minulého storočia však vládol normalizačný a potom totalitný režim a odolávať náporom a prenasledovaniu ako veriacej nebolo preto jednoduché. Tak tomu bolo aj u Ľudmily. Po odchode z domu, v novom zamestnaní, sa hneď politicky angažovala a prijímala lákavé ponuky, ktoré jej zaručovali šťastný život. Bola tu však jedna podmienka, že sa vzdá svojej viery v Boha. Tak vstúpila do Komunistickej strany. Na rozvíjanie náboženského života zabúdala a neviedla k tomu ani svojho manžela ani svoje deti. Veď si budovala politickú kariéru.“ „Pre mňa“ – píše rehoľná sestra – „napriek zložitému obdobiu, bolo dôležité rozvíjať v sebe dar viery a hľadala som možnosti ako sa dostať na duchovnú dráhu. Našiel sa spôsob a stala som sa rehoľnou sestrou aj keď tajnou. Samozrejme, že som deň čo deň sprevádzala modlitbou celú rodinu a keď som sa dozvedala ako je na tom Ľudmila, tak aj ju s celou jej rodinou som denne vkladala pod Božiu ochranu. S bolesťou som prežívala chvíle, keď pri jednom rodinnom stretnutí mi Ľudmila povedala, že sa vydala, že sa jej narodili deti, ale sviatostne nič neriešila – ani manželstvo, ani krst detí, ani birmovanie. Veľmi ma to ranilo a zintenzívnila som modlitby za ňu, za jej rodinu, za návrat k Bohu pre nich a za milosť ľútosti nad hriechmi, lebo ľútosť je Boží dar, nie ľudský. Iba Boh premieňa srdce človeka a dáva mu svoju milosť. U Ľudmily prešlo takmer 50 rokoch bez Boha. Začali sa u nej hlásiť aj vážne choroby, nasledovala komplikovaná operácia srdca na špecializovanej klinike. Keďže liečba bola zdĺhavá, kliniku musela opustiť a nakoniec súhlasila s hospitalizáciou aj v katolíckej nemocnici. Na izbe bola s ďalšími tromi pacientkami, ktoré denne prijímali Eucharistiu. Sestra, ktorá Eucharistiu chorým priniesla, nič netušiac priblížila sa k Ľudmile, aby sa len spýtala ako sa má, či nechce kňaza. Odpoveď bola záporná a tak ju na čelo poznačila znakom kríža. Neostalo to však iba pritom. So svojimi spolusestrami v spoločenstve sa vytrvalo začali modliť novénu k bl. Alfonze Márii za záchranu nesmrteľných duší a tak pridali modlitbu aj za Ľudmilu. Jej stav bol vážny. O pár dní pri lôžku Ľudmily bol aj jej manžel, ale záujem o vyslúženie sviatostí chorých pre ťažko chorú manželku neprejavil. O tri dni neskôr, v nedeľu ráno, nastalo u Ľudmily zreteľné zhoršenie zdravotného stavu. Jedna zo službukonajúcich sestier na oddelení iba poznamenala, že sa očakáva exitus. Sanitárka Mária nahlas zvolala: „Tak jej predsa zavolajme kňaza.“ Keďže bola nedeľa, nebolo to tak jednoduché. Navyše nemocničný kňaz práve v tú nedeľu odcestoval do Rakúska a ďalší kňaz bol v nedeľné dopoludnie naplno vyťažený v iných nemocniciach. Pán však mal pripravený plán pre záchranu nesmrteľnej duše Ľudmily, lebo chcel na silný príhovor bl. Alfonzy Márie túto jej dušu, po dlhoročnom duchovnom pôste zachrániť. Udalosti nadobudli rýchly spád. Pri pokuse nájsť kňaza, jeden z nich v telefóne pokojne odpovedal: „Zariadim si veci a prídem.“ Skutočne prišiel. Začal sa venovať Ľudmile a ona súhlasila s prijatím sviatosti zmierenia, pomazania chorých a Euchristie (Viatikum). Zaopatril ju a pripravil na cestu do večnosti.
Na druhý deň dobehla k lôžku chorej jej sesternica celá ubolená – netušiac, čo sa deň predtým pri lôžku Ľudmily odohralo. Vidiac jej rapídne sa zhoršujúci stav, len plakala, že smrť má „na jazyku“ a čo len s ňou bude. V tom vstúpila do izby chorých rehoľná sestra prinášajúca sväté prijímanie. Keď sesternici tlmočila, že Ľudmila je už zaopatrená a prijala sviatosti, od radosti nedokázala prehovoriť. Až po veľmi dlhej chvíli poznamenala: „Boh je trpezlivý a milosrdný! Ďakujem ti, matka Alfonza Mária za príhovor a vyslyšanie“. Chorá Ľudmila zakrátko s pokojom na tvári odovzdala nesmrteľnú dušu svojmu Stvoriteľovi, aby ju vzkriesil posledný deň k novému životu s Ním.“

Máj 2020 – Pandémia a my

Pri vstupe do Svätého roku 2000, kde sme zároveň vstupovali do tretieho tisícročia, sme už zažívali dobu technického pokroku a informačných technológii. Mocní tohto sveta si boli stále viac istejší, že majú všetko pod kontrolou. Racionálne rozmýšľajúci jedinci si uvedomovali, že globalizácia takmer v každom odvetví predsa len prináša hrozby či už ekologické, klimatické, atď. A stalo sa. Tak povediac z večera do rána sme sa ocitli v nebezpečenstve neviditeľného nepriateľa – koronavírusu Covid-19, v ktorom hľadáme spôsob ako prežiť, ako pomôcť, ako byť nablízku postihnutým, ale predovšetkým ako im vlievať nádej. Opatrenia sa uvoľňujú, život sa zdanlivo vracia do normálnych koľají, ale obmedzenia hlavne hygienické naďalej platia. Obhliadnuc sa pár mesiacov späť hodnotíme, že okrem strachu a neistoty, bol to aj čas požehnania a veľkej školy pre nás. Učili sme sa jednoducho žiť. Žiť s obmedzeniami a opatreniami. Ľudia, bez rozdielu, boli k sede ohľaduplnejší a hlavne solidárnejší. Často bez slov pomáhali, neprotestovali, podriaďovali sa. Správy, z krajín, ktoré nám boli dôverne známe, prinášali čísla čiernych štatistík o nakazených a zomrelých. Cítili sme s chorými aj s pozostalými. V najväčšej dôvere sme sa večer, čo večer v duchu alebo prostredníctvom TV Lux spájali s bratmi pavlínmi v národnej svätyni v Šaštíne a prosili sme Sedembolestnú Pannu Máriu o príhovor, aby sa Boh nad celým chorým svetom zľutoval a zachránil ho.

Počas dňa sme pracovali v nemocnici a aj načúvali hlasu ľudí vôkol nás. Vkladali sme ich a ich prosby do intenzívnej modlitby Novény za záchranu nesmrteľných duší k bl. Alfonze Márii Eppingerovej – našej nedávno blahorečenej zakladateľky.

Začiatkom mája sme na prianie mojej spolupútničky Katky, ktorú som sprevádzala do Lúrd, vložili do modlitby Novény celkom konkrétnu prosbu. Prosba bola viac než naliehavá. Celá rodina bola zasiahnutá koronavírom Covid-19, Katka, manžel, dcéra a najviac jej rodičia. Nasledovala hospitalizácia v červenej zóne, na infekčnom oddelení za prísnych hygienických opatrení. Ich stav sa zo dňa na deň zhoršoval. Obavy o ich život narastali. Už neboli schopní komunikovať cez telefón. Iba personál oddelenia oznámil, že je to vážne. Nikto z rodiny ich už nemohol viac navštíviť, potešiť, rozlúčiť sa s nimi.

Novénu za záchranu nesmrteľných duší sme začali ihneď. Bol 1. máj a pokračovali sme deň za dňom v nádeji na uzdravenie. V nedeľu – v posledný deň novény – 9. mája sa Katka ozvala a radostným hlasom veľmi ďakovala za modlitbu, lebo bola presvedčená, že sila príhovoru bl. Alfonzy Márie pomohla. Boli sme presvedčené, že rodičia sú z najhoršieho von, preto ďakuje. Katka však oznámila, že ocka si práve 9. mája Pán povolal do svojho domu. Dodala, že keď sa jeho stav zhoršoval a lekár videl, že nikto z príbuzných ho už nenavštívi, skrsla mu myšlienka, zavolať mu kňaza, aby mu udelil sviatosť pomazania chorých a viatikum na cestu do večnosti. Vieme, že to bolo riskantné po každej stránke. Ale pri dodržaní prísnych hygienických a bezpečnostných opatrení, kňaz bez váhania prišiel, otca zaopatril a pripravil na poslednú cestu. Po mnohých rokoch. Úžasná milosť.
Katka ďalej pokračovala: To, čo sa udialo, nie je možné vyjadriť, na to niet slov! Boh je mocný, Boh je veľký, Boh je všemohúci! A možno mu iba v srdci ďakovať za nezaslúženú milosť. Ani lekár ani kňaz to neboli povinní urobiť, veď takmer na všetko platili dišpenzy, ale oni konali a to z lásky.
Keď sa pýtame, čomu nás pandémia naučila, tak odpoveď je jednoduchá. Naučila aj hrdinstvu – zdravotníkov, kňazov a ľudí dobrej vôle. Napriek ľudským obmedzeniam.
Boh zariadil veci tak, aby nás presvedčil, že žiť evanjeliovo sa oplatí: „Proste a dostanete, klopte a otvoria vám” aj dvere do večnost

V apríli 2018 bolo potrebné pripraviť relikvie ctihodnej matky Alfonzy Márie Eppingerovej na jej blahorečenie (blahorečenie sa uskutočnilo 9. semtembra 2018). Bola to udalosť výnimočná a jedinečná pre všetkých, ktorí slávnosť blahorečenia pripravovali. Pripravovala sa aj sama kandidátka na blahorečenie – matka Alfonza Mária a akoby čakala na príležitosť prihovoriť sa u nebeského Otca za tých, ktorí ju budú v týchto výnimočných chvíľach prosiť. Pri príprave relikvií pracoval aj trvalý diakon Luciano, ktorý mal s prípravou relikvií veľa skúsenosti a vedel o akú mimoriadnu príležitosť sa jedná – dotýkať sa kostí kandidátky na blahorečenie.

Luciano vo svojom svedectve píše:
„Pred odchodom do Francúzska do Materského domu v Oberbronne som sa bol rozlúčiť so svojím priateľom Angelom, lekárom – primárom na jednej klinike, a povedal som mu, že idem pripravovať relikvie na blahorečenie novej kandidátky. Lekár Angelo je ženatý, muž v rokoch a hlavne v kariére, ktorý popri svojej odbornej praxi medzi chorými, stále viac v sebe živil túžbu stať sa trvalým diakonom a takto viac slúžiť v Cirkvi aj vysluhovaním sviatostí, zvlášť chorým a trpiacim. Rozmýšľal preto nad štúdiom teológie. Keďže sa jedná o veľmi vážny krok, Angelo potreboval k tomu súhlas svojej manželky Anastasie, tiež lekárky. V jednej vhodnej chvíli sa jej Angelo s radosťou zveril so svojou túžbou. Zažil však reakciu, s ktorou nepočítal. Anastásia mu štúdium teológie a túžbu stať sa trvalým diakonom kategoricky zamietla. Pre ňu, ktorá sa tešila z odborného a kariérneho postupu svojho manžela to neprichádzalo do úvahy, lebo len krátko pred tým sa Angelo stal primárom na prestížnej klinike v Miláne a tak sa obávala o jeho kariéru. Štúdium teológie, diakonskú vysviacku a službu diakona v Cirkvi videla ako ,ohrozenie jeho kariéry´. Angelo mal svoju manželku úprimne rád, ale ako veriaci takúto reakciu nečakal. Toto jej odmietnutie ho veľmi ranilo. Neostalo mu však nič iné, len znovu prosiť v modlitbe o Božiu pomoc a svetlo na príhovor svätých. Po určitom čase sa Angelo opäť snažil presvedčiť Anastasiu a poprosil ju, aby mu dala súhlas k jeho rozhodnutiu. Odpoveď zo strany Anastázie bola stále odmietavejšia. Chcelo to čas. Angelo sa nevzdával a využíval, každú priaznivú chvíľu na rozhovor s ňou, ale márne. Až prišiel deň, keď som sa Angelovi ozval, že odchádzam pripravovať relikvie do Francúzska, lebo sa chystá blahorečenie matky Alfonzy Márie Eppingerovej v Štrasburgu, ktorá si veľmi ctila kňazov, duchovne ich viedla a modlila sa za nich. Keď Angelo počul, akú budem mať milosť, že sa budem dotýkať kostí budúcej blahoslavenej pri príprave jej relikvií, s veľkou dôverou a istotou mi zveril svoju túžbu stať sa diakonom. Predložil hlavne svoju prosbu novej kandidátke Alfonze Márii, aby sa prihovorila pred Božím trónom za jeho manželku Anastasiu, aby dala svoj súhlas. V danej chvíli Angelo veril príhovoru svätých a nevzdával sa, napriek prekážkam a odmietnutiu svojej manželky. Navyše nehneval sa na ňu a nevyčítal jej to, len sa za ňu modlil a teraz mohol zveriť prosbu za ňu aj kandidátke na blahorečenie matke Alfonze Márii. Ako otec rodiny a zároveň trvalý diakon, som najlepšie vedel pochopiť Angela, čo prežíva a ako mu záleží na tom, aby mu na tejto ceste, ktorú som už sám prešiel, niekto pomáhal.
Počas niekoľkodňových prác na relikviách matky Alfonzy Márie v Oberbronne som pracoval s relikviami veľmi sústredene. Hlavne, keď sa chýlilo k večeru, ostal som v miestnosti, kde boli relikvie, sám a dlho do noci som sa tam modlil a prosil o príhovor za Anastasiu, aby súhlasila s diakonským svätením Angela. Na nasledujúci deň som prosil o modlitbu na tento úmysel aj spoločenstvo sestier Materského domu v Oberbronne. Počas niekoľkých dní sme zintenzívňovali prosby na príhovor matky Alfonzy Márie, aby sa Angelova túžba stala skutočnosťou a službou Cirkvi dospel k vytúženému cieľu – prijatiu trvalého diakonátu.
Na konci týždňa sme práce s relikviami ukončili slávnostnou svätou omšou s diecéznym arcibiskupom a aj pri tento svätej omši sme vkladali prosbu za Anastasiu, aby dala súhlas Angelovi stať sa diakonom, v nádeji, že modlitba je dynamická sila a pretvára myseľ a srdce človeka.
Neskôr som sa dozvedel zaujímavosť, že v čase prípravy relikvií Angelo vybadal, že sa už netrápi iba on, ale viac sa trápi Anastasia. V ich rodine zavládlo ticho a Angelo aj Anastasia zamĺkli. Mlčanie prerušila Anastasia, keď v jedno ráno sa zobudila, prišla k Angelovi a krátko mu oznámila: ,Máš môj súhlas, môžeš začať štúdium teológie a stať sa diakonom. Chcem, aby si bol šťastný!´ Toto boli pre Angela slová, ktorá mali v danej chvíli väčšiu váhu než všetko zlato sveta. Úprimne sa za to manželke poďakoval… aj blahoslavenej Alfonze Márii, pretože nepochyboval v silu jej príhovoru.

Čas beží a Angelo sa blíži k vytúženému cieľu. Končí štúdium teológie, ktoré prebieha so všetkou vyrovnanosťou a radosťou vzhľadom na diakonskú vysviacku, ktorú s vďačnosťou očakáva celá Angelova rodina v nastávajúcom roku 2021.“

Luciano vo svojom svedectve pokračuje:
„Nech blahoslavená matka Alfonza Mária – veľká orodovníčka Angela, sa naďalej prihovára za neho a hlavne za jeho rodinu. Nech jej príhovor prinesie Cirkvi mnohé sväté povolania, kňazské, diakonské a rehoľné pre dobro Božieho ľudu v prospech ohlasovania evanjelia spásy a záchrany každej nesmrteľnej duše, ktoré blahoslavenej Alfonze Márii ležali na srdci. Nech je aj toto svedectvo na Božiu slávu a česť jeho svätých a blahoslavených i povzbudenie mnohých, ktorí musia prekonávať prekážky! Boh je veľký, dôverujme Mu!“

„Majte odvahu! Boh je s vami…“ Týmito slovami povzbudzovala bl. Alfonza Mária svoje sestry a každého, kto trpel a cítil, že sa so svojím utrpením a bolesťou musí vydať na dlhú púť a žiť v nádeji napriek beznádeji vo svojej dobe a robí to aj dnes. Takto to vnímal aj Martin, ktorý svoj príbeh nazýval: EŠTE NIE JE KONIEC, keď na Postuláciu bl. Alfonzy Márie zaslal svoje svedectvo o jej príhovore v jeho ťažkej situácii. Veríme, že povzbudí každého, kto sa začíta do týchto riadkov…
Martin píše: „Môj príbeh sa začal odvíjať na začiatku júla roku 2017. Leto začínalo a pred necelým mesiacom sme naplnení radosťou spolu s celou rodinou oslávili 5. narodeniny našej dcéry Anny. Začal som cítiť únavu a v posledných júnových dňoch som ju spájal s tým, že som začal viac športovať. Silné nočné potenie som si vysvetľoval tým, že noci sú teplé.

Keďže žijem v Ostrave, rozhodli sme sa na víkend ísť k rodičom na Slovensko. Večer, po príchode k nim, som bol unavený natoľko, že som nevydržal s rodičmi ani posedieť ani porozprávať, ale musel som ísť spať. Počas ďalších dní sa pridali aj zvýšené teploty. Rodičia, ktorí celý život slúžia ľuďom ako lekári, zareagovali na starosti mojej manželky o moje zdravie. Na druhý deň ráno mi odobrali krv a poslali na vyšetrenie do nemocnice v Martine. Krátko popoludní zazvonil telefón z Martinskej nemocnice so správou, že to nevyzerá dobre a jedná sa pravdepodobne o akútnu verziu choroby. Vraj už je všetko dohodnuté a večer ma čakajú v príjmovej ambulancii Hemato-onkologickej kliniky v Ostrave. Preto rýchlo balíme veci a vyrážame naspäť do Ostravy. Večer na klinike v Ostrave, po dohode s lekárom dostávam možnosť byť ešte jednu noc doma s rodinou. Vtedy ešte netuším, že to bude na veľmi dlhú dobu, posledná. Po prvých, asi 20 dňoch chemoterapeutickej liečby dostávam dobrú správu, že akútna choroba je potlačená a získavam čas. Potrebujem ale nájsť niekoho, kto by mi dal dar, o akom sa mi ani nesnívalo. Hľadá sa vhodný darca kostnej drene. Potom nastáva obdobie, kedy môžem byť striedavo so svojou rodinou a zase v nemocnici. Ďalšie fázy liečby pokračujú. A prichádza aj povzbudzujúca správa – našiel sa vhodný darca, je z Poľska. Zo zeme milovaného svätého otca Jána Pavla II., môjho veľkého ochrancu a priateľa.
V dobe čakania na transplantáciu kostnej drene prichádza ďalšia veľká skúška. Necítim sa dobre a po výraznom zhoršení zdravotného stavu ma ráno odváža sanitka do nemocnice. V tej chvíli ešte neviem, že moje telo bojuje s otravou krvi. Vedia to však moji najbližší. Po modlitbe viac ako 600 ľudí – chorých putujúcich v ten deň vlakom do Lúrd, prichádza zlepšenie. Všetky časové súvislosti sa však dozviem až neskoršie. Po návrate rodičov z púte chorých do Lúrd sa mi do rúk dostáva podobizeň matky Alfonzy Márie Eppingerovej, ktorú dostali rodičia v Lurdoch ako dar od rehoľnej sestry. Dovtedy som matku Alfonzu Máriu nepoznal. Pred transplantáciou, som okrem iných orodovníkov, prosil matku Alfonzu Máriu Eppingerovú zvlášť za jej dobrý priebeh, ako aj po nej za dobrý priebeh ďalšej následnej liečby a rekonvalescencie s tým, že pokiaľ mi budú dopriate osobitné milosti uzdravenia, vydám o tom svedectvo.
Čas pokročil a blížil sa termín transplantácie kostnej drene v Prahe. Niekoľko dní pred odjazdom prijímam po rokoch vo sviatosti zmierenia odpustenie, Eucharistiu a tiež pomazanie chorých. Takto vyzbrojený absolvujem v Prahe veľmi agresívnu liečbu (silná chemoterapia a niekoľko cyklov celotelového ožarovania) ako prípravu na samotnú transplantáciu. Posledný novembrový deň potom od rána čakáme na zásielku. Kuriér vezie z Varšavy « nádej ». Večer túto « nádej » v podobe kostnej drene prijímam do žíl. Nastáva čakanie. Asi po dvadsiatich dňoch prichádza lekárka transplantačného centra so správou, že sa objavila prvá „lastovička“. Prvé krvinky novej krvotvorby. Prichádzajú Vianoce, ktoré prežívam s rodinou, ale iba v spojení cez Skype. Ako obvykle nechávam na stole nezjedenú erárnu večeru a počúvam koledy znejúce z nemocničnej chodby. Niekoľko dní potom je odchod DOMOV. Potom viac ako rok častých kontrol a veľkých obmedzení pre celú rodinu. Moja imunita musí byť riadene potlačovaná. Koncom roku sa odhodlám ísť do kostola. Prijatie vo farnosti, v spoločenstve dobrých ľudí, mi veľmi pomáha.

Dnes môžem konštatovať, že ťažká príprava ako aj samotná transplantácia kostnej drene prebehli len s drobnými ťažkosťami, doslova zanedbateľnými vzhľadom k možným komplikáciám, ktoré tento výkon spravidla môžu sprevádzať. Dnes, keď píšem tieto riadky je to už viac ako 1000 dní po transplantácii a verím, že aj vďaka mocnému príhovoru, teraz už blahoslavenej, Alfonzy Márie je všetko v poriadku. Leukémia je nedetekovateľná a proces rekonvalescencie prebieha iba s minimálnymi obtiažami. Náš život sa zase vracia do normálu. …teda vlastne úplne nevracia, je iný než bol a myslím, že je to dobre. Je to čas, ktorý sme dostali ako dar od dobrého Pána Boha. Mám len starosť, aby som ho nepremárnil. Preto veľmi prosím o modlitbu, veľmi ju potrebujeme. Môj príbeh je príbehom o tom, že aj z plného zdravia sa človek môže v okamihu zaradiť medzi ľudí s diagnózou, o ktorej predtým nezvládol bez úzkosti ani len čítať. Príbeh o tom, že robiť si v živote plány je fajn a potrebné, ale nie je už dobré na týchto plánoch toľko lipnúť. Ale hlavne o tom, že dobrotivý Pán Boh všetko dokáže zmeniť a využiť k dobrému. Viem, že Pán Boh je Bohom dobrých koncov. A tak situácie, kedy to aktuálne nevyzerá dobré, znamenajú iba toľko, že ešte nie je koniec.
S úctou, vďačnosťou a prosbou o modlitbu Martin.“

Viera je dynamická sila a Boh prejavuje svoju moc a povzbudzuje nás k dôvere, že On je náš Otec v každej situácii nášho života. Takým svedectvom, plným hlbokej viery a neklamnej dôvery v moc Najvyššieho, na silný príhovor našej už blahoslavenej zakladateľky matky Alfonzy Márie je aj svedectvo kandidátky naše sesterskej Kongregácie sestier Vykupiteľa z ďalekej Tanzánie, ktorým sa chcú s nami podeliť. Kandidátka Klaudia píše:

„Dňa 7. augusta 2016 som spadla do rezervoára plného vody. Rezervoár je 5,5 metrov hlboký a 5 metrov široký. Meriam 1,7 metra a som neplavec. Napriek tomu, že som bola v rezervoári asi hodinu, zachránila som sa. Ako sa to stalo? Sušili sme kukuričný škrob na spevnenom kryte rezervoára. Keď sme prišli do jedálne niečo si zajesť, čoskoro sa ukázalo, že bude pršať. Išli sme do skladu pre železné sitá, aby sme zakryli sušiaci sa kukuričný škrob na kryte rezervoára. Boli sme štyri. Vzali sme dve sitá, takže každé sito niesli dve kandidátky. Ďalšie tri kandidátky boli Anastázia, Rita a Irena. Ja som niesla sito s Anastánziou. Prikryli sme škrob. Keď sme sa vracali, stupila som na kryt na mieste, kde je otvor, cez ktorý naberáme vodu z rezervoára. Kryt sa posunul a ja som si uvedomovala, že padám do rezervoára. Moja prvá myšlienka bola, že to nemôžem prežiť a zomieram, pretože, ako som už spomenula, neviem plávať a rezervoár bol plný vody. Steny rezervoára boli hladké, bez hákov, za ktoré by sa dalo zachytiť. S týmito myšlienkami som padala až som sa ocitla na dne rezervoára plného vody. Asi 30 minút som zostala na dne a zamestnávala som sa myšlienkou, že to je môj koniec. Po čase som zaregistrovala horiacu fakľu, ktorou zhora svietili, keď prezerali rezervoár a dokonca som aj vnímala zvonku ľudské hlasy, volajúce: „Klaudia, Klaudia“. Niektorí plakali, mysliac si, že som už mŕtva. Cez svetlo fakle som zazrela krátky rebrík, dlhý asi 3 metre, ktorý niekto spustil do rezervoára. Ale rebrík bol ďaleko odo mňa. Po snahe natiahnuť sa za ním, snažila som sa postaviť a ani neviem ako som sa ho zachytila, ale niekoľkokrát sa mi vyšmykol z ruky. Pokúsila som sa ešte raz, v nádeji, že ho zachytím. Keď sa mi to podarilo, tak som sa ho silno držala a spolukandidátky ma ním začali ťahať z vody . Zrazu som cítila podávajúcu ruku. Bola to ruka jednej z okolo stojacich, ktoré sa mi snažili pomôcť. Vzchopila som sa už celkom z posledných síl a pevne som zovrela podávajúcu sa ruku, ktorá ma vytiahla z vody von. Stojac pri rezervoáru na zemi, neveriacky som sledovala, či som v poriadku. Zistila som, že nepočujem a mám upchaté uši. Moje spolukandidátky ma vzali do jedálne, kde mi naznačili, aby som si ľahla, že mi poskytnú prvú pomoc, veď som sa topila. Rukami mi silno stláčali brucho, ale tam nebola voda, takže som nemala čo vyvrátiť. Povedala som im, že som vôbec nehltala vodu. Potom ma zobrali do mojej izby, kde som sa prezliekla, aby som sa mohla vrátiť k svojim aktivitám. Vrátili sme sa do jedálne, aby sme umyli riad.

Keď sme umyli riad, išli sme do kostola poďakovať sa Bohu za tento veľký zázrak, ktorý na mne spravil. Večer som išla spať a spala som až do rána. Jediné, čo ma trápilo, bola myšlienka, ako som sa dostala z rezervoára plného vody von. Ráno ma vzal riaditeľ do nemocnice, aby ma lekár vyšetril, ale ten iba potvrdil, že mi nič nie je.

Ešte chcem dodať, jednu dôležitú informáciu. Dňa 10. júla 2016, teda niekoľko dní predtým ako som spadla do rezervoára, naša regionálna predstavená, Sr. M. Tadea Mpanda CSR, v kostole nášho regionálneho domu oznámila, že každý piatok bude zasvätený modlitbe k zakladateľke našej kongregácie, matke Alfonze Márii Eppingerovej, ktorá vo svojom živote rozjímala o utrpení Ježiša a o tajomstve vykúpenia a neúnavne pomáhala chorým. Oznámila, že je potrebný jeden zázrak, aby naša zakladateľka bola vyhlásená Cirkvou za blahoslavenú. Začali sme sa modliť v piatok 15. júla 2016 a ja som bola zachránená 7. augusta 2016. Verím, že tento zázrak sa stal Božou mocou na príhovor našej zakladateľky matky Alfonzy Márie, lebo sa to stalo krátko potom ako naša regionálna predstavená oznámila, aby sme sa modlili za zázrak, aby naša zakladateľka mohla byť vyhlásená za blahoslavenú.

Predtým sme sa nikdy v regióne Tanzánia nemodlili v komunite za blahorečenie matky Alfonzy Márie. Toto bolo prvýkrát a Boh nás hneď poriadne vyskúšal, či mu veríme.“

Vaša Klaudia, august 2016

Svedectvá, ktoré spísala Elise Rico de Zamar zo San Salvadoru de Jujuy (Argentína):

„Som jednoduchá kresťanská matka a s manželom som hľadala pre naše deti školu, ktorá by ich vychovávala vo viere a riadila sa kresťanskými zásadami, akými sa riadi naša rodina. Pri hľadaní sme navštívili aj Školu svätej Barbory. Už pri vstupe do školy sme cítili pokojnú a dobrú atmosféru. Hneď sme vedeli, že toto bude miesto vzdelávania pre naše tri deti, ktoré tam aj nastúpili na vyučovanie. Každý deň začínali modlitbou a postupne sa zoznamovali aj so životom ctihodnej matky Alfonzy Márie, zakladateľky kongregácie rehoľných sestier, ktoré spomínanú školu vedú. Navyše deti si rýchlo zapamätali, že majú ct. matku Alfonzu Máriu prosiť v každodenných situáciách o pomoc, zvlášť pred písomkou z ťažkého predmetu. Keď mi to deti po príchode zo školy postupne rozprávali, rozmýšľala som nad tým a tiež som počas dňa začala prosiť ct. matku Alfonzu Máriu o príhovor u Boha. Bola som presvedčená, že oroduje v nebi za nás, deti i dospievajúcich. Jedného dňa moja najstaršia dcéra Anna Clara zistila, že v oku má cystu. Po návšteve doktora Muñoza, vynikajúceho chirurga, a po zhodnotení diagnózy nám okrem iného odporučil, aby sme sa oka nedotýkali, pretože je to nebezpečné. Naľakala som sa. V noci som nemohla spať a volala som k ct. matke Alfonze Márii o pomoc, až som celkom unavená krátko nad ránom zadriemala. Na druhý deň, keď som dcéru Annu Claru zobudila, mala oko čisté! Ostala som celkom ohromená a už som nezapochybovala o pomoci tejto skvelej Matky. Z vďačnosti som cítila, že musím k nej šíriť úctu navôkol – v rodine, medzi priateľmi i známymi.“

Sila spoločnej modlitby
„Pri jednej návšteve u nás sa mi moja priateľka Graciela Reinholdová zdôverila s ťažkým krížom. Jej dcéra Paola užívala drogy a ona si s tým nevedela rady. Navyše lekári zistili, že Paola je v šiestom mesiaci tehotenstva… Paola nebrala ohľad na to, že čaká dieťa, a žila si ďalej ‚svojím životom‘ s priateľmi. Lekári ultrazvukom zistili, že dieťa je deformované, jeho veľkosť nezodpovedá šiestemu mesiacu tehotenstva a má cysty. Paola naďalej ostala pod dohľadom lekárov. Pri ďalšom vyšetrení zistili, že cysty v dolnej časti tela dieťaťa rastú a bude potrebná operácia, čo bolo veľmi nebezpečné aj pre Paolu, aj pre jej dieťa. Obidvom už išlo o život. Vtedy sa mladá Paola cítila veľmi previnilo, pretože si začala uvedomovať, akú bolesť zapríčinila, sebe, dieťaťu a svojim rodičom. Po dôvernom rozhovore s priateľkou Gracielou som jej hneď navrhla, aby sme začali prosiť ctihodnú matku Alfonzu Máriu o príhovor za Paolu a jej dieťa. Dala som jej obrázok ctihodnej matky Alfonzy Márie s modlitbou o príhovor, v dôvere, že nás matky o to viac pochopí matka Alfonza Mária. Počas tehotenstva Paola prežívala takú veľkú úzkosť, že nevybrala ani meno pre svoje dieťa. Prognóza bola stále horšia, a tak neverila, že sa dieťa vôbec narodí. Pravda bola taká, že tie dni čakania boli najhoršie v živote mladej ženy. Cítila sa veľmi zle a nevedela, čo má robiť. Prišiel deň pôrodu, 17. október 2011. Lekári sa rozhodli pre cisársky rez. V ten deň sme vytvorili veľkú živú reťaz ľudí, ktorí sa spoločne modlili. Všetci sme prosili ctihodnú matku Alfonzu Máriu o príhovor za Paolu a jej dieťa, lebo lekári – na základe pravidelných vyšetrení ultrazvukom – tvrdili, že dieťa bude postihnuté. Prekvapením však bolo, keď sa dieťa narodilo úplne zdravé, malo 2750 gramov a 51 centimetrov. Lekári tomu nemohli uveriť. Pre Paolu to bol veľký dar neba a dcérke dala meno Solange. O dva dni lekári vyšetrili malinkú Solange ultrazvukom a konštatovali, že prognózy, ktoré po­čas troch mesiacov ultrazvukového vyšetrenia naznačovali, sa nepotvrdili. Ešte niekoľko dní pozorne sledovalo malú Solange niekoľko lekárov – špecialistov, a tomu, čo videli, nemohli uveriť. Bol to zázrak! Až neskôr sa Paola dozvedela, že jej matka so širším okruhom ľudí sa za ňu a jej dieťa veľmi úpenlivo modlili a spoločne prosili ctihodnú matku Alfonzu Máriu o príhovor u Boha. Paola to najprv pochopila tak, že ctihodná matka Alfonza Mária ešte žije a pracuje v škole svätej Barbory a chcela ju navštíviť. Keď však zistila, že v tom čase to už bola kandidátka na blahorečenie, začala ju prosiť ešte intenzívnejšie. Stále cíti jej živú prítomnosť vo svojom živote i v živote svojej dcérky Solange. Zanechala predchádzajúci spôsob života a začala sa modliť, aby dcéru dobre vychovala. Vďaka Bohu a ctihodnej matke Alfonze Márii sa malá Solange teší dobrému zdraviu. Paola a celá rodina aj ich známi ju veľmi milujú. Paola si uvedomuje, akú šancu jej Boh dal narodením Solange, a preto prosí všetkých naďalej o modlitby.“

02. 01. 2010 Vyslyšanie v záležitosti môjho syna

Obdobie, ktoré som práve prežila bolo jedno z najhorších a plné obáv. Môj jediný syn, lekár, vždy veľmi usilovný a vyznamenaný, po úspešnej práci vo výskumnom ústave, nečakane stratil miesto. Zdalo sa, že sa nič nedeje a všetko sa zakrátko vyrieši, pretože prísľubov na nové miesto bolo niekoľko – vo svojom odbore je naozaj špecialista.
Plynuli však mesiace a nič sa nedialo. Syn sa dostal až na hranicu vyčerpanosti – dokonca bola nevyhnutná pomoc psychológa.
Po celý tento dlhý čas som sa denne modlila a prosila som všetkých tradičných svätých ako aj našich drahých zomrelých, aby mu pomohli nájsť východisko z tejto ťažkej situácie. Ale nič sa nedialo a začala som byť nespokojná a sklamaná. Plynuli ďalšie mesiace plné strachu.
Situácia sa zmenila v prvých novembrových dňoch, keď som sa vybrala s príbuznými zo Sicílie do našej krásnej Baziliky sv. Pavla za hradbami v Ríme. Príbuzní, vidiac moje neľahké položenie, nechceli mi robiť žiadne starosti. Presvedčila som ich však, že s radosťou ich budem sprevádzať. Neskoro popoludní sme prišli k bazilike. Zdalo sa, že je už zatvorená. Ale našli sme ešte jedné dvere otvorené – bola to bočná brána.
Práve prebiehala modlitba Večerných chvál pátrov benediktínov za asistencie niekoľkých sestier – čo som sa dozvedela až dodatočne. Naozaj som spočiatku nerozumela o čo ide a tak som poprosila o vysvetlenie prítomné sestry. Po vysvetlení mi jedna sestrička darovala depliant o ich zakladateľke matke Alfonze Márii Eppingerovej.
Nikdy predtým som také meno nepočula ani mi to nič nehovorilo, ale jej fotografia ma ihneď upútala: vážny, smelý, rozhodný a pritom milý pohľad mi hneď dodal odvahy! V danom momente som ešte zachytila na poslednej strane modlitbu na obdržanie milostí.
Po návrate domov, ešte v ten večer som nechala všetko ostatné stranou a začala som sa modliť s úmyslom, že budem takto pokračovať deväť dní prosiac matku Alfonzu Máriu ako matka o príhovor za problémy môjho syna. Modliac sa takto intenzívne, na tretí alebo štvrtý deň prišla správa, že syn môže nastúpiť do zamestnania. Viac som nepochybovala o milosti zhora. Ďakujem matke Alfonze Márii a všetkým svätým!
Každý večer pokračujem v modlitbe k matke Alfonze Márii, ktorá sa medzi časom stala mojou dôverníčkou v malých i veľkých problémoch, od ktorých nie som v živote ušetrená.
Ďakujem aj všetkým sestrám, ktoré sa venujú trpiacim a poteším sa každej novej informácii o vašej drahej matke Alfonze Márii.

Elvira Rubino, Rím

„Dôvera v Pannu Máriu je milosť neba, o ktorú musíme ustavične prosiť. Keby som len mohla všetkým povedať, s akou dôverou sa majú obracať k Božej Matke, s akou horlivosťou sa za nich v prosbách prihovárať, aby dosiahli pomoc od Boha.“ Tieto slová vyslovila bl. Alfonza Mária pre 170 rokmi a vyjadrujú jej najvyššiu túžbu a tou je svätosť a nebo. Dnes tieto slová nestratili nič na aktuálnosti, lebo aj my túžime po spolupráci s Pannou Máriou, na posvätení seba a sveta aj modlitbou posvätného ruženca v mesiaci októbri.

Zvlášť, keď prežívame obdobie plné obáv, neistoty a strachu. Stačí prejaviť človeku ochotu načúvať mu a byť mu na blízku, tak ako to bolo v prípade Elvíry, ktorá píše:
“Obdobie, ktoré som práve prežila bolo jedno z najhorších a plné obáv. Môj jediný syn, lekár, vždy veľmi usilovný a vyznamenaný, po úspešnej práci vo výskumnom ústave, nečakane stratil miesto. Zdalo sa, že sa nič nedeje a všetko sa zakrátko vyrieši, pretože prísľubov na nové miesto bolo niekoľko – vo svojom odbore je naozaj špecialista. Plynuli však mesiace a nič sa nedialo. Syn sa dostal až na hranicu vyčerpanosti – dokonca bola nevyhnutná pomoc psychológa. Po celý tento dlhý čas som sa denne modlila a prosila som všetkých tradičných svätých ako aj našich drahých zomrelých, aby mu pomohli nájsť východisko z tejto ťažkej situácie. Ale nič sa nedialo a začala som byť nespokojná a sklamaná. Plynuli ďalšie mesiace plné strachu. Situácia sa zmenila v prvých októbrových dňoch, keď som sa vybrala s príbuznými zo Sicílie do našej krásnej Baziliky sv. Pavla za hradbami v Ríme. Príbuzní, vidiac moje neľahké položenie, nechceli mi robiť žiadne starosti. Presvedčila som ich však, že s radosťou ich budem sprevádzať. Neskoro popoludní sme prišli k bazilike. Zdalo sa, že je už zatvorená. Ale našli sme ešte jedny dvere otvorené – bola to bočná brána. Práve prebiehala modlitba Večerných chvál pátrov benediktínov za asistencie niekoľkých sestier – čo som sa dozvedela až dodatočne. Naozaj som spočiatku nerozumela o čo ide a tak som poprosila o vysvetlenie prítomné sestry. Po vysvetlení mi jedna sestrička darovala depliant o ich zakladateľke matke Alfonze Márii Eppingerovej. Nikdy predtým som také meno nepočula ani mi to nič nehovorilo, ale jej fotografia ma ihneď upútala: vážny, smelý, rozhodný a pritom milý pohľad mi hneď dodal odvahy! V danom momente som ešte zachytila na poslednej strane modlitbu na obdržanie milostí. Po návrate domov, ešte v ten večer, som nechala všetko ostatné stranou a začala som sa modliť s úmyslom, že budem takto pokračovať deväť dní prosiac matku Alfonzu Máriu ako matka o príhovor za problémy môjho syna. Modliac sa takto intenzívne, na tretí alebo štvrtý deň prišla správa, že syn môže nastúpiť do zamestnania. Viac som nepochybovala o milosti zhora. Ďakujem matke Alfonze Márii a všetkým svätým! Každý večer pokračujem v modlitbe a matka Alfonza Mária sa stala mojou dôverníčkou v malých i veľkých problémoch, od ktorých nie som v živote ušetrená.

Vaša Elvíra, september 2009

Od detstva som bol veľmi chudý, krehkej postavy a v neskoršom veku mi zistili tachykardiu. V roku 1968 ma hospitalizovali v nemocnici na onkologickom oddelení, lebo mi zistili uzliny na štítnej žľaze. Musel som podstúpiť radioterapiu. Mal som byť pod kontrolou lekárov, ale vraj sa stratila moja zdravotná dokumentácia a viac som tomu nevenoval pozornosť. Tachykardia ma však naďalej trápila, mával som závraty a tak mi naordinovali liek Trimepranol. S týmto liekom som si upravoval zdravotný stav takmer 38 rokov. V roku 2008 som bol pri mori a pri plávaní som dostal kŕče, ale také silné, že ma z vody museli ťahať. Nasledovalo rapídne chudnutie, nervozita, tachykardia, tlak 80/60, únava, silné závraty. Pri mojej výške 172 cm som vážil už iba 50 kg. Dňa14. júna 2008 som navštívil lekára a ten mi ihneď urobil magnetickú rezonanciu krčnej chrbtice a nariadil návštevu endokrinológa.

Nasledovala séria vyšetrení: echo štítnej žľazy, krvné testy, punkcia štítnej žľazy, histologické vyšetrenia, atď. Zistenie bolo kruté: karcinóm štítnej žľazy v pokročilom štádiu, ktorý pozostával z dvoch rakovinových zhubných nádorov a to z pravej strany vo veľkosti 1,9×1,6 cm a na ľavej strane 1,6×1,1 cm presahujúce až k hlasivkám. Bola nutná okamžitá operácia s rizikom, že určite mi poškodia hlasivky a stratím hlas. Vtedy som už vedel, že musím okrem lekárskej pomoci hľadať predovšetkým duchovnú pomoc a podporu. V spoločenstve sestier, kde som slúžil sväté omše som poprosil o modlitbu a duchovné doprevádzanie. Podelil som sa s nimi s mojou starosťou, bolesťou a riskantnou operáciou, ktorá ma čaká. Sestry sa veľa nevypytovali, len mi podali obrázok s portrétom ich zakladateľky matky Alfonzy Márie Eppingerovej, kde som na rube obrázka našiel modlitbu za jej blahorečenie a čo je najdôležitejšie modlitbu na získanie milostí. Mlčky som odišiel. Sestry tiež mlčky odišli do kaplnky a začali sa modliť deviatnik k ich zakladateľke za dobrý priebeh operácie a moje uzdravenie. Taktiež túto správu podali ďalším spolusestrám a priateľom, aby sa pridali k modlitbe za uzdravenie za pátra Alexandra, teda za mňa.
Dňa 18. júna 2008 som bol hospitalizovaný. Musím priznať, že mi nebolo všetko jedno, ale s veľkou dôverou som sa obrátil k matke Alfonze Márii, aby sa prihovárala za mňa pred Božím trónom. Po hospitalizácii nebolo veľa času na premýšľanie, pretože začali predoperačné vyšetrenia a na druhý deň hneď ráno už ma aj presúvali na operačný sál a 19. júna som bol urgentne operovaný. Mysľou mi iba prebehlo, že už je to so mnou zrejme veľmi zle a musím byť pripravený, že sa neprebudím.
Operácia prebehla pri plnej anestézii a trvala takmer dve hodiny. Nič si nepamätám, ale podľa svedectva zdravotného personálu som neskôr pochopil, že po skončení operácie ma nemohli prebudiť z narkózy. Trvalo to zrejme dlhší čas, životné funkcie mi zlyhávali, preto zodpovedný lekár oznámil môjmu predstavenému do kláštora, kde som býval, čo sa deje a profesionálne dodal: „Operácia bola náročná, musíme počítať so všetkým, pre prípad doneste mu aj šaty”.
Vtedajší prior páter Norbert a ekonóm páter Elio sa snažili ihneď prísť do nemocnice, i keď to tiež trochu trvalo. Medzitým sa personálu podarilo prebudiť ma. Na operačnom lôžku ma previezli na izbu. Keď som sa dobre rozhliadol okolo seba, bol som prekvapený, akých mám starostlivých spolubratov, ktorí sú už pri mne. Prudko som sa posadil a zišiel som z postele, aby som ich privítal, čím som ošetrujúceho lekára a personál, ktorý na mňa dohliadal poriadne vydesil a prekvapení mi začali dohovárať: „Čo to robíte, zatočí sa Vám hlava a padnete.” Chcel som situáciu trochu nadľahčiť a tak som povedal, že mne sa točí hlava až po piatich litroch vína. V tom sa lekár na mňa s údivom pozrel a poriadne prekvapený skonštatoval: „Vy rozprávate!” Totižto pred operáciou som musel podpísať, že súhlasím s rizikom, že pri poškodení hlasiviek možem stratíť hlas, lebo nádory boli už na hlasivkách a bolo treba do nich operačne zasiahnuť. Samozrejme, že lekár a personál ma ihneď uložili na lôžko a spolubratia neprezradili, že prišli už so šatami.

Na druhý deň, v sobotu 21. júna mi odstránili drenáž a tak som sa mohol pokojne prechádzať po izbe bez akejkoľvek pomoci. Na ďaľší deň, v nedeľu 22. júna, som už zišiel pešo o poschodie nižšie, aby som mohol slúžil svätú omšu v nemocničnej kaplnke. Dňa 23. júna, tri dni po tak ťažkej operácii mi lekár oznámil, že tachykardia zmizla, žiadny Trimepranol viac nepotrebujem, závraty hlavy prestali, tlak sa upravil 120/80 a tak ma prepustil z nemocnice. V ten istý deň, keď som sa vrátil domov mi niečo na izbe chýbalo a tak som sa vybral do obchodu a na ulici som stretol priateľov, ktorí vedeli, že mám ísť na operáciu a tak si mysleli, že sa na ňu ešte len chystám. Povedal som im, že už som po nej. Keď zbadali jazvu na hrdle, zistili, že je tam malinká rana už takmer zahojená. Sám som tomu neveril a tak som sa po návrate do izby pozrel do zrkadla a naozaj bola tam už len jemná jazva.
Po tak náročnom odstránení nádorov na strume a hlasivkách som po pravidelných, takmer dvojtýždenných kontrolách – na veľké prekvapenie lekárov – nemusel absolvovať žiadne chemo- alebo -rádioterapie. Zhodnotili to ako nevysvetliteľný jav a dali mi k dispozícií celú moju zdravotnú dokumentáciu.
Pri kontrole po roku lekári nechápavo prezerali snímky, že všetko je zahojené bez stopy a potvrdili, že po operácii, vzhľadom na pokročilé štádium karcinómu štítnej žľazy, uzdravenie v mojom prípade bolo náhle, úplné, trvalé a bez recidívy.

Dnes, keď píšem toto svedectvo, prešlo viac ako 12 rokov. Cítim sa veľmi dobre, zvýšila sa mi telesná váha a cítim dostatok síl a energie, aby som mohol slúžiť všetkým, ktorých mi Boh posiela.
Za toto uzdravenie vďačím silnému príhovoru dnes už blahoslavenej Alfonzy Márie, o ktorý prosili sestry a priatelia. K tejto svätici som si zachoval dodnes mimoriadne intenzívny vzťah a stále viac vnímam, že sa stala mojou každodennou duchovnou sprievodkyňou a matkou.

Pri každej príležítosti, ťažkosti a problémoch mojich a hlavne iných, ktorí sa mi zverujú, sa k nej obraciam a jej príhovor u Pána je veľmi intenzívny a silný. Mnohí mi dávajú informácie o obdržaných milostiach na jej príhovor. Blahoslavená Alfonza Mária nech neustále oroduje za nás! Boh je veľký a mocný a načúva prosbám svojich verných svätých a blahoslavených, ktorí – keď ich vytrvalo prosíme – nám môžu sprostredkovať u Najvyššieho veľa milostí, aj milosť uzdravenia! Nech je za toto uzdravenie oslávený a zvelebený všemohúci Boh!
páter Alexander, august 2008

Január 2005 Prebudenie z kómy; Diagnóza: Zhubný nádor pankreasu

Na slávnosť Božského Vykupiteľa dňa 23.10.2004 bola Margita (24) prevezená do nemocnice vo Viedni (SMZ Ost) s diagnózou: Zhubný nádor pankreasu. Lekári skonštatovali, že operácia už nepríde do úvahy a umelo ju uviedli do kómy (hlbokého spánku). Takto ležala do 15. januára 2005 v kóme.
Lekári nemohli nič viac urobiť a skoro všetci boli tej mienky, že Margita sa viac nezobudí.
Modlila som sa k matke zakladateľke o zázrak a vždy som mala predstavu, že Ježiš na príhovor matky Alfonzy Márie podá Margite ruku ako Jairovej dcére z Evanjelia. Dokonca som o tom na Vianoce povedala v mojom spoločenstve, keď už mnohí sa vzdali akejkoľvek nádeje na jej prežitie.
Prešli takmer tri mesiace. Matku Margity sme utešovali a povzbudzovali, aby sa s nami modlila k matke zakladateľke.
Dňa 15. januára 2005 Margita zrazu otvorila oči, začala rozprávať a duševne bola na výške. Pomaly sa zotavuje a stopy po predchádzajúcej diagnóze nie sú žiadne.
Keď sme túto radostnú správu počuli od Margitinej matky, spontánne sme vykríkli: „Ja som sa modlila k matke Alfonze Márii“ a ďalšia: „Ja tiež“. Sme presvedčené, že ide o zázrak na príhovor matky Alfonzy Márie.

Sr. N.N.

22. 11. 2004 Diagnóza: Sclerosis multiplex

Moje ochorenie začalo stŕpnutím nôh a koncov prstov na rukách a asi od 10. – 27. mája 2004 som bola práce neschopná. Začala liečba, ale problémy ustupovali mierne, čo malo za následok ďalšie vyšetrenia. Od 10. augusta 2004 som už musela byť hospitalizovaná na Neurologickom oddelení v Topoľčanoch, kde nasledovala lumbálna punkcia miechy. Výsledok vyšetrenia znel: Sclerosis multiplex. Nemusím popisovať, čo som prežívala. Vďaka rehoľným sestrám a členkám Duchovnej rodiny sme sa spolu modlili a prosili matku Alfonzu Máriu o príhovor u Boha za mňa.
V tom čase som cítila veľkú potrebu zúčastňovať sa na svätých omšiach a modliť sa ruženec. Cítila som silu modlitby a Božiu milosť.
Medzitým nasledovali ďalšie a ďalšie vyšetrenia. Výsledok posledného vyšetrenia 22. novembra 2004 znel: „Jednoznačné signálne zmeny typické pre cerebrálnu formu SM nie sú prítomné.“
Ihneď som rozposlala SMS: „Vďaka Bohu a modlitbám sa moja diagnóza nepotvrdila.“
Moja viera sa veľmi prehĺbila, cítim Božiu prítomnosť pri modlitbe, doma všade kam idem, pri modlitbe ruženca a najviac pri svätej omši. Vnímam to ako výzvu k ďalšej pokore, k modlitbám za blahorečenie matky Alfonzy Márie a ešte väčšej oddanosti Bohu za milosť, ktorú mi udelil.

Pani N.N.

1962 Uzdravenie sr. Lukrécie Strakovej; Diagnóza: TBC pľúc

V roku 1951 po sústredení sr. Lukrícia odišla pracovať do továrne v Čechách s ostatnými sestrami. Po nejakej dobe ochorela na TBC (Caverna). Veľmi dôverovala príhovoru matky Alfonzy Márie a modlila sa, aby sa prihovárala za ňu v nebi.
Odišla sa liečiť do Tatier. Po prepustení bola v ťažkej situácii (kvôli režimu). Nemohla sa vrátiť do továrne. Prišla k sestrám do Jasova, kde sa ďalej liečila a chodila na pravidelné lekárske kontroly. Operácia pľúc však bola nevyhnutná.
Sr. Lukrécia vtedy zintenzívnila svoje modlitby (modlila sa deviatniky a prosila o milosť uzdravenia).
Pri nasledujúcej kontrole v pľúcnej ambulancii v Moldave nad Bodvou jej ošetrujúci lekár Dr. Müller po dôkladných vyšetreniach oznámil: „Pľúca sú čisté, operácia nie je potrebná.“
Sr. Lukrécia bola presvedčená, že ide o zázračné uzdravenie. V zapätí prosila ošetrujúceho lekára, o potvrdenie, že sa nevysvetliteľným spôsobom jej predošlá diagnóza nepotvrdila. Lekár uznal uzdravenie, ale sa bál vtedajšieho režimu a písomne to nedosvedčil.
Keďže kvôli TBC pľúc, sr. Lukrécia, už poberala invalidný dôchodok, nastala zvláštna situácia. Ošetrujúci lekár ju stále ešte predvolával na vyšetrenia, musel však potvrdiť, že sa uzdravila, čím stratila nárok na invalidný dôchodok.
Nastúpila ako zdravotná sestra do Domova dôchodcov v Pilníkove na Morave. Recidíva TBC pľúc sa až do jej smrti už neopakovala. Do konca svojho života s vďakou spomínala toto svedectvo medzi sestrami a bola presvedčená, že bola uzdravená na príhovor matky Alfonzy Márie. Zomrela v roku 1997 vo Vrícku.

sr. Bonavíta

2. 11. 1949 Uzdravenie päťročného chlapca Jacqua Baumgartnera;
Diagnóza: Obojstranný zápal ucha

Päťročný Jacques trpel na obojstranný zápal ucha, mal silnú hnačku a veľmi schudol. V nemocnici mu robili dvojitú parazentesu (prepich) a liečili ho penicilínom. Na druhý deň sa chlapček sťažoval na kŕče a neskôr sa prestal hýbať, tak že si mysleli, že je mŕtvy. Matka chlapčeka poprosila sestry o relikvie matky Alfonzy Márie a v bezhraničnej dôvere sa modlila k našej zakladateľke. Boli privolaní aj dvaja lekári, ktorí rozhodli o operácii ucha na 9. októbra 1947. Po operácii sa chlapček cítil dobre, ale nečakane, 11. októbra sa stav zhoršil. S malou nádejou sa lekár ešte pokúsil o transfúziu krvi. Chlapec dostal opuch, ktorý po pár hodinách ustúpil. Na ôsmy deň po operácii sa stav skomplikoval, chlapček zoslabol, kŕmili ho len sondou a ležal bez pohybu. Vtedy mu matka vo veľkej nádeji priložila na oči relikvie matky Alfonzy Márie a povedala: „Teraz spi, moje milé dieťa!“ Dieťa potom spalo osem hodín. Ošetrujúci lekár potvrdil, že vyčerpal všetky ľudské prostriedky na jeho záchranu a to, že sa podarilo chlapca zachrániť možno pripísať len nadprirodzenému zásahu z neba.

Klinka sv. Jozefa, Kolmar

29. 12. 1932 Uzdravenie; Diagnóza: Zápal nohy

Chorý prišiel do nemocnice so zápalom nohy, bolesť bola na dotyk neznesiteľná. Nepomáhal mu nijaký utišujúci prostriedok. Snímok ukázal, že ide tuberkulózu kostí. Lekár sa rozhodol chirurgickým zákrokom pacientovi pomôcť. Pri týchto jeho slovách sa ošetrujúca sestra rozhodla modliť novénu k našej uctievanej matke zakladateľke. Ráno na deviaty deň novény – na prvý piatok – chorý prijal Eucharistiu a skonštatoval, že bolesti celkom prestali. Vyliečenie nemožno vysvetliť prirodzeným spôsobom.

sr. Albana

15. 11. 1932 Uzdravenie päťmesačného chlapčeka Franza Taboureana; Diagnóza: Colisepsia

Päťmesačný Franz bol ťažko chorý a 11. novembra 1931 sa lekári vzdali nádeje na jeho záchranu. Spoločenstvo sestier sa rozhodlo modliť novénu k matke Alfonze Márii. Pritom sa modlili trikrát Otče nás, Zdravas Mária a Sláva Otcu, aby ďakovali Bohu za milosti, ktoré Boh udelil ich zakladateľke – jej osobne, ako aj celej kongregácii.
Dňa 14. novembra 1931 lekár opúšťal chlapčekovu izbu slovami, že za pol hodiny skoná. Napriek tomuto tvrdeniu chlapček ešte na druhý deň žil. Sr. Valesia, ktorá ho ošetrovala však videla, že je to jeho posledná hodina. Tento stav trval do večera. Keď rodičia opustili jeho izbu nastalo zlepšenie. Chlapec prišiel k sebe, začal prijímať tekutiny a zakrátko bol úplne uzdravený.
Je potrebné poznamenať, že akonáhle sestry ukončili novénu, chlapec bez prestania plakal – deň a noc bez toho, aby sa zistil dôvod. Rodina preto začala znovu novénu k matke Alfonze Márii, tentoraz ako vďakyvzdanie Bohu. Chlapec sa potom upokojil.

sr. Marie.Catherine

13. 5. 1932 Uzdravenie pána T.; Diagnóza: Obojstranný zápal pľúc

Pán T. (42) prišiel 12. marca 1932 do nemocnice s obojstranným zápalom pľúc a teplotou 40,5 °C. Táto teplota trvala 10 dní napriek nasadenej liečbe. Stav sa beznádejne zhoršil, chorý prijal sviatosť pomazania chorých a vyspovedal sa. Potom nastalo také zhoršenie, že lekár predpokladal len 48 hodín života.
Vtedy sa sestry spolu s chorým začali modliť novénu k matke Alfonze Márii. Chorý mal teplotu 40,3 °C. Na nasledujúci deň mu teplota klesla na 38,3 °C a postupne sa znižovala až na 37,5 °C. Lekár bol veľmi prekvapený a vyjadril sa, že ide o bezprostredný zázrak.
Bol to nadprirodzený zásah, ktorý možno vnímať ako milosť.

sr. Ambroise

27. 2. 1932 Uzdravenie Florenza Baera; Diagnóza: Septicemia ľavého ramena

Florenz (37), vojnový invalid trpel na tuberkulózu ľavého ramena. Lekár 23. novembra 1931 rameno chirurgicky otvoril, ale chorý aj tak veľmi trpel. Kosť sa vzhľadom na intenzívnu tvorbu hnisu rozpadla a lekár nariadil operáciu na 21. decembra, avšak táto musela byť presunutá na 23.decembra 1931. Keďže stav sa zhoršoval sestry sa začali modliť novénu k našej zakladateľke, aby na jej príhovor vyprosili uzdravenie chorého alebo aspoň záchranu ramena. Po dvoch dňoch modlitieb nastalo zlepšenie, bolesti ustúpili, chorý sa pozbieral. O pár dní lekár skonštatoval, že kosť sa opäť zrástla. Po snímkovaní ramena, dňa 27. februára 1932, lekár operáciu vylúčil a konštatoval zlepšenie. Chorý sa zakrátko tešil úplnému vyliečeniu.

Sr. Leontina

2. 4. 1931 Obrátenie

V nemocnici sa liečil chorý, ktorý nechcel počuť o náboženstve. Nikto sa ani neodvážil dúfať, že si tento chorý splní povinnosť k Veľkej noci. Samotný kňaz sa o ňom vyjadril: „O tom mi nemusíte rozprávať!“
Ošetrujúca sestra však predsa poprosila staršie sestry z Niederbronnu, aby sa spolu s ňou modlili k matke Alfonze Márii, aby všetci chorí v nemocnici prijali sviatosti. Sestra nestrácala nádej a nebola sklamaná. Bez toho, aby s chorým predtým hovorila, sám si požiadal možnosť vyspovedať sa a na nasledujúci deň prijal Eucharistiu.

Sr. Adolphine