Cesta modlitby v živote blahoslavenej Alfonzy Márie
Už ako 3-ročná sa naučila modlitbu Zdravas’ Mária a opakovala ju ako refrén.
Ako 4-ročná pociťovala radosť z modlitby.
5-ročná rada pomáhala, samostatne pracovala a modlila sa. A keď pri pohľade na kríž, zisťuje, že ukrižovanie Pána zavinili naše hriechy, rozhodne sa nikdy nezhrešiť-neuraziť Boha.
Ako 6-ročná cítila, že musí zdolať každú prekážku na ceste k lepšiemu poznaniu Boha. Počúvajme ako to vysvetľuje: „Keď som nedosiahla to, čo som chcela, moju dušu naplnila silná tvrdohlavosť, ale len na chvíľu. Ihneď som vstúpila do seba a pomyslela som si, že to nie je správne, plakala som nad svojimi chybami a vravela som si: ‘Kam by som prišla, keby som sa takto správala? Nesmiem byť neposlušná voči rodičom.’“ Odvtedy vždy zvíťazila poslušnosťou; napodobňovala „poslušnosť malého Ježiša“.
Ako 7-ročná cítila ako v nej narastá túžba ešte lepšie poznávať Boha a dlho sa modlievala s vystretými rukami; bez toho, aby zanedbávala prácu. Vyhľadávala každú príležitosť, aby sa mohla utiahnuť do samoty a modliť sa. Často ju ovládla túžba stať sa raz svätou.
Ako 8-ročná si uvedomila, že jej najväčším nedostatkom je tvrdohlavosť. Vedome sa začala zriekať vlastnej vôle. Ako? Počúvajme ju: „Aby som napredovala v umŕtvovaní a zmiernila svoju tvrdohlavosť, snažila som sa konať opak svojej vôle.“ Ľahké to nebolo, preto útechu hľadala v modlitbe a týmito slovami sa obracala k Bohu: „Obetujem ti všetky svoje terajšie utrpenia, len mi pomôž dosiahnuť milosť zvíťaziť sama nad sebou.“ Pritom si kládla otázku: „Môj Bože dokážem ťa milovať celý svoj život a robiť to, čo sa ti páči?“
Ako 9-ročná nastúpila do školy. Aj keď bola ešte dieťaťom, veľmi dobre rozlišovala, čo počula v škole a skonštatovala, že tam chodila s nevôľou, lebo počula deti ako urážajú Boha.
Ako 10-ročná veľmi sústredene prežívala hodiny náboženstva a zamýšľala sa nad tým, ako poslúchať pána farára, aby sa stala svätou. Vyhlásila: „Žiadna náuka sa mi nepáčila tak veľmi ako učenie o Pánovom umučení a Panne Márii.“
Ako 11-ročná mala najväčšiu radosť, keď mohla byť na hodinách náboženstva. Keď sa dozvedela, že Ježišovo utrpenie spôsobili naše hriechy, vtedy sa pevne rozhodla: „Ježišu, počas celého môjho života nechcem spáchať žiadny hriech.“ V tomto veku rozpoznáva v sebe už náznaky túžby zasvätiť sa Bohu.
Ako 12-ročná už v živote modlitbe dozrievala a vedela to správne pomenovať: „Cítila som sa silne priťahovaná k vnútornej modlitbe a nepretržitému a dôvernému spojeniu s Bohom. Všetok svoj čas som začala vypĺňať prácou alebo modlitbou“.
V tomto období, ako 13-ročná sa nedočkavo pýtala: „Ako dlho ešte musím čakať na sväté prijímanie? Ježišu, pomôž mi, aby som sa na túto chvíľu dobre pripravila!“
Ako 14-ročná, už mladá deva, prijala Ježiša po prvýkrát a krátko na to zložila sľub panenstva na jeden rok s modlitbou na perách: „Ježišu môj, daj mi milosť, aby som si vždy zachovala čisté srdce. Môj dobrý Ježišu, ty mi istotne dáš milosť, aby som ti slúžila v stave panenstva a aby som v panenstve aj zomrela. Nechcem byť pannou podľa mena, ale chcem, aby moje srdce bolo ozdobené čnosťami, ktoré žiadaš od panny.“
Ako 15-ročná si už veľmi dobre uvedomuje pokušenia a modlí sa: „Ježišu ako to len so mnou v tomto svete pôjde? Obávam sa, že ťa stratím a budem ti neverná. Daj mi milosť slúžiť ti v panenskom stave a tak aj zomrieť.“ Tento okamih možno považovať za zrod jej rehoľného povolania, vtedy vlastne zložila aj sľub čistoty. V tomto veku prišlo k radikálnej premene v jej vnútri. Útecha, ktorú jej až doteraz poskytoval vo svojej priazni Boh, náhle prestala, a ona sa zrazu prepadla do stavu hlbokej morálnej krízy, ktorú nikdy predtým nepoznala.
Od 16. roku života neustále zápasila s chvíľami neopísateľného strachu. Necítila už nevýslovnú radosť z Božej prítomnosti, strácala chuť modliť sa a prepadávala veľkým pochybnostiam. Na túto ťažkú duchovnú skúšku, ktorá ňou hlboko otriasla si spomínala takto: „Prežívala som taký veľký strach, že som sa neodvážila vzhliadnuť na Ježiša alebo na kríž. Vnútorné utrpenie bolo také silné, že mi zoslablo telo a podlomilo mi zdravie.“ Napriek veľmi náročnej skúške sa nepoddala a vďaka výnimočnej energii, ktorou oplývala, vyšla z tejto skúšky po niekoľkých rokoch víťazne. V tomto veku vyjadrila túžbu stať sa rehoľnou sestrou pred svojimi rodičmi.
V 17-tich rokoch Alžbeta vážne ochorela. Choroba ju vtedy na dlhé tri roky pripútala na lôžko. Počas nej sa usilovala zostať v nepretržitom rozhovore s Bohom počas celého dňa. V noci vstávala z postele, kľakla si a dlhé hodiny trávila v modlitbe.
Z hĺbky duše túžila viesť život celkom zasvätený modlitbe a dokonalému praktizovaniu čností. Túžila vstúpiť do rehole. Boh však chcel, aby tento ideál dokonalosti žila najprv v kruhu svojich blízkych a v rámci farského spoločenstva. Tajomným spôsobom ju pripravoval na založenie kongregácie zasvätenej starostlivosti o chorých, ktorá zodpovedala potrebám doby.
Ako 18-ročná sa stala členkou bratstva Božského Srdca Ježišovho a veľmi jej záležalo na tom, aby sa obetovala a odčiňovala hriechy druhých svojimi modlitbami a skutkami pokánia.
Dôvera v Boha v ťažkých situáciách bola jednou z hlavných čŕt jej veľkej čnosti. Vo všetkých ťažkostiach vytrvala v dôvere a v modlitbe. Dokonca zložila sľub, že útechu bude hľadať jedine u svojho Božského Ženícha. „Ježišu môj,“ povedala, „chcem urobiť všetko, čo odo mňa žiadaš, ale príď mi vždy na pomoc tvojou milosťou; v teba vkladám svoju dôveru.“ Dôverou premáhala zjavné útoky diabla.
Často si v modlitbách vyprosovala milosť, aby sa vyhla všetkému, čo by ju mohlo odlúčiť od Boha. Keď prežívala obzvlášť bolestné obdobie vyčerpanosti, zdalo sa jej, že ju Boh opustil. So sebazaprením však hovorila Bohu: „Aj keď si ma opustil, ja ťa neopustím. Nechcem urobiť nič, čo sa ti nepáči. Nie, naozaj nechcem.“ Keď rozprávala o modlitbe, vyslovovala túžbu byť pred Ježišom a celý deň velebiť a chváliť jeho meno.
Od 20. roku života sa opäť tešila dobrému zdraviu a spoločnosti rovesníčok, s ktorými zdieľala hodnotu stavu čistoty a vstúpila s nimi do Tretieho rádu svätého Františka. Často prijímali Eucharistiu a utiekali sa pod ochranu Matky Božej, aby im očistila srdce a telo a chránila ich. Spoznala, aké boli plody skúšky, ktorú prekonala, a v istom zmysle opisuje, o čo sa každý deň snažila: „Láska k samote vo mne silnela, bola vo mne väčšia horlivosť pre konanie pokánia. V modlitbe som pociťovala väčšiu dôveru k Pánovi, v rozjímaniach som sa viac zameriavala na svoje vnútro. A predovšetkým som ešte viac ako kedykoľvek predtým snažila počas mojich každodenných prác a povinností byť v neustálom rozhovore s Bohom prostredníctvom vnútornej modlitby. Nepamätám sa, že by som, či už pri práci alebo v spoločnosti druhých ľudí, strávila čo i len desať minúť bez toho, aby som sa vnútorne nerozprávala s Bohom.“
Ako 21-ročná zložila sľub trvalej čistoty. Bola neustále v strehu a použila všetky prostriedky na to, aby si zachovala čistotu. Nielenže sa veľa modlila, ale rozhodla sa napodobňovať čistotu Panny Márie. Zvyčajne kráčala so sklopeným zrakom a do rozhovoru sa zapájala len vtedy, keď to bolo nevyhnutné a vyžadovala to láska k blížnemu. Celý jej zovňajšok, správanie i pohľady vyžarovali anjelskú čistotu, ktorá očarila každého, kto k nej prišiel a privádzala ich k Bohu. Oplývala takou čistotou, že sa triasla už len pri náznaku toho, čo odporovalo tejto čnosti.
Ako 22-ročnú ju zachvátila druhá choroba, mimochodom brušný týfus a s tým spojený aj čas potrebný na rekonvalescenciu. Sama zdôrazňuje postoj úplného odovzdania sa, ktorým sa riadila a začala tým, že si žiadala od dobrotivého Boha jedinú milosť, konať Jeho svätú vôľu vo všetkom.
Pán ju priviedol na vysoký stupeň rozjímavej modlitby a opäť upadala do stavu extázy, pričom vždy po nej a niekedy aj počas nej bola pohrúžená do intenzívnej modlitby a cítila túžbu prinášať obetu za vec, ktorá jej bola zjavená.
Po prekonaní choroby sa Alžbeta stala vernou farníčkou, ktorej ležali na srdci apoštolské starosti niederbronnskej farnosti a svedčila o svojej viere, bez ohľadu na to, čo ju to stálo.
Ako horlivá kresťanka, si uchovávala svoju jednoduchosť a nenútenosť, rozprávala o udalostiach vo svete, o ktorých nemohla mať ľudsky ani najmenšie tušenie, vzhľadom na svoj pôvod a vzdelanie. Hovorila, že tieto veci počula v modlitbe a aj preto cítila potrebu zintenzívniť svoje modlitby na úmysly, ktoré vnímala ako dôležité.
Svojím príkladom a dobrými radami viedla mnohé dievčatá v duchovnom živote, aby spolu kráčali cestou dokonalosti a spoločne sa modlili.
Naplno zapájala do práce vo farnosti a stretávala mnohých ľudí. Modlitba a kontemplácia ukrižovaného Krista zmenili v príhodnej chvíli jej pohľad a jej srdce, avšak už vtedy ju znepokojovali mnohé urážky, ktorých sa ľudia voči Bohu dopúšťali, najmä v nedeľu a počas sviatkov. Namáhala sa, ako len mohla a vynakladala všetko úsilie, aby im v tom zabránila alebo, aby tieto urážky napravila pokáním. Farár Reichard oceňoval tieto snahy, avšak ich vonkajšie prejavy u nej miernil a Alžbetu vyzýval k rozvážnosti.
Keď sa jedného večera, kráčajúc mestečkom, vracala domov, trápila sa nad tým, ako často ľudia – najmä v nedele a vo sviatky – urážajú Boha. Prišla jej na um myšlienka, povzbudiť zbožných ľudí z farského spoločenstva, aby sa v nedeľu a vo sviatok večer zišli na spoločnú modlitbu ruženca. Na druhý deň, po rannej svätej omši utekala na faru a povedala o tejto myšlienke kňazovi. Súhlasil pod podmienkou, že ruženec sa budú modliť ako súkromnú modlitbu a veriacich nebudú zvolávať zvony. Keď opustila faru, išla z domu do domu a navštívila všetkých zbožných ľudí, aby im oznámila túto dobrú novinu a pozvala ich, aby prišli do kostola pol hodinu pred modlitbou Anjel Pána. Navštevovala ľudí celý deň a bolo pre ňu veľkým zadosťučinením, keď večer, v dohodnutom čase, videla, že kostol je takmer plný. O niekoľko mesiacov farár Reichard – vidiac čo sa stalo – dokonca dovolil, aby zvony zvolávali veriacich a ruženec sa stal, vďaka Alžbete, oficiálnou súčasťou bohoslužieb.
V tomto období sa intenzívne začala veľa modliť za umierajúcich a duše v očistci. Na základe Pánovho vnuknutia, túto činnosť, po založení kongregácie odporučila aj svojim sestrám a v pravidlách určila denné modlitby, ktoré sa majú konať na tento úmysel.
Po zotavení sa z choroby sa život Alžbety intenzívne delil medzi modlitbu a prácu, medzi život v rodine a život vo farnosti.
Netrvalo to dlho a Alžbeta znovu ochorela a štyri roky veľmi trpela. Bolo to však roky veľkých milostí a zjednotenia sa s Pánom v modlitbe.
Ako 32-ročná upadla do extázy, v ktorej videla svojho Božského Ženícha ako mládenca držiaceho v pravej ruke palmovú ratolesť a druhú ruku mal vyzdvihnutú do výšky a pritom hovoril: „Pozri dcéra moja na Ježiša, svojho Božského Snúbenca.“ Vtedy sa zmohla len na zvolanie: „Ježišu, moja láska!“ Od tejto chvíle, všade a vo všetkom, hľadala iba svojho Božského Ženícha.
Úctu k Panne Márii šírila hlavne preto, lebo vo svojich extázach videla Pannu Máriu ako prostredníčku milostí a dostala poznanie, že všetci budú spasení skrze Pannu Máriu, a že úcta k nej ešte zosilnie. Od Panny Márie dostávala určité pokyny, ktoré – podľa jej slov – boli vznešené a plné útechy.
Vo svojich víziách videla veľké utrpenie pápeža Pia IX., pričom počula Ježišov hlas: „Dám Cirkvi pastiera podľa môjho srdca“. Vtedy pochopila ako pápež Pius IX. prispel k úcte Panny Márie – a neskôr vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie.
Počas tohto obdobia ticho trpela na lôžku a predsa ju vyhľadávalo množstvo ľudí, ktorých duchovne viedla. Duchovným zrakom videla do ich srdca a niektorým predpovedala budúcnosť.
Ako 34-ročná, na výzvu spovedníka, začala mu diktovať svoj život, ktorý poznáme ako „Život mladej Alžbety Eppingerovej.“
V tomto období prichádza k novej a veľmi dôležitej zmene v jej živote. Extáza, ktorá sa jej zmocňuje, začína byť trvalá, bez prerušenia. V duchu je stále pri Ježišovi, jej Božskom Ženíchovi a hovorí: „Vidím Ježiša ako mladého muža, oblečeného v bielom odeve, z tváre mu vyžaruje dobrota a na hlave ma tŕňovú korunu. Dostávam od neho poučenia pre seba, aj pre tých, ktorý ma navštevujú. Čoraz viac sa ponáram do tajomstva kríža a Božieho milosrdenstva.“
Ako 35-ročná, ešte veľmi chorá píše pravidlá na založenie novej rehole a akoby zázrakom 28. augusta 1849 vstáva z postele a zakladá kongregáciu na pomoc chorým, trpiacim a opusteným. Tu sa naplnil jej výrok: „Veľkým milostiam predchádzajú veľké utrpenia.“ Od tejto chvíle, nepretržite sa modlila a pracovala 18 rokov na väčšiu česť a slávu Božiu, až do svojej smrti pre dobro a rozvoj kongregácie.
Blahoslavená Alfonza Mária vždy vedela spojiť prácu s modlitbou. Takto sa z vlastnej skúsenosti naučila to, čo rada odovzdávala svojim sestrám: život intenzívnej modlitby spojenej s namáhavou prácou, ak si to vyžadovala starostlivosť o chudobných a chorých. Všetok svoj čas rozdeľovala medzi prácu a modlitbu alebo lepšie povedané, modlila sa neprestajne aj vtedy, keď pracovala.
Bola vytrvalá v mnohých veciach, ale najviac v modlitbe. Nikdy nepochybovala o Božej pomoci, bez ohľadu na to, po akom dlhom čase jej Boh udelil svoje milosti. Povzbudzovala: „Budeme sa ďalej modliť a nikdy neprestaneme, až kým nás Boh nevypočuje.“
Oroduj za nás blahoslavená Alfonza Mária,
aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení!