„Medzi svätými, ktorí nám môžu vyprosiť opravdivú dôveru k Panne Márii
je zvlášť svätý Jozef, najväčší služobník Márie.“
(Blahoslavená Alfonza Mária Eppingerová)
Pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia svätého Jozefa za patróna univerzálnej Cirkvi chceme predstaviť úctu a vzťah blahoslavenej Alfonzy Márie k svätému Jozefovi.
Blahoslavená Alfonza Mária k svätému Jozefovi pestovala úprimný vzťah, prechovávala k nemu veľkú úctu a dôveru po celý život natoľko, že si ho zvolila za hlavného patróna kongregácie a udelila mu aj niekoľko zaujímavých titulov
- Sv. Jozef, nový patrón kongregácie
- Sv. Jozef staviteľ, živiteľ a ochranca nového domu
- Sv. Jozef, plniteľ Božích úmyslov a udržiavateľ dobrého ducha domu
- Sv. Jozef, uzdravovateľ a najväčší služobník Panny Márie
- Sv. Jozef, „pestún“ a hlavný patrón materského domu a celej kongregácie
- Sv. Jozef, muž chudoby a poslušnosti
Sv. Jozef, nový patrón kongregácie
V deň, ktorý sa považuje za založenie kongregácie, sestra Alfonza Mária opustila rodičovský dom a usídlila sa v dome, ktorý neskôr nazvali „Kláštorík“. Stalo sa tak 28. augusta 1849. Hneď od prvého dňa, kedy Alžbeta vstúpila do „Kláštoríka“, mala okolo seba niekoľko postulantiek.
Po určitom čase počet obyvateľov tohto malého domu vzrástol na šesťdesiat osôb. Bolo naozaj málo priestoru, muselo sa teda stavať. To vedie k úvahe: Aký vzťah mala zakladateľka k sv. Jozefovi? Dosiaľ, počínajúc rokmi 1848 až 1849 boli patrónmi sv. Alfonz a sv. Terézia Avilská. Tá bola pre zakladateľku príkladom horlivosti, húževnatosti a modlitby. Teraz mal pribudnúť ako nový patrón svätý Jozef. Stavebné plány na posúdenie dostal biskup Räss. Pochopiteľne, že sa pýtal na prostriedky. Farár Reichard mu podal presnú správu o stave financií. Čo sa dosiaľ získalo, domček a záhrada, bolo zaplatené. Vo vnútri kláštora sa mnoho obnovilo.
Napriek tomu sa v pokladni nachádzalo ešte 3000 frankov. Možno s týmto obnosom ďalej stavať? Teraz zasiahol svätý Jozef. Správa hovorí: Zakladateľka sa modlila k sv. Alfonzovi v záležitosti stavby. Svätý Alfonz jej 24. marca 1850 povedal: „Patrónom kongregácie je svätý Jozef, nie tí, doterajší. Obidve vlastnosti, ktoré charakterizujú sv. Jozefa, jeho chudoba a pokora, majú byť trvalo charakteristickými znakmi tohto spoločenstva, majú vládnuť v tomto dome a cez neho ďalej.”
Môžeme povedať, že svätý Jozef sa teraz ukázal vďačný za takéto prijatie a priniesol peniaze pre ďalšiu stavbu. Dňa 23. apríla 1850 prišiel opäť ktosi k farárovi Reichardovi s 8 000 frankmi pre nový kláštor. Zakrátko prišlo 30 000 frankov. Celkovo bolo pre novostavbu potrebných 41 700 frankov. „Kláštorík” zostal vtedy stáť.
Počet sestier tak mohol stále narastať. Priestory tu boli a prírastok bol čoraz väčší.
(porov. SCHNEIDT, G.: Poučenia o živote ct. matky Alfonzy Márie, s. 35-36).
Prejavujme aj my – v Roku svätého Jozefa – dôveru svätému Jozefovi, ochrancovi najväčších pokladov v každej situácii a za každej okolnosti…
Využime naplno dar osobitných odpustkov, ktoré nám Cirkev v tomto milostivom roku ponúka a nebudeme sklamaní.
Na záver úvahy vyslovujeme prosbu, ktorú sestry kongregácie denne predkladajú Pánovi:
Svätý Jozef, oroduj za nás a vypros nám pravého ducha spoločenstva
a milosť svätej smrti!
Svätý Otec František na záver Apoštolského listu Patris corde píše: „Cieľom tohto apoštolského listu je prehĺbiť našu lásku k tomuto veľkému svätcovi a povzbudiť k prosbám o jeho príhovor a k nasledovaniu jeho čností a jeho zápalu.
Špecifickým poslaním svätých nie je totiž len sprostredkovanie zázrakov a milosti, ale aj prihováranie sa za nás pred Bohom, ako to robil Abrahám a Mojžiš, a ako to robí Ježiš, ,jediný prostredník´ (porov. 1 Tim 2, 5), ktorý je naším ,zástancom´ pred Bohom Otcom (1 Jn 2, 1) a ktorý ,žije stále, aby sa za nás prihováral´ (Hebr 7, 25; porov. Rim 8, 34).
Svätí pomáhajú všetkým veriacim ,usilovať sa o svätosť a dokonalosť vo vlastnom stave´. Ich život je konkrétnym dôkazom, že je možné žiť podľa evanjelia.“ (7).
„Napokon ostáva už len poprosiť svätého Jozefa o milosť milostí: o naše obrátenie.
Obráťme sa k nemu modlitbou:
Buď pozdravený ochranca Vykupiteľa a ženích Panny Márie.
Tebe Boh zveril svojho Syna; v teba Mária vložila svoju dôveru;
s tebou sa Kristus stal mužom.
Ó, blažený Jozef, ukáž, že si aj naším otcom a veď nás po ceste života.
Vypros nám milosť, milosrdenstvo a odvahu
a ochráň nás pred každým zlom. Amen.“
Sv. Jozef staviteľ, živiteľ a ochranca nového domu
Dňa 18. marca pocítila ctihodná matka Alfonza Mária vnuknutie zveriť všetky starosti ohľadne stavby nového domu svätému Jozefovi. V nasledujúci deň (19. marca, na jeho sviatok) mu zasvätila kongregáciu, aby sa stal jej ochrancom a živiteľom a pomohol postaviť nový rehoľný dom.
„Farár Reichard napísal 21. marca 1850 biskupovi Rässovi: ,Dovolím si Vašej biskupskej milosti predložiť plány a návrhy nákladov na prestavbu a rozšírenie nášho kláštora v Niederbronne. Výdavky budú značné a Vaša biskupská milosť sa nás iste opýta, akými prostriedkami disponujeme, aby sme ich pokryli. Premýšľal som už o tom a usúdil som, že ak to bude Božie dielo, on rozhodne, či je taká stavba potrebná a, poskytne nám na ňu náležitú pomoc. To sám Boh bude stavať! Vaša biskupská milosť možno povie: Je to pekná myšlienka, ale bude sa dať aj uskutočniť? Tu je ľahká odpoveď: Ak skúmame, čo sa v tomto dome deje, nemôžeme pochybovať, že je to Božie dielo. Keď sme začínali, nemali sme ani halier.´
Ako dobrý správca predložil farár Reichard svojmu biskupovi aj správu o finančnej situácii. Veľká časť majetku, ako aj všetky jeho opravy boli zaplatené. Minulo sa na to dvadsaťsedemtisíc frankov a tritisíc frankov zostalo ešte v pokladni. Superior Reichard konštatuje: ,Nie je to dôkaz, že Boh sa o všetko stará? Neprevinil by som sa proti Prozreteľnosti, keby som pochyboval o jej ochrane? S tritisíc frankami v pokladni predsa môžem pokračovať v diele, ak som ho dokázal začať s ničím!´“ (PERRIN, J. M.: Život matky Alfonzy Márie Alžbety Eppingerovej, s. 100).
V istý deň dostal kaplán Lienhart od neznámeho človeka list nasledovného znenia: „Keď počúvam vnútorný hlas a to, a to čo mi od stredy rána diktuje, oznamujem Vám, že svätý Jozef na mňa proti mojej vôli nalieha, aby som odovzdal ctihodnej matke Alfonze Márii a ctihodnému otcovi Reichardovi sumu osemtisíc frankov a pomohol im tak pri stavbe nového krídla kláštora.“
Keď sa napokon s dovolením biskupa Rässa rozhodlo, že sa postaví nový, veľký kláštor, farár Reichard nasadil do boja o dielo všetky svoje sily. Napísal biskupovi: „Stavba má byť dobrá a nemá stáť viac, ako je nevyhnutné. Prichádzam, Vaša biskupská milosť, prosiť, aby ste mi poskytli svoju podporu.“
Dňa 27. apríla mu prišiel oznámiť že práce sa začali. Ale keďže je pôda pod stavebným pozemkom močaristá, musí sa spevniť mocnými pilótami, čím sa výdavky značne zvýšia. Jeho dôvera v úspech diela je neotrasiteľná a tak pokračuje: „Pred niekoľkými týždňami som Vašej biskupskej milosti oznámil, že máme na novostavbu istých 15 000 frankov.. Boh žehná svojmu dielu. Nemôže to byť inak, keď jeho ochrancom a staviteľom je svätý Jozef. Aké veľké Božie milosrdenstvo! (porov. PERRIN, J. M.: Život matky Alfonzy Márie Alžbety Eppingerovej, s. 102).
V jednej z vízii počula Alfonza Mária ako jej Spasiteľ povedal: „Pozri, dcéra moja, svätý Jozef, môj otec, bude osobitným ochrancom a patrónom tohto domu. Na jeho príhovor sa tejto reholi dostane veľa milostí. Áno, celkom osobitných milostí!“ Potom dostala poučenie o jednoduchosti tohto svätca: „V jednoduchosti tohto svätca, môjho otca, mám zaľúbenie. Preto ho dávam tomuto domu za ochrancu.“ (PERRIN, J. M.:, Život matky Alfonzy Márie Alžbety Eppingerovej, s. 100-102).
Zakladatelia kongregácií či iných inštitútov už od začiatku zakladali svoje dielo len v dôvere v Božiu prozreteľnosť. Videli, že táto ich dôvera neostáva sklamaná. Niederbronské sestry mali vo zvláštnej úcte sv. Jozefa a do istej miery ho považovali aj ako svojho živiteľa, tak ako ho Reichardova pokorná viera považovala za staviteľa pri realizácii veľkých stavebných záležitostí kongregácie. (porov. PFLEGER, L.: Kongregácia sestier Božského Vykupiteľa nazývaná Niederbronnské sestry, s. 59).
Sv. Jozef, plniteľ Božích úmyslov a udržiavateľ dobrého ducha domu
Matka Alfonza Mária prechovávala veľkú dôveru voči sv. Jozefovi. O niekoľko dní neskôr sa zdalo, že nebo odpovedá na túto jej slepú dôveru.
Postulantka Margarete Chevreux, mala byť nástrojom, cez ktorý chcel svätý Jozef naplniť Božie úmysly. Keďže alsaský dialekt jej bol cudzí, len s námahou sa dorozumievala so sestrami. Pôsobilo to na ňu tak deprimujúco, že sa chcela vrátiť domov. Ale matka Alfonza Mária, ktorej sa s tým zdôverila, jej povedala: „Môžete pokojne odísť, ale vy sa aj tak opäť vrátite.“
Boh ju určil na to, aby sa napokon stala novicmajsterkou i pravou rukou zakladateľky. Poznáme ju pod menom sestra Mária Jozefa. Svätý Jozef, ktorého si zvolila za patróna, jej dal príkaz, aby zostala a odovzdal jej rozličné cenné pokyny pre farára Reicharda. Dňa 24. marca o deviatej hodine po vyučovaní mu dala odkaz, že v kláštore v Niederbronne má stále vládnuť chudoba a pokora. O jedenástej hodine, po modlitbe pred oltárom sv. Jozefa, sa nanovo obrátila na superiora, ktorý sa práve modlil v sakristii breviár. Ale nechajme rozprávať samého farára Reicharda: „Prišla ku mne s odkazom od svätého Jozefa, ktorý ju požiadal, aby mi oznámila, že dnes ráno bola neposlušná, lebo mi nepovedala všetko. Vynechala nasledovné: „Ctihodná matka mala víziu, ale neviem akú, a svätý Jozef dodal, že to pre mňa nie je potrebné vedieť; malo to byť k jeho cti.“ Šiel som hneď k sestre Alfonze Márii. Tá sa na chvíľu zamyslela a potom mi povedala: „Áno, dnes ráno, počas svätej omše, keď som sa práve modlila k svätému Alfonzovi, ochrancovi našej rehole, od oltára sv. Jozefa som počula hlas, ktorý mi zreteľne povedal: Nie svätý Alfonz, ale svätý Jozef je vašim hlavným patrónom! On bude udržiavať dobrého ducha domu, tak aby mu nikto nemohol škodiť.
Na vedenie kongregácie dostaneš tie isté milosti ako svätá Terézia.“ Ctihodná Matka Alfonza v tom istom čase videla svätého Jozefa, ako buduje nový kláštor. (PERRIN, J.M.: Život matky Alfonzy Márie Alžbety Eppingerovej, s. 100-101).
Sv. Jozef, uzdravovateľ a najväčší služobník Panny Márie
Uzdravovateľ a najväčší služobník Panny Márie sú ďalšie tituly, ktorými môžeme nazvať sv. Jozefa. Sv. Jozef, ktorý bol od večnosti zapojený do tajomstva vtelenia Boha, spolupracoval na veľkom diele vykúpenia tým, že prijal Máriu v požehnanom stave do svojho domu a tým aj Boha-Ježiša. Skrze zásluhy Ježiša a príhovor Panny Márie získal mnohé milosti, za čo im v pokore slúžil v ich každodenných potrebách.„Dôvera v Pannu Máriu musí byť čo najhorlivejšou modlitbou a príhovorom svätého Jozefa. Dôvera v blahoslavenú Pannu je milosť neba, o ktorú treba neustále prosiť. Ale žiaden svätý to nebude pre nás účinnejšie vyprosovať než svätý Jozef, najväčší služobník Panny Márie.“ (BUSSON, C.-I.: Život a vízie, s. 103).
Sv. Jozef neustále pokračuje vo svojom poslaní. Keď mu Boží Syn zveril do ochrany novú kongregáciu a jej členov, on sa nedal zahanbiť. Vidiac, že mladučká kongregácia ešte stále potrebuje svoju matku, ktorá je smrteľne chorá, vyprosí pre ňu uzdravenie u „svojho Syna“.
„V nedeľu 10. marca 1850 matku Alfonzu Máriu pripútal na lôžko nával slabosti, že takmer nemohla rozprávať a tvár jej blčala v horúčke. Keď v utorok lekár konštatoval zápal pľúc, chorá bola blízko smrti. V tejto ťažkej situácii ju spovedník povzbudzoval: „Dcéra moja, maj odvahu a ráno ti bude lepšie. Boh určite vie, aká si potrebná pre svoje deti. Chce, aby si ešte pracovala na jeho česť a na spásu druhých. Tvoje duchovné dcéry sa za teba modlia k svätému Jozefovi a ja budem zajtra sláviť Najsvätejšiu obetu na tento úmysel. V kaplnke dostaneš sväté prijímanie.“ Celú noc veľmi trpela a na jej uzdravenie zostávalo málo nádeje. Ale ráno, keď zazvonil zvonček, pocítila istú úľavu. Vstala teda a bez pomoci šla do kaplnky, zúčastnila sa na svätej omši a prijala Pánovo telo. Na prekvapenie všetkých bola zrazu zdravá.“ (PERRIN, J.M.: Život matky Alfonzy Márie Alžbety Eppingerovej, s. 99).
Pomoc sv. Jozefa príde vždy včas, ak je to v súlade s Božou vôľou
a ak sa na neho obraciame s dôverou.
Sv. Jozef, „pestún“ a hlavný patrón materského domu a celej kongregácie
Rodina je základná bunka spoločenstva. Hlavou Svätej rodiny bol sv. Jozef, ktorého nazývame aj pestúnom Pána Ježiša. Aj napriek ťažkostiam, že nebolo pre nich miesta v Betleheme, keď sa išli zapísať, že museli utekať do Egypta a pod., sa vždy postaral o to, aby Ježiš a Mária mali kde bývať. Ako pestún, sa vzorne staral o dieťa Ježiša a vychovával ho v múdrosti.
„V roku 1857 mala kongregácia už osem rokov. „Klösterle“, čiže „Kláštorík“ už dávno nestačil svojou kapacitou. Na tom istom mieste mohli postaviť väčší kláštor. Matka Alfonza Mária len s ťažkým srdcom opúšťala svoj drahý „Kláštorík“, aby sa presťahovala do nového kláštora. Ako sama vravievala: dostala v ňom toľko milostí! Ani tento nový kláštor však už nestačil. Postulantky prichádzali zo všetkých strán a už ich nemali kde ubytovať.
Medzitým sa dozvedeli, že v Oberbronne starobylý zámok, vzdialený tri kilometre, je na predaj. Bola to veľká suma, ale neodradilo ich to. Keď bola usadlosť zariadená, novickám kongregácie poskytovala samotu na rozjímanie v krásnom parku so storočnými alejami, mohutnými a majestátnymi stromami, dokonalú oázu pokoja a ticha. Tu sa rozjímanie a modlitby vznášali k Bohu spolu so spevom vtákov, vôňou kvetov a bzukotom včiel. Usídlenie sa v starobylom zámku však nijako neodporovalo kláštornej chudobe. Jediný luxus – aj to len v relatívnom zmysle – sa nachádzal v kaplnke, ktorej chór bol vyzdobený nádhernými portrétmi svätého Alfonza, svätej Terézie a svätého Jozefa, ktorého matka Alfonza Mária ustanovila za „pestúna“ a hlavného patróna materského domu a celej kongregácie.“ (CRISTIANI, L.: Extatička z Niederbronnu, s. 126-127).