Modlitba vo svetle príkladu blahoslavenej Alfonzy Márie
Hovorí sa, že modlitba je dýchaním duše, preto je podstatou duchovného života každého z nás. V nej sa stretávame a zotrvávame s tým, ktorému sme darovali svoj život a zároveň v modlitbe získavame silu k tomu, aby sme mohli Pána spoznávať vo svojom živote, v ľuďoch, ktorých stretávame ako aj v rôznych situáciách, ktoré sa v našom živote objavujú.
K zamysleniu nad jednou z foriem modlitieb, ktorou je rozjímanie, nás pozýva aj bl. Alfonza Mária.
Jedným z hlavných problémov rozjímania je skutočnosť, že v ňom sa človek istým spôsobom dáva do konfrontácie s Bohom a jeho Slovom, ktoré nás skúma, hodnotí a pozýva k určitému konaniu. Rovnako nie je jednoduché postaviť sa do prítomnosti toho, ktorý skúma naše srdce, ktorý ho pozná lepšie ako my sami a pred kým si nemôžeme nasadiť žiadnu masku alebo predstaviť nejaké výhovorky, ktoré by možno obstáli pred človekom, ktorý nevidí do nášho srdca.
Vo všeobecnosti asi málokto z nás je otvorený pre prijatie nejakého napomenutia alebo určitej výzvy ku konkrétnej zmene v živote alebo konaniu. A tu nastáva jadro problému. Radšej budeme odriekať ruženec, modliť sa breviár, chodiť na svätú omšu, vykonávať si rôzne iné pobožnosti a prípadne počas rozjímania čítať rôzne zbožné úvahy, ako by sme mali skúmať, ako náš život vníma Pán a k čomu nás pozýva.
Rozjímanie je teda prácou a možno niekedy až veľmi tvrdou, ktorej cieľom je stále viac pripodobňovať svoj život Kristovmu. Rozjímanie si teda vyžaduje zo strany človeka určitú námahu. Človek si ho potrebuje pripraviť, nájsť si tiež čas na jeho realizáciu, aktívne sa do neho zapojiť a byť ochotný prenášať ho do svojho života.
Rozjímanie, podľa bl. Alfonzy Márie je predovšetkým hľadaním. Otázkou, ktorá sa následne nesie celým rozjímaním je: „Pane, čo chceš, aby som urobila?“
Zakladateľka pokračuje: cieľom pravej modlitby a rozjímania teda nemôže byť iba predsavzatie, ale stretnutie s Pánom. Takto rozjímanie prechádza do kontemplácie. Svätá Terézia z Avily, ktorú si zakladateľka vybrala za patrónku, charakterizuje kontempláciu ako dôverný priateľský vzťah, v ktorom často zostávame sami s tým, o ktorom vieme, že nás miluje. Kontemplatívna modlitba sa stáva hľadaním toho, ktorého z celého srdca milujeme. Aj pri tejto modlitbe môžeme rozjímať, ale jej cieľom je upieranie nášho pohľadu na Ježiša.
Vieme, že tak v kontemplatívnych, ako aj apoštolských spoločenstvách veľké diela uskutočnili ľudia modlitby. Z kontaktu s Božím Slovom čerpali nevyhnutné svetlo na schopnosť rozlišovania, čo im umožnilo objavovať Pánove cesty v znameniach čias. (VC 94).
Takto chápanú modlitbu by sme podľa svätého Pavla mohli nazvať, že je to zotrvávanie s Pánom, v ktorom sa snažíme „osvojovať si jeho zmýšľanie, jeho city“ a premieňať sa v neho.
Čo môžeme pozorovať v živote bl. Alfonzy Márie, keď hovorí: „Moje deti, nezáleží na tom akým spôsobom meditujeme, len ak to robíme dobre. Hľa spôsob akým meditovala: Postavila sa pred kríž alebo ho zobrala do svojich rúk a otvoriac svoje srdce milosti odovzdala sa všetkým myšlienkam, pocitom a hnutiam, ktorými bol naplnený život nášho Vykupiteľa. Kontemplovala najskôr Ježišovu pravú ruku hovoriac si: „aké museli byť bolesti vo chvíli, keď mu kati zatĺkli klinec doprostred, aby ho pribili na kríž“. Potom pohliadla na svoju vlastnú ruku : „akú bolesť by som cítila, keby mi takýmto klincom prebili moju ruku; akoby som vydržala túto bolesť? Nezomrela by som hneď v tej chvíli?“ Prechádzajúc takto od jednej rany k druhej meditovala podobným spôsobom, aby viac prenikla do bolestí nášho Pána a do veľkosti Jeho lásky k nám. Meditujúc takto, jej duša bola hlboko pohnutá, precítila určitým spôsobom bolesti Ježišovho utrpenia, ktoré sa stali jej bolesťami. Pocity vďačnosti, spolucítenia a lásky sa rozlievali v jej srdci a prenikali ju niekedy aj celé dni.
„Takto teda treba meditovať, moje drahé deti, aby ste vychutnali ovocie z rozjímania. Neuspokojte sa so všeobecným pohľadom, povrchnými citmi a myšlienkami. Zostúpte na dno každej témy, ktorú meditujete, prehlbujte ju ešte viac, spôsobom, ktorý vám je blízky. Snažte sa a osvojte si spôsob, ktorý je vám najlepší. Rozjímate, aby ste sa stali lepšími.“
Tu vidíme, že spôsob akým nám predstavuje meditáciu bl. Alfonza Mária úplne zodpovedá tomu, čo sme hovorili o kontemplácii. Nezameriava sa tu iba na rozumové uvažovanie o určitých skutočnostiach Ježišovho života, ale ide do hĺbky. Zapája do modlitby celé svoje bytie. Aj keď konkrétne prežívanie jednotlivých skutočností môže byť rozličné podľa povahy a schopností konkrétneho človeka, to čo je spoločné je istá orientácia, nasmerovanie nášho ducha.
To čo zažívame v modlitbe, prechádza následne do nášho života. Ide tu o rozmnoženie lásky, ktorá nás následne vedie, aby sme túto lásku sprítomňovali a rozdávali vo svojom okolí. Zároveň sa prirodzene budeme snažiť odstraňovať zo svojho života všetko, čo je neláskou voči Bohu, voči blížnym a voči sebe samému. Ak by sa naša modlitba a láska, ktorú v nej chceme prejaviť Kristovi neprenášala aj do nášho života, bola by prázdnou. Keď príslovie hovorí: vtáka spoznáš po perí a človeka po reči, mohli by sme povedať, že kvalitu modlitby a náš vzťah ku Kristovi môžeme spoznávať v našom živote.
Samozrejme, že na ceste takejto modlitby sa môžu dostaviť aj chvíle vyčerpania. Tieto sú čímsi normálnym v živote modlitby. Pán Boh nám ich môže zosielať na to, aby nás oslobodil od nášho egoizmu, v ktorom by sme mohli vyhľadávať chvíle modlitby, kvôli nejakému citovému uspokojeniu. Vyčerpanosť nás takto môže aj odradiť od pokračovania v modlitbe, ale predovšetkým má poslúžiť k očisťovaniu a prehĺbeniu našej túžby po Bohu.
Ani v živote bl. Alfonzy Márie tieto chvíle nechýbali. Vieme, ako bola priťahovaná k modlitbe už v rannom veku, v detstve, v mladosti a dospelosti. V tejto túžbe sa prejavila aj jej tvrdohlavosť a neposlušnosť, kde prichádza napomenutie od Pána: „Radšej chcem tvoju poslušnosť ako tvoju modlitbu!“ A neskôr, v období ťažkej choroby prichádza očisťovanie. Trpí nielen fyzicky, ale aj duševne tým, že sa nedokáže modliť, ale namiesto modlitby zviera vo svojich rukách kríž. Nakoniec je potrebné povedať, že takýto spôsob modlitby sa u nej mení v život.
Človek, ktorý vo svojej modlitbe myslí na Pána, hľadá ho a túži po spoločenstve s ním, nemôže na neho prestať myslieť ani v nasledujúcej časti dňa. O tom svedčia vyjadrenia farára Reicharda o zakladateľke: „V jej vzťahu s Pánom je všetko jednoduché a úprimné. O všetkom rozpráva svojmu Božskému Ženíchovi. Ak má na starosti sestry a záleží jej na ich formácii, neustále sa obracia s dôverou k Ježišovi: „Dobrý Ježišu, vnukni mi, čo mám povedať týmto tvojim deťom, Ty vieš, že sama nemôžem nič… Ježišu, môj Božský Ženích, pritiahni k sebe tieto deti zmocni sa ich sŕdc, zapáľ v nich oheň tvojej lásky, vezmi ich a formuj podľa Tvojej svätej vôle! Pozri sa na mňa ja som ničím, nemôžem nič! Uzavri ich všetky do Tvojho Božského srdca! Udeľ im svätého rehoľného ducha!“ Podobne koná vo všetkých ostatných záležitostiach.
Ak sa pozeráme na bl. Alfonzu Máriu v tejto optike modlitby, niet pochýb, že to bola osoba veľmi hlbokého mystického života.
Ak sme teda jej sestrami, sme pozvané k takémuto životu a máme plné právo s dôverou sa obracať na našu matku, aby nám vyprosila milosť takejto modlitby. Tá sa nemusí prejaviť takým istým spôsobom a milosťami, ako to bolo v jej živote, ale je to iste cesta, po ktorej sme pozvané kráčať, a na ktorej nás ona sama doprevádza svojím orodovaním.
Prehlbujme preto vo svojom živote túžbu po takomto dôvernom vzťahu s naším Božským Vykupiteľom. Snažme sa o stále hlbšie spoznávanie tajomstva Kristovho života.
Kontemplujme jeho Božskú tvár a prosme ho, aby nás stále viac pretváral v seba, aby to, čo zažijeme v modlitbe stále viac prenikalo aj do nášho života, aby sme ho mohli nielen lepšie poznať a milovať, ale aby sme sa mu stále viac podobali, nech to stojí čokoľvek!
V tom nech nám Pán pomáha svojou milosťou aj prostredníctvom príhovoru bl. Alfonzy Márie!
Aká bola cesta modlitby u bl. Alfonzy Márie počas jej života?
Už ako 3-ročná sa naučila modlitbu Zdravas’ Mária a opakovala ju ako refrén.
Ako 4-ročná pociťovala radosť z modlitby.
5-ročná rada pomáhala, samostatne pracovala a modlila sa.
Ako 6-ročná cítila, že musí zdolať každú prekážku na ceste k lepšiemu poznaniu Boha. Počúvajme ako to vysvetľuje: „Keď som nedosiahla to, čo som chcela, moju dušu naplnila silná tvrdohlavosť, ale len na chvíľu. Ihneď som vstúpila do seba a pomyslela som si, že to nie je správne, plakala som nad svojimi chybami a vravela som si: ‘Kam by som prišla, keby som sa takto správala? Nesmiem byť neposlušná voči rodičom.’“ Odvtedy vždy zvíťazila poslušnosťou; napodobňovala „poslušnosť malého Ježiša“. Neskôr ju mohla zvádzať k neposlušnosti láska k modlitbe, ale vo svojom srdci počula Ježišov hlas: „Nechcem tvoju modlitbu, ale tvoju poslušnosť.“ „Najviac sa mi páči tvoja poslušnosť.“
Ako 7-ročná sa dlho modlievala s vystretými rukami; bez toho, aby zanedbávala prácu. Vyhľadávala každú príležitosť, aby sa mohla utiahnuť do samoty a modliť sa. Často ju ovládla túžba stať sa raz svätou.
Ako 8-ročná si uvedomila, že jej najväčším nedostatkom je tvrdohlavosť. Vedome sa začala zriekať vlastnej vôle. Ako? Počúvajme ju: „Aby som napredovala v umŕtvovaní a zmiernila svoju tvrdohlavosť, snažila som sa konať opak svojej vôle.“ Ľahké to nebolo, preto útechu hľadala v modlitbe a týmito slovami sa obracala k Bohu: „Obetujem ti všetky svoje terajšie utrpenia, len mi pomôž dosiahnuť milosť zvíťaziť sama nad sebou.“
Ako 9-ročná nastúpila do školy. Aj keď bola ešte dieťaťom, veľmi dobre rozlišovala, čo počula v škole: „Žiadna náuka sa mi nepáčila tak veľmi ako učenie o Pánovom umučení a Panne Márii.“ Pritom si kládla otázku: „Môj Bože dokážem ťa milovať celý svoj život a robiť to, čo sa ti páči?“
Ako 10-ročná veľmi sústredene prežívala hodiny náboženstva a zamýšľala sa nad tým, ako poslúchať pána farára, aby sa stala svätou.
Ako 11-ročná mala najväčšiu radosť z vyučovania náboženstva a keď sa dozvedela, že Ježišovo utrpenie spôsobili naše hriechy, vtedy sa pevne rozhodla: „Ježišu, počas celého môjho života nechcem spáchať žiadny hriech.“ V tomto veku rozpoznáva v sebe túžbu zasvätiť sa Bohu.
Ako 12-ročná už v živote modlitbe dozrievala a vedela to správne pomenovať: „Cítila som sa silne priťahovaná k vnútornej modlitbe a nepretržitému a dôvernému spojeniu s Bohom. Všetok svoj čas som začala vypĺňať prácou alebo modlitbou“.
Ako 13-ročná sa modlila: „Ako dlho ešte musím čakať na sväté prijímanie? Ježišu, pomôž mi, aby som sa na túto chvíľu dobre pripravila!
Ako 14-ročná, už mladá deva, prijala Ježiša po prvýkrát a krátko na to zložila sľub panenstva na jeden rok s modlitbou na perách: „Ježišu môj, daj mi milosť, aby som si vždy zachovala čisté srdce. Môj dobrý Ježišu, ty mi istotne dáš milosť, aby som ti slúžila v stave panenstva a aby som v panenstve aj zomrela. Nechcem byť pannou podľa mena, ale chcem, aby moje srdce bolo ozdobené čnosťami, ktoré žiadaš od panny.“
Ako 15-ročná si už veľmi dobre uvedomuje pokušenia a modlí sa: „Ježišu ako to len so mnou v tomto svete pôjde? Obávam sa, že ťa stratím a budem ti neverná. Daj mi milosť slúžiť ti v panenskom stave a tak aj zomrieť.“ Tento okamih možno považovať za zrod jej rehoľného povolania. V tomto veku prišlo k radikálnej premene v jej vnútri. Útecha, ktorú jej až doteraz poskytoval vo svojej priazni Boh, náhle prestala, a ona sa zrazu prepadla do stavu hlbokej morálnej krízy, ktorý nikdy predtým nepoznala.
Od 16. roku života Alžbeta vážne ochorela a neustále zápasila s chvíľami neopísateľného strachu. Necítila už nevýslovnú radosť z Božej prítomnosti, strácala chuť modliť sa a prepadávala veľkým pochybnostiam. Na túto ťažkú duchovnú skúšku, ktorá ňou hlboko otriasla si spomínala takto: „Prežívala som taký veľký strach, že som sa neodvážila vzhliadnuť na Ježiša alebo na kríž. Vnútorné utrpenie bolo také silné, že mi zoslablo telo a podlomilo mi zdravie.“ Napriek veľmi náročnej skúške sa nepoddala a vďaka výnimočnej energii, ktorou oplývala, vyšla z tejto skúšky po niekoľkých rokoch víťazne. V tomto veku vyjadrila túžbu stať sa rehoľnou sestrou pred svojimi rodičmi.
Ako 17-ročná sa usilovala zostať v nepretržitom rozhovore s Bohom počas celého dňa. V noci vstávala z postele, kľakla si a dlhé hodiny trávila v modlitbe. Choroba ju vtedy na dlhé tri roky pripútala na lôžko.
Z hĺbky duše túžila viesť život celkom zasvätený modlitbe a dokonalému praktizovaniu čností. Túžila vstúpiť do rehole. Boh však chcel, aby tento ideál dokonalosti žila najprv v kruhu svojich blízkych a v rámci farského spoločenstva. Tajomným spôsobom ju pripravoval na založenie kongregácie zasvätenej starostlivosti o chorých, ktorá zodpovedala potrebám doby.
Ako 18-ročná sa stala členkou bratstva Božského Srdca Ježišovho a veľmi jej záležalo na tom, aby sa obetovala a odčiňovala hriechy druhých svojimi modlitbami a skutkami pokánia.
Dôvera v Boha v ťažkých situáciách bola jednou z hlavných čŕt jej veľkej čnosti. Vo všetkých ťažkostiach vytrvala v dôvere a v modlitbe. Dokonca zložila sľub, že útechu bude hľadať jedine u svojho Božského Ženícha. „Ježišu môj,“ povedala, „chcem urobiť všetko, čo odo mňa žiadaš, ale príď mi vždy na pomoc tvojou milosťou; do teba vkladám svoju dôveru.“ Dôverou premáhala zjavné útoky diabla.
Ako 19-ročná v modlitbách si často vyprosovala milosť, aby sa vyhla všetkému, čo by ju mohlo odlúčiť od Boha. Keď prežívala obzvlášť bolestné obdobie vyčerpanosti, zdalo sa jej, že ju Boh opustil. So sebazaprením však hovorila Bohu: „Aj keď si ma opustil, ja ťa neopustím. Nechcem urobiť nič, čo sa ti nepáči. Nie, naozaj nechcem.“ Keď rozprávala o modlitbe, vyslovovala túžbu byť pred Ježišom a celý deň velebiť a chváliť jeho meno.
Ako 20-ročná sa opäť tešila dobrému zdraviu a spoločnosti rovesníčok, s ktorými zdieľala hodnotu stavu čistoty a vstúpila s nimi do Tretieho rádu svätého Františka. Často prijímali Eucharistiu a utiekali sa pod ochranu Matky Božej, aby im očistila srdce a telo a chránila ich. Spoznala, aké boli plody skúšky, ktorú prekonala, a v istom zmysle opisuje, o čo sa každý deň snažila: „Láska k samote vo mne silnela, bola vo mne väčšia horlivosť pre konanie pokánia. V modlitbe som pociťovala väčšiu dôveru k Pánovi, v rozjímaniach sa viac zameriavala na svoje vnútro. A predovšetkým som ešte viac ako kedykoľvek predtým snažila počas mojich každodenných prác a povinností byť v neustálom rozhovore s Bohom prostredníctvom vnútornej modlitby. Nepamätám sa, že by som, či už pri práci alebo v spoločnosti druhých ľudí, strávila čo i len desať minúť bez toho, aby som sa vnútorne rozprávala s Bohom.“
Ako 21-ročná zložila sľub trvalej čistoty. Bola neustále v strehu a použila všetky prostriedky na to, aby si zachovala čistotu. Nielenže sa veľa modlila, ale rozhodla sa napodobňovať čistotu Panny Márie. Zvyčajne kráčala so sklopeným zrakom a do rozhovoru sa zapájala len vtedy, keď to bolo nevyhnutné a vyžadovala to láska k blížnemu. Celý jej zovňajšok, správanie i pohľady vyžarovali anjelskú čistotu, ktorá očarila každého, kto k nej prišiel, a privádzala ich k Bohu. Oplývala takou čistotou, že sa triasla už len pri náznaku toho, čo odporovalo tejto čnosti.
Ako 22-ročná ešte zažila to, že ju zachvátila druhá choroba, mimochodom brušný týfus a s tým spojený aj čas potrebný na rekonvalescenciu. Sama zdôrazňuje postoj úplného odovzdania sa, ktorým sa riadila a začala tým, že si žiadala od dobrotivého Boha jedinú milosť, konať Jeho svätú vôľu vo všetkom.
Ako 23-ročná sa Alžbeta stala vernou farníčkou, ktorej ležali na srdci apoštolské starosti niederbronnskej farnosti a svedčila o svojej viere, bez ohľadu na to, čo ju to stálo.
Ako 24-ročná, horlivá kresťanka, si uchovávala svoju jednoduchosť a nenútenosť, rozprávala o udalostiach vo svete, o ktorých nemohla mať ľudsky ani najmenšie tušenie, vzhľadom na svoj pôvod a vzdelanie. Hovorila, že tieto veci počula v modlitbe a aj preto cítila potrebu zintenzívniť svoje modlitby na úmysly, ktoré vnímala ako dôležité.
Ako 25-ročná svojím príkladom a dobrými radami viedla mnohé dievčatá v duchovnom živote, aby spolu kráčali cestou dokonalosti.
Ako 26-ročná sa naplno zapájala do práce vo farnosti a stretávala mnohých ľudí. Modlitba a kontemplácia ukrižovaného Krista zmenili v príhodnej chvíli jej pohľad a jej srdce, avšak už vtedy ju znepokojovali mnohé urážky, ktorých sa ľudia voči Bohu dopúšťali, najmä v nedeľu a v dňoch sviatkov. Namáhala sa, ako len mohla a vynakladala všetko úsilie, aby im v tom zabránila alebo, aby tieto urážky napravila pokáním. Farár Reichard oceňoval tieto snahy, avšak ich vonkajšie prejavy u nej miernil a Alžbetu vyzýval k rozvážnosti.
Ako 27-ročnú, počas druhej choroby, ju Pán priviedol na vysoký stupeň rozjímavej modlitby a opäť upadala do stavu extázy, pričom vždy po nej a niekedy aj počas nej bola pohrúžená do intenzívnej modlitby a cítila túžbu prinášať obetu za vec, ktorá jej bola zjavená.
Ako 28-ročná, keď jedného večera išla domov, trápila sa nad tým, ako často ľudia – najmä v nedele a vo sviatky – urážali Boha. Prišla jej na um myšlienka, povzbudiť zbožných ľudí z farského spoločenstva, aby sa v nedeľu a vo sviatok večer zišli na spoločnú modlitbu ruženca. Na druhý deň, po rannej svätej omši utekala na faru a povedala o tejto myšlienke kňazovi. Súhlasil pod podmienkou, že ruženec sa budú modliť ako súkromnú modlitbu a veriacich nebudú zvolávať zvony. Keď opustila faru, išla z domu do domu a navštívila všetkých zbožných ľudí, aby im oznámila túto dobrú novinu a pozvala ich, aby prišli do kostola pol hodinu pred modlitbou Anjel Pána. Navštevovala ľudí celý deň a bolo pre ňu veľkým zadosťučinením, keď večer, v dohodnutom čase, videla, že kostol je takmer plný. O niekoľko mesiacov farár Reichard – vidiac čo sa stalo – dokonca dovolil, aby zvony zvolávali veriacich a ruženec sa stal, vďaka Alžbete, oficiálnou súčasťou bohoslužieb.
Ako 29-ročná sa intenzívne začala veľa modliť za umierajúcich a duše v očistci. Na základe Pánovho vnuknutia, túto činnosť, po založení kongregácie odporučila aj svojim sestrám a v pravidlách určila denné modlitby, ktoré sa majú modliť na tento úmysel.
Ako 30-ročná, po zotavení sa z krátkej choroby sa život Alžbety intenzívne delí medzi modlitbu a prácu, medzi život v rodine a život vo farnosti.
Ako 31-ročná Alžbeta znovu ochorela a štyri roky veľmi trpela. Bolo to však roky veľkých milostí.
Ako 32-ročná upadla do extázy, v ktorej videla svojho Božského Ženícha ako mládenca držiaceho v pravej ruke palmovú ratolesť a druhú ruku mal vyzdvihnutú do výšky a pritom hovoril: „Pozri dcéra moja na Ježiša, svojho Božského Snúbenca.“ Vtedy sa zmohla sa len na zvolanie: „Ježišu, moja láska!“ Od tejto chvíle hľadala všade a vo všetkom iba svojho Božského Ženícha.
Úctu k Panne Márii šírila hlavne preto, lebo vo svojich extázach videla Pannu Máriu ako prostredníčku milostí a dostala poznanie, že všetci budú spasení skrze Pannu Máriu, a že úcta k nej ešte zosilnie. Od Panny Márie dostávala určité pokyny, ktoré – podľa jej slov – boli vznešené a plné útechy.
Vo svojich víziách videla veľké utrpenie pápeža Pia IX., pričom počula Ježišov hlas: „Dám Cirkvi pastiera podľa môjho srdca“. Vtedy pochopila ako pápež Pius IX. prispel k úcte Panny Márie – a neskôr vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie.
Ako 33-ročná ticho trpela na lôžku a predsa ju vyhľadávalo množstvo ľudí, ktorých duchovne viedla, duchovným zrakom videla do ich srdca a niektorým predpovedala budúcnosť.
Ako 34-ročná, na výzvu spovedníka, začala mu diktovať svoj život, ktorý poznáme ako „Život mladej Alžbety Eppinegrovej.“
V tomto období prichádza k novej a veľmi dôležitej zmene v jej živote. Extáza, ktorá sa jej zmocňuje, začína byť trvalá, bez prerušenia. V duchu je stále pri Ježišovi, jej Božskom Ženíchovi a hovorí: „Vidím Ježiša ako mladého muža, oblečeného v bielom odeve, z tváre mu vyžaruje dobrota a na hlave ma tŕňovú korunu. Dostávam od neho poučenia pre seba, aj pre tých, ktorý ma navštevujú. Čoraz viac sa ponáram do tajomstva kríža a Božieho milosrdenstva.“
Ako 35-ročná, ešte veľmi chorá píše pravidlá na založenie novej rehole a akoby zázrakom 28. augusta 1849 vstala z postele a založila kongregáciu na pomoc chorým, trpiacim a opusteným. Tu sa naplnil jej výrok: „Veľkým milostiam predchádzajú veľké utrpenia.“ Od tejto chvíle, nepretržite pracovala 18 rokov na väčšiu česť a slávu Božiu, až do svojej smrti pre dobro a rozvoj kongregácie.
Bl. Alfonza Mária vždy vedela spojiť prácu s modlitbou. Takto sa z vlastnej skúsenosti naučila to, čo rada odovzdávala svojim sestrám: život intenzívnej modlitby spojenej s namáhavou prácou, ak si to vyžadovala starostlivosť o chudobných a chorých. Všetok svoj čas rozdeľovala medzi prácu a modlitbu alebo lepšie povedané, modlila sa neprestajne aj vtedy, keď pracovala.
Bola vytrvalá v mnohých veciach, ale najviac v modlitbe. Nikdy nepochybovala o Božej pomoci, bez ohľadu na to, po akom dlhom čase jej Boh udelil svoje milosti. Povzbudzovala: „Budeme sa ďalej modliť a nikdy neprestaneme, až kým nás Boh nevypočuje.“
Oroduj za nás blahoslavená Alfonza Mária,
aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení
a nauč nás modliť sa!