Prijímanie utrpenia

Prijímanie utrpenia

Božia služobnica matka Alfonza Mária svoju spaľujúcu lásku posilňovala úctou k umučeniu nášho Pána. Môžeme povedať, že už od piatich rokov o tom ustavične rozjímala a utrpenie bolo hlbokou a nevyhnutnou potrebou jej duše. Takto sa snažila rozmnožovať svoju lásku a zároveň čoraz lepšie chápala bezhraničnosť Ježišovej lásky k nám, čo ju viedlo k tomu, aby sa so svätou horlivosťou za každú cenu vyhýbala hriechu a umŕtvovala sa. Po ťažkých skúškach napokon dospela k bodu, kde si želala utrpenie ako vynikajúcu milosť a už nedokázala žiť bez utrpenia. Na základe vnuknutia zhora svojim dcéram uložila povinnosť, aby každý deň rozjímali nad umučením nášho Pána.
Neustále im opakovala, že dobre znášané utrpenie je ten najistejší spôsob napredovania vo svätosti.
„Nikdy nestrácajme so zreteľa ukrižovaného Ježiša,“ povedala: „aké je lahodné a príjemné žiť a zomierať v ranách ukrižovaného Ježiša.“

Umŕtvovanie

Umŕtvovanie

Aby sa Božia služobnica Alfonza Mária zapáčila Bohu a dokázala mu svoju lásku, konala skutky umŕtvovania a pokánia. Ako sedemročná si pri jedle odopierala to, čo mala rada. Keď mala asi trinásť rokov, pocítila potrebu telesného umŕtvovania.
„Pociťovala som silnú túžbu cvičiť sa v telesných úkonoch kajúcnosti. Začala som pri modlitbe kľačať na tvrdej podložke. So slzami v očiach som hovorila: ‘Ó, Ježišu môj, daj mi milosť, aby som nestrávila ani jednu hodinu dňa bez toho, aby som ťa milovala!’“

Pokračovať v čítaní

Boj proti hriechu

Boj proti hriechu

Prvým prejavom lásky k Bohu, ktorý vidíme u Božej služobnice Alfonzy Márie, bolo vyhýbanie sa hriechu, keď mala štyri roky.
„Ak je toto hriech, už to viac nechcem robiť, nechcem urážať Pána Boha!“
Od tohto veku začína svoj boj, ktorý sa stane urputným; prenasleduje hriech vo svojom vnútri aj okolo seba: „Tak veľmi som sa desila hriechu, až som pociťovala odpor voči ľuďom, ktorí nadávali alebo sa dopúšťali iného hriechu.“
Farár Reichard o tom svedčí: „Počúvala rúhanie a búrenie sa voči Bohu, nemohla sa odtrhnúť od takýchto scén, museli ju nasilu prinútiť, aby s tým prestala. Veľmi trpela pri pohľade na to, ako ľudia urážajú Boha. Stále bola pobádaná so vzdychaním sa modliť, zároveň však cítila v srdci pokoj, spokojnosť a nesmierne hlbokú detinskú dôveru voči Bohu.“ Pokračovať v čítaní

Modlitba ako vyjadrenie lásky

Modlitba ako vyjadrenie lásky k Bohu a Ježišovi Kristovi    

Vrúcna láska Alžbety Eppingerovej k Bohu sa prejavuje najmä jej zanietením pre modlitbu a veľkým darom rozjímavej modlitby. Už ako štvorročná pociťovala radosť z modlitby; ako sedemročná sa dlho modlievala s vystretými rukami; bez toho, žeby zanedbávala prácu, vyhľadávala každú príležitosť, aby sa mohla utiahnuť do samoty a modliť sa. „Cítila som sa silne priťahovaná k vnútornej modlitbe a nepretržitému a dôvernému spojeniu s Bohom“ (ako 12-ročná). „Usilovala som sa zostať v nepretržitom rozhovore s Bohom počas celého dňa“ (ako 17-ročná).

Pokračovať v čítaní

Láska k Ježišovi Kristovi

Láska k Ježišovi Kristovi

Výraznou črtou spirituality Alžbety Eppingerovej je láska k Ježišovi Kristovi. Už v útlom detstve dávala Ježišovi prvoradé miesto. Keď niekto rozprával o umučení, vždy pozorne počúvala a takto ho mohla postupne skúmať. Zdôverila sa, že keď mala štyri roky, počula rozhovor o Kristovom umučení a myšlienka na utrpenie, ktoré musel Ježiš podstúpiť, ju dojala natoľko, že sa pustila do plaču. Zaľúbenie v ukrižovanom Kristovi ju viac neopustilo a vo chvíľach najväčšieho utrpenia zvierala v ruke malý kríž. Hodiny náboženstva v nej zanechali hlboký dojem. Časté rozjímanie nad utrpením ukrižovaného Krista ju viedlo k ešte hlbšiemu prežívaniu tohto tajomstva. Treba tiež povedať, že farníčka Alžbeta, ktorá sa horlivo zúčastňovala na slávení liturgie, pestovala v sebe túto zbožnosť vďaka obradom Veľkého týždňa alebo pobožnosťami krížovej cesty, či pobožnosťou k Božskému Srdcu.

Pokračovať v čítaní