Blahoslavená Alfonza Mária sa modlila od útleho detstva až do posledných dní. Jej cesta modlitby nebola rovná – viedla cez radosť i cez dlhé obdobia choroby a duchovnej temnoty. Prinášame ju tak, ako sa dá vyčítať z jej vlastných slov a zo svedectiev tých, ktorí ju poznali.
Detstvo
- 3 roky – naučila sa modlitbu Zdravas’ Mária a opakovala ju ako refrén.
- 4 roky – pociťovala radosť z modlitby.
- 5 rokov – rada pomáhala, samostatne pracovala a modlila sa. A keď pri pohľade na kríž zisťuje, že ukrižovanie Pána zavinili naše hriechy, rozhodne sa nikdy nezhrešiť, neuraziť Boha.
- 6 rokov – cítila, že musí zdolať každú prekážku na ceste k lepšiemu poznaniu Boha: „Keď som nedosiahla to, čo som chcela, moju dušu naplnila silná tvrdohlavosť, ale len na chvíľu. Ihneď som vstúpila do seba a pomyslela som si, že to nie je správne, plakala som nad svojimi chybami a vravela som si: ‚Kam by som prišla, keby som sa takto správala? Nesmiem byť neposlušná voči rodičom.‘“ Odvtedy vždy zvíťazila poslušnosťou; napodobňovala „poslušnosť malého Ježiša“. Neskôr ju mohla zvádzať k neposlušnosti láska k modlitbe, ale vo svojom srdci počula Ježišov hlas: „Nechcem tvoju modlitbu, ale tvoju poslušnosť.“
- 7 rokov – dlho sa modlievala s vystretými rukami, bez toho, aby zanedbávala prácu. Vyhľadávala každú príležitosť, aby sa mohla utiahnuť do samoty a modliť sa. Často ju ovládla túžba stať sa raz svätou.
- 8 rokov – uvedomila si, že jej najväčším nedostatkom je tvrdohlavosť. Vedome sa začala zriekať vlastnej vôle: „Aby som napredovala v umŕtvovaní a zmiernila svoju tvrdohlavosť, snažila som sa konať opak svojej vôle.“ Ľahké to nebolo, preto útechu hľadala v modlitbe: „Obetujem ti všetky svoje terajšie utrpenia, len mi pomôž dosiahnuť milosť zvíťaziť sama nad sebou.“
- 9 rokov – nastúpila do školy. Aj keď bola ešte dieťaťom, veľmi dobre rozlišovala, čo počula v škole: „Žiadna náuka sa mi nepáčila tak veľmi ako učenie o Pánovom umučení a Panne Márii.“
- 10 rokov – veľmi sústredene prežívala hodiny náboženstva a zamýšľala sa nad tým, ako poslúchať pána farára, aby sa stala svätou.
- 11 rokov – mala najväčšiu radosť z vyučovania náboženstva. Keď sa dozvedela, že Ježišovo utrpenie spôsobili naše hriechy, pevne sa rozhodla: „Ježišu, počas celého môjho života nechcem spáchať žiadny hriech.“ V tomto veku rozpoznáva v sebe túžbu zasvätiť sa Bohu.
- 12 rokov – v modlitbe dozrievala a vedela to správne pomenovať: „Cítila som sa silne priťahovaná k vnútornej modlitbe a nepretržitému a dôvernému spojeniu s Bohom. Všetok svoj čas som začala vypĺňať prácou alebo modlitbou.“
- 13 rokov – modlila sa: „Ako dlho ešte musím čakať na sväté prijímanie? Ježišu, pomôž mi, aby som sa na túto chvíľu dobre pripravila!“
Mladosť a prvá skúška
- 14 rokov – prijala Ježiša po prvýkrát a krátko na to zložila sľub panenstva na jeden rok: „Ježišu môj, daj mi milosť, aby som si vždy zachovala čisté srdce. Nechcem byť pannou podľa mena, ale chcem, aby moje srdce bolo ozdobené čnosťami, ktoré žiadaš od panny.“
- 15 rokov – veľmi dobre si uvedomuje pokušenia a modlí sa: „Ježišu, ako to len so mnou v tomto svete pôjde? Obávam sa, že ťa stratím a budem ti neverná.“ Tento okamih možno považovať za zrod jej rehoľného povolania. V tomto veku prišlo k radikálnej premene v jej vnútri: útecha, ktorú jej dovtedy Boh dával, náhle prestala a ona sa prepadla do stavu hlbokej krízy, ktorú nikdy predtým nepoznala.
- od 16 rokov – vážne ochorela a neustále zápasila s chvíľami neopísateľného strachu. Necítila už radosť z Božej prítomnosti, strácala chuť modliť sa a prepadávala veľkým pochybnostiam: „Prežívala som taký veľký strach, že som sa neodvážila vzhliadnuť na Ježiša alebo na kríž. Vnútorné utrpenie bolo také silné, že mi zoslablo telo a podlomilo mi zdravie.“ Napriek veľmi náročnej skúške sa nepoddala a po niekoľkých rokoch z nej vyšla víťazne.
- 17 rokov – choroba ju na dlhé tri roky pripútala na lôžko. Usilovala sa zostať v nepretržitom rozhovore s Bohom počas celého dňa. V noci vstávala z postele, kľakla si a dlhé hodiny trávila v modlitbe.
- 18 rokov – stala sa členkou bratstva Božského Srdca Ježišovho a veľmi jej záležalo na tom, aby sa obetovala a odčiňovala hriechy druhých svojimi modlitbami a skutkami pokánia.
- 19 rokov – v modlitbách si často vyprosovala milosť, aby sa vyhla všetkému, čo by ju mohlo odlúčiť od Boha. Keď prežívala obzvlášť bolestné obdobie vyčerpanosti, zdalo sa jej, že ju Boh opustil. So sebazaprením však hovorila Bohu: „Aj keď si ma opustil, ja ťa neopustím. Nechcem urobiť nič, čo sa ti nepáči. Nie, naozaj nechcem.“
Dvadsiate roky
- 20 rokov – opäť sa tešila dobrému zdraviu a spoločnosti rovesníčok, s ktorými vstúpila do Tretieho rádu svätého Františka: „Láska k samote vo mne silnela… Nepamätám sa, že by som, či už pri práci alebo v spoločnosti druhých ľudí, strávila čo i len desať minút bez toho, aby som sa vnútorne rozprávala s Bohom.“
- 21 rokov – zložila sľub trvalej čistoty. Rozhodla sa napodobňovať čistotu Panny Márie. Celý jej zovňajšok, správanie i pohľady vyžarovali čistotu, ktorá očarila každého, kto k nej prišiel, a privádzala ich k Bohu.
- 22 rokov – zachvátila ju druhá choroba, brušný týfus, a s tým spojený čas potrebný na rekonvalescenciu. Sama zdôrazňuje postoj úplného odovzdania sa: žiadala od Boha jedinú milosť – konať jeho svätú vôľu vo všetkom.
- 23 rokov – stala sa vernou farníčkou, ktorej ležali na srdci apoštolské starosti niederbronnskej farnosti, a svedčila o svojej viere bez ohľadu na to, čo ju to stálo.
- 24 rokov – ako horlivá kresťanka si uchovávala svoju jednoduchosť a nenútenosť. Rozprávala o udalostiach vo svete, o ktorých nemohla mať ľudsky ani najmenšie tušenie vzhľadom na svoj pôvod a vzdelanie. Hovorila, že tieto veci počula v modlitbe.
- 25 rokov – svojím príkladom a dobrými radami viedla mnohé dievčatá v duchovnom živote, aby spolu kráčali cestou dokonalosti.
- 26 rokov – naplno sa zapájala do práce vo farnosti. Znepokojovali ju urážky, ktorých sa ľudia voči Bohu dopúšťali najmä v nedeľu a vo sviatky. Farár Reichard tieto snahy oceňoval, ale ich vonkajšie prejavy u nej miernil a vyzýval ju k rozvážnosti.
- 27 rokov – počas druhej choroby ju Pán priviedol na vysoký stupeň rozjímavej modlitby a opäť upadala do stavu extázy.
- 28 rokov – prišla jej na um myšlienka povzbudiť zbožných ľudí z farnosti, aby sa v nedeľu a vo sviatok večer zišli na spoločnú modlitbu ruženca. Farár súhlasil pod podmienkou, že pôjde o súkromnú modlitbu a zvony veriacich zvolávať nebudú. Chodila z domu do domu a pozývala ich; večer videla kostol takmer plný. O niekoľko mesiacov farár Reichard dokonca dovolil, aby zvony zvolávali veriacich, a ruženec sa vďaka Alžbete stal oficiálnou súčasťou bohoslužieb.
- 29 rokov – intenzívne sa začala modliť za umierajúcich a duše v očistci. Túto činnosť po založení kongregácie odporučila aj svojim sestrám a v pravidlách určila denné modlitby na tento úmysel.
Cesta k založeniu kongregácie
- 30 rokov – po zotavení sa z choroby sa jej život intenzívne delí medzi modlitbu a prácu, medzi život v rodine a život vo farnosti.
- 31 rokov – znovu ochorela a štyri roky veľmi trpela. Boli to však roky veľkých milostí.
- 32 rokov – upadla do extázy, v ktorej videla svojho Božského Ženícha ako mládenca držiaceho v pravej ruke palmovú ratolesť: „Pozri, dcéra moja, na Ježiša, svojho Božského Snúbenca.“ Vtedy sa zmohla len na zvolanie: „Ježišu, moja láska!“ Od tejto chvíle hľadala všade a vo všetkom iba svojho Božského Ženícha.
- 33 rokov – ticho trpela na lôžku, a predsa ju vyhľadávalo množstvo ľudí, ktorých duchovne viedla.
- 34 rokov – na výzvu spovedníka mu začala diktovať svoj život, ktorý poznáme ako „Život mladej Alžbety Eppingerovej“. V tomto období sa extáza stáva trvalou: „Vidím Ježiša ako mladého muža, oblečeného v bielom odeve, z tváre mu vyžaruje dobrota a na hlave má tŕňovú korunu. Dostávam od neho poučenia pre seba aj pre tých, ktorí ma navštevujú. Čoraz viac sa ponáram do tajomstva kríža a Božieho milosrdenstva.“
- 35 rokov – ešte veľmi chorá píše pravidlá na založenie novej rehole a akoby zázrakom 28. augusta 1849 vstáva z postele a zakladá kongregáciu na pomoc chorým, trpiacim a opusteným. Tu sa naplnil jej výrok: „Veľkým milostiam predchádzajú veľké utrpenia.“ Od tejto chvíle nepretržite pracovala osemnásť rokov na väčšiu česť a slávu Božiu, až do svojej smrti.
Modlitba, ktorá sa stala životom
Blahoslavená Alfonza Mária vždy vedela spojiť prácu s modlitbou. Takto sa z vlastnej skúsenosti naučila to, čo rada odovzdávala svojim sestrám: život intenzívnej modlitby spojenej s namáhavou prácou, ak si to vyžadovala starostlivosť o chudobných a chorých. Všetok svoj čas rozdeľovala medzi prácu a modlitbu – alebo lepšie povedané, modlila sa neprestajne aj vtedy, keď pracovala.
Bola vytrvalá v mnohých veciach, ale najviac v modlitbe. Nikdy nepochybovala o Božej pomoci, bez ohľadu na to, po akom dlhom čase jej Boh udelil svoje milosti. Povzbudzovala: „Budeme sa ďalej modliť a nikdy neprestaneme, až kým nás Boh nevypočuje.“
Oroduj za nás, blahoslavená Alfonza Mária, aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení, a nauč nás modliť sa!