Prijímanie utrpenia

Božia služobnica matka Alfonza Mária svoju spaľujúcu lásku posilňovala úctou k umučeniu nášho Pána. Môžeme povedať, že už od piatich rokov o tom ustavične rozjímala a utrpenie bolo hlbokou a nevyhnutnou potrebou jej duše. Takto sa snažila rozmnožovať svoju lásku a zároveň čoraz lepšie chápala bezhraničnosť Ježišovej lásky k nám, čo ju viedlo k tomu, aby sa so svätou horlivosťou za každú cenu vyhýbala hriechu a umŕtvovala sa. Po ťažkých skúškach napokon dospela k bodu, kde si želala utrpenie ako vynikajúcu milosť a už nedokázala žiť bez utrpenia. Na základe vnuknutia zhora svojim dcéram uložila povinnosť, aby každý deň rozjímali nad umučením nášho Pána.
Neustále im opakovala, že dobre znášané utrpenie je ten najistejší spôsob napredovania vo svätosti.
„Nikdy nestrácajme so zreteľa ukrižovaného Ježiša,“ povedala: „aké je lahodné a príjemné žiť a zomierať v ranách ukrižovaného Ježiša.“