Blahoslavená Alfonza Mária živila v sebe istotu, že Božia milosť nahradí všetky nedostatky v jej srdci, a preto vytrvalo praktizovala čnosť nádeje počas celého svojho života.
Od útlej mladosti až do smrti mala naša zakladateľka jediný cieľ, jedinú métu: dôvodom jej bytia a konania bol vždy jedine Boh, ktorému úplne a bezvýhradne dôverovala. Farár Busson sa jej jedného dňa opýtal: „V čom, podľa vás, spočíva najväčšie šťastie na tomto svete, v živote a po smrti?“ Odpovedala mu:
„V tom, že máme iba Boha. Boh je všetko. Kde je Boh, tam je plnosť a kde Boh nie je, tam je ničota. Mať Boha na tomto svete je v podstate také isté šťastie, aké majú svätí v nebi. Na zemi sa nevieme z Boha naplno radovať, ale neznamená to, že ho máme menej radšej.“
Vo všetkom sa usilovala plniť iba Božiu vôľu. Keď ju plnila, vkladala všetku dôveru v Boha, a to v otázkach života na tomto svete, ako aj v otázkach večného života.
„Ó, Ježišu, v týchto nepokojných dňoch musíš pomôcť svojej Cirkvi. Len ty to môžeš urobiť a ty jej musíš pomôcť. Ó, Mária, neodmietaj túto modlitbu. Veď je to otázka cti tvojho Syna a jeho Cirkvi.“
Neprestajne a zo všetkých síl sa snaží viesť k tomu aj všetkých hriešnikov. Jej prianie a túžba ju nabádajú k ustavičnej a vrúcnej modlitbe za obrátenie hriešnikov.
Aké boli u nej prejavy a vyjadrenie čnosti nádeje?
Už od detstva sa obracala na Boha a predkladala mu svoje prosby, ktoré sa týkali dokonalého života. Keď videla prechádzať rehoľnú sestru, v modlitbe vyslovila prianie: „Pane Bože, udeľ mi milosť, aby som ti jedného dňa mohla slúžiť ako táto zasvätená sestra.“
Už ako malé dieťa ustavične opakovala Bohu: „Chcem ťa milovať. Dobrý Bože, ty mi iste udelíš milosť, aby som ťa milovala.“ Uvedomujúc si svoju slabosť pred Bohom, vyznávala svoju nehodnosť slovami: „Ó, Bože môj, čože som ja, že si ma navštívil a prebývaš vo mne!“
Bola však natoľko dojatá a preniknutá dobrotou a milosrdenstvom Spasiteľa sveta, že pevne dúfala, že on svojou milosťou doplní to, čo je nedokonalé v jej srdci.
Ako sa u nej prejavovala nádej pri problémoch?
V čase vnútorných bojov, ktoré blahoslavená Alfonza Mária prežívala počas svojej prvej choroby, prenasledovala ju myšlienka, že všetky jej úkony nábožnosti nemajú potrebnú kvalitu, aby boli záslužné, a že pred Božím zrakom sú hriechmi. Domnievala sa, že sa stala predmetom odporu, nenávisti a kliatby, a teda už nemá zaistenú spásu. V takomto strašnom zmätku sa usilovala priblížiť k Bohu a hovorila: „Aj keď si ma opustil, ja ťa neopustím. Nechcem urobiť nič, čo sa ti nepáči.“
Zmietaná pochybnosťami o Božej dobrote a milosrdenstve sa obracala na Ježiša: „Ó, Ježišu môj, verím v teba, dôverujem ti a chcem ťa milovať.“
Pri zakladaní kongregácie mala často hrôzu z vlastnej úbohosti a slabosti. Farár Reichard v tejto súvislosti píše:
„Bola úplne presvedčená, že všetko treba odovzdať do svätej Božej vôle, a v otázkach rehole sa modlitbami utiekala k Božskému Srdcu, s ktorým sa o všetkom radila. Neustále čakala pomoc od Boha, dôverujúc v jeho milosrdenstvo.“
Túto dôveru vštepovala aj ostatným. Farár Reichard v jednom liste biskupovi Rässovi napísal: „Má len dôveru v Božie milosrdenstvo a takú dôveru ponúka každému, koho stretne.“
Náuky, ktoré dávala svojim dcéram, sú plné nabádania k dôvere: „Nech všetka vaša dôvera spočíva v Božom milosrdenstve a jedine v zásluhách Ježiša Krista, nášho Božského Vykupiteľa.“
Dôvera v Boha v ťažkých situáciách je jednou z hlavných čŕt jej veľkej čnosti. Vo všetkých ťažkostiach vytrvala v dôvere a modlitbe. Dokonca zložila sľub, že útechu bude hľadať jedine u svojho Božského Ženícha. „Ježišu môj,“ povedala, „chcem urobiť všetko, čo odo mňa žiadaš, ale príď mi vždy na pomoc tvojou milosťou; do teba vkladám svoju dôveru.“ Dôverou premáhala zjavné útoky diabla.
Ako si zachovala pokoj v bolestných momentoch?
Blahoslavená Alfonza Mária udivovala okolie svojím pokojom a vyrovnanosťou napriek ťažkostiam a povinnostiam, ktoré vyplývali z jej postavenia. Potvrdzujú to mnohí svedkovia. Farár Reichard napísal:
„Utrpenie spôsobené slabosťou nikdy nenarušilo jej zanietenie a pokoj. Nič ju nerozhádže, nič ju nemôže vyrušiť ani len na krátku chvíľu. V každej záležitosti prosí Boha o pomoc a každú vec mu zveruje ako jeho vlastnú. Je vážna a dôstojná; stále na nej badať jemnú vyrovnanosť, ktorá ľudí priťahuje a očaruje.“
V jednom zo svojich príhovorov matka Alfonza povedala: „Toto ťažké bremeno budem niesť dovtedy, kým bude Pán Boh chcieť, lebo som ho na seba vzala z poslušnosti voči jeho svätej vôli.“
Farár Busson takisto dosvedčuje: „Je stále rovnaká, na jej správaní sa nič nemení, stále má rovnakú miernosť, prívetivosť, starostlivosť a obozretnosť, stále má rovnakú horlivosť. Chce, aby sa všade zachoval duch rehole.“
Aj keď musela znášať rozličné útrapy – telesné i duchovné utrpenie, pohŕdanie a protivenstvá –, jej duša bola vždy vyrovnaná a radostná. Ako sama povedala:
„V utrpení som si stále pripomínala sľub, ktorý som dala Bohu ešte v detstve: že si chcem zachovať čistotu srdca, že chcem dosiahnuť svätosť a že vo všetkom chcem plniť svätú Božiu vôľu. V utrpení som si teda hovorila: ‚Budem ochotne trpieť, len aby som to dosiahla.‘“
Farár Reichard o tom povedal: „Jej telesné utrpenie je nanajvýš bolestivé, ona však pociťuje takú radosť, že keby bolo možné ju toho utrpenia zbaviť, nedovolila by to.“
Blahoslavená Alfonza Mária v príhovoroch svojim dcéram uviedla: „Vaše utrpenie by vám nemalo zarmucovať tvár ani myšlienky. Utrpenie môže urobiť dušu šťastnou už na tomto svete. Zažila som utrpenie každého druhu. Môžem vás ubezpečiť, že duša, ktorá sa mu dokáže odovzdať a prijať ho ako svoj údel, je šťastná. Áno, šťastná. Už nebude chcieť prežiť ani chvíľu bez utrpenia.“
Nádej Božej služobnice prekvitala najmä vtedy, keď spoznala Božiu vôľu, nech už bola akákoľvek. Nechala sa ňou strhnúť s úplnou dôverou, že táto vôľa, aj keď sa ľudskej prirodzenosti zdala ťažká, predsa bola tým najväčším dobrom tak pre ňu samu a pre jej dielo, ako aj pre Božiu slávu a pre spásu duší.
Ako sa u nej prejavilo odpútanie sa od sveta?
Od ranej mladosti až do svojej smrti sa vyhýbala všetkému, čo by mohlo zvádzať jej zmysly, rázne sa odvracala od falošných hodnôt, pohŕdala všetkými svetskými márnosťami a zrak upierala výlučne na Ježiša Krista a večný život. Už ako malé dieťa zanechávala hru, len aby sa modlila. Ako sedemročná hovorila, že od rodičov nechce nijaké darčeky, chce sa stať len svätou. Keď mala dvanásť rokov, v duši jej klíčila túžba po rehoľnom živote a cítila silnú potrebu celkom sa odpútať od sveta: „Neprestajne som Pána Boha prosila, aby ma uchránil pred svetom.“
Svoje dcéry chcela ochrániť pred všetkými nástrahami sveta: „Nenájdete útechu ani radosť v Bohu, pokiaľ ich budete hľadať vo svete.“
Motívom jej ochoty trpieť bola vyhliadka na večnú blaženosť.
„Ako by sme mohli váhať, či prijmeme kríž, či sa k nemu celkom pripútame na určitú chvíľu tu na zemi, keď odmenou má byť večná blaženosť? Boh sa o nás stará oveľa viac ako otec o svoje deti a s oveľa väčšou nehou ako matka, preto sa nikdy nesťažujme, ak nás navštívi utrpenie. Prijmime ho s radosťou a podriadenosťou, a tak budeme mať istotu, že zakúsime sladký pokoj a získame veľké zásluhy pre večnosť. Deti moje, teraz je v službe pre Boha všetko ťažké – viem to z vlastnej skúsenosti –, ale majte odvahu a často myslite na svoju poslednú hodinu. Deti moje, toto je pre nás čas bojov, práce a obetí. Ukrižujme starého človeka. Premeniť sa v nového človeka je bolestivé, ale aká útecha a sláva nás bude čakať!“
Blahoslavená Alfonza Mária vyzývala k nádeji najmä trpiacich, pochybujúcich, chudobných a hriešnikov. Práve na nich zameriavala všetku svoju lásku. Mnohí návštevníci dosvedčili, že im rozprávala o Božom milosrdenstve a dobrote s takým dôrazom, že sa ich to dotklo v hĺbke srdca.
Cieľom jej diela bolo predsa prinášať túto najvyššiu nádej ľuďom na smrteľnom lôžku a uisťovať chorých a zomierajúcich, že Boh ako Otec bdie nad nimi. Božia služobnica na začiatku svojho diela sama podnikala prvé takéto skutky milosrdenstva a každému trpiacemu prinášala slová naplnené toľkou útechou, že si tým podmanila aj všetkých okolo seba.
V živote blahoslavenej zakladateľky je čnosť nádeje úzko prepojená s vierou: obidve dodávajú jej duchovnému životu autentickosť a horlivosť, čo ju vedie k úplnej odovzdanosti Bohu. Z viery a nádeje čerpala silu milovať Boha bezpodmienečne.
Aký význam mala nádej pre blahoslavenú Alfonzu Máriu?
- Matka Alfonza Mária mala dôveru iba v Božie milosrdenstvo a takú istú dôveru vštepovala každému, kto s ňou hovoril. Bola jednoducho nositeľkou veľkej nádeje.
- Nádej prežívala ako absolútnu dôveru v Boha, od ktorého očakávala nevyhnutné milosti pre svoje duchovné napredovanie a pre úspech diela. Jej nádej sa prejavovala najmä v ťažkých okamihoch jej života, ktoré ju nijakým spôsobom nikdy neodradili.
- V chorobe, ktorá ju sprevádzala takmer počas celého života, ako aj vo chvíľach duchovnej jednotvárnosti, keď sa neprestávala modliť, mala možnosť ukázať, že je plná nádeje, očakávajúc všetko od Pána.
- Aj svoje sestry pozývala, aby svoju nádej vkladali iba v Boha, spočívali v Božom milosrdenstve a v zásluhách Ježiša Krista, Božského Vykupiteľa, hovoriac: „Netreba sa báť objať kríž, keďže odmena, ktorá nám je prisľúbená, je večné šťastie, lebo Boh sa o nás stará lepšie ako otec a je k nám nežnejší ako matka.“
- Pravidelne pozývala chudobných, trpiacich, hriešnikov i pochybujúcich k sebe do kláštora, a vďaka tomu čnosť nádeje nikdy nestratila, ale sa v nej čoraz viac vzmáhala a rástla.
- Chorým a zomierajúcim, dňom i nocou, prinášala posolstvo, že Boh nad nimi bdie ako Otec. Bolo to posolstvo, ktoré ona – sama chorá a trpiaca – dosvedčovala tým, že chorobu prijala. Podľa jej príkladu sú sestry aj dnes pozvané byť anjelmi nádeje.
Zvlášť možno vyzdvihnúť jej náklonnosť k chudobným deťom; na srdci jej ležalo ich duchovné dobro a spása. Tým vlievala nádej do života za každých okolností.
List sestrám v čase epidémie cholery (1854)
Plamienok nádeje, ktorý horel v jej srdci, sa nádherným spôsobom prejavil v roku 1854 v čase strašnej epidémie cholery. V liste, ktorý adresovala svojim sestrám venujúcim sa službe chorým v ohniskách epidémie – a tak riskujúcim, že sa aj ony nakazia –, im vo chvíli rozlúčky napísala silné slová odvahy:
„Vrúcne milované deti!
Aký vzácny je pre vás tento čas plný hrôzy, keď choroby vypukli takým strašným spôsobom, že ľudská prirodzenosť je tým zdesená. Nuž, milé deti, ide tu o záchranu duší, ktoré Božský Spasiteľ vykúpil svojou predrahou krvou. Padajú tak rýchlo a také nepripravené do rúk smrti. Nech ich večná spása je vašou naliehavou a najdôležitejšou záležitosťou. Keď budete vyčerpané únavou, keď vás prepadne odpor a nechuť, ponáhľajte sa ku krížu. Rozjímajte, pre koho a prečo zomrel Boží Syn takou potupnou a horkou smrťou. Pre koho? Pre nás všetkých! Prečo? Aby zachránil naše duše od večného zatratenia a aby nám otvoril nebo! Tu pri pohľade na zomierajúceho Spasiteľa spoznáte cenu duší, spoznáte, aká vzácna je v jeho očiach jedna jediná duša. On by bol zomrel aj za tú jednu, len aby ju zachránil.
Majte preto odvahu, milované deti, buďte hluché na hlas prirodzenosti, ktorá sa vzpiera. Zaprite sa a prekonajte! Aká to útecha pre vás, keď si budete môcť v závere svojho života povedať: Svoju kvitnúcu mladosť som zasvätila Pánovej službe! Z lásky k nemu som sa zriekla všetkých pôžitkov sveta, bolo mi dopriate žiť ako nevesta Kristova. Teraz padám ako obeť lásky k blížnemu pre neho, pre svojho Božského Ženícha.
Nebojte sa, sestry, keď vyčerpané namáhavou prácou, nočným bdením, pri modlitbe budete cítiť chlad a jednotvárnosť. Aby ste sa dobre modlili, nie je potrebné cítiť zbožnosť a prelievať slzy. Ak sa vo vás uprostred služby chorým prebudí túžba po sústredenej modlitbe a rozjímaní, vtedy s čistým úmyslom robte naďalej skutky duchovného i telesného milosrdenstva trpiacim a ostatné pokojne prenechajte Bohu.
Ešte niečo vám odporúčam, milé deti: chráňte sa márnej slávy; utekajte pred chválou ľudí, keď konáte dobro chorým, nevyhľadávajte ju, snažte sa páčiť iba Bohu! Usilujte sa s láskou, miernosťou a pokorou nasledovať Božského Ženícha! On miluje ponížených a dáva im svoju milosť! Poslúchajte sa a navzájom sa úprimne a zo srdca milujte! Nezabudnite na slová, ktoré som vám už neraz povedala: Trp, mlč, modli sa!“
Tento nádherný list je akoby výzvou k bielemu mučeníctvu, je to pozvanie sestier, aby za blížneho, keď to bude potrebné, dali aj život, a to vždy z lásky k Ježišovi.
Hlavným predmetom jej služby bol Boh a jeho milosrdenstvo. V tejto nádeji pokračovala aj vtedy, keď jej nebolo dobre, keď bola unavená po dlhom dni plnom práce, lebo slúžila chorým na tele a na duchu.
Pútnici nádeje
V jubilejnom roku 2025 – po výzve Svätého Otca Františka byť pútnikmi nádeje – chceme byť nositeľmi veľkej nádeje, vždy založenej na nekonečnom milosrdenstve Vykupiteľa. A preto, ak budeme v nasledujúcich dňoch stáť pred dilemou, či pomôcť svojou troškou – materiálnou alebo duchovnou – trpiacemu, chorému či núdznemu človeku v našom okolí, neváhajme. Blahoslavená Alfonza Mária nás k tomu vyzýva slovami:
„Žiadna námaha, žiadna bolesť, žiadna obeta nemôžu byť príliš veľké, keď si to vyžaduje láska k blížnemu a máme nádej, že zachránime jeho nesmrteľnú dušu.“