Dobrovoľné zrieknutie sa svetskej márnosti

Od ranej mladosti až do svojej smrti sa Božia služobnica Alfonza Mária vyhýbala všetkému, čo by mohlo zvádzať jej zmysly, rázne sa odvracala od falošných hodnôt, pohŕdala všetkými svetskými márnosťami a zrak upierala výlučne na Ježiša Krista a večný život. Už ako malé dieťa zanechávala hru, len aby sa modlila. Ako sedemročná hovorila, že od rodičov nechce nijaké darčeky, chce sa stať len svätou. Keď mala dvanásť rokov, v duši jej klíčila túžba po rehoľnom živote a cítila silnú potrebu celkom sa odpútať od sveta: „Neprestajne som Pána Boha prosila, aby ma uchránil pred svetom.“ Svoje dcéry chcela ochrániť pred všetkými nástrahami sveta: „Nenájdete útechu ani radosť v Bohu, pokiaľ ich budete hľadať vo svete. Nosíte rehoľné rúcho, aby ste svetu ukázali, že ste pre neho mŕtve. Vyvarujte sa zbytočných rečí a najmä takých, ktoré sa týkajú svetských vecí.“ K tejto téme by sme mohli uviesť ešte veľa ďalších jej citátov.Motívom Alžbetinej ochoty trpieť bola vyhliadka na večnú blaženosť. Svojim dcéram hovorila: „Ako by sme mohli váhať, či prijmeme kríž, či sa k nemu celkom pripútame na určitú chvíľu tu na zemi, keď odmenou má byť večná blaženosť? Boh sa o nás stará oveľa viac ako otec o svoje deti a s oveľa väčšou nehou ako matka, preto sa nikdy nesťažujme, ak nás navštívi utrpenie. Prijmime ho s radosťou a podriadenosťou, a tak budeme mať istotu, že zakúsime sladký pokoj a získame veľké zásluhy pre večnosť. Aká sladká a príjemná bude smrť pre dušu, ktorá sa neprestajne zjednocovala so svojím Božským Ženíchom! Deti moje, teraz je v službe pre Boha všetko ťažké – viem to z vlastnej skúsenosti –, ale majte odvahu a často myslite na svoju poslednú hodinu. Pre vašu lásku k Bohu, nech vám myšlienka na nebo vždy dodáva odvahu. Je také ťažké niekoľko rokov sa umŕtvovať, keď si predstavíte tú nekonečnú slasť, ktorá čaká na umŕtvené duše v nebi? Deti moje, toto je pre nás čas bojov, práce a obetí. Ukrižujme starého človeka. Premeniť sa v nového človeka je bolestivé, ale aká útecha a sláva nás bude čakať!“

Božia služobnica vyzývala k nádeji, najmä trpiacich, pochybujúcich, chudobných a hriešnikov. Práve na nich zameriavala všetku svoju lásku. Mnohí návštevníci dosvedčili, že im rozprávala o Božom milosrdenstve a dobrote s takým dôrazom, že sa ich to dotklo v hĺbke srdca. Cieľom jej diela bolo predsa prinášať túto najvyššiu nádej ľuďom na smrteľnom lôžku a uisťovať chorých a zomierajúcich, že Boh ako Otec bdie nad nimi. Božia služobnica na začiatku svojho diela sama podnikala prvé takéto skutky milosrdenstva a každému trpiacemu prinášala slová naplnené toľkou útechou natoľko, že si tým podmanila aj všetkých okolo seba.

V živote Božej služobnice je čnosť nádeje úzko prepojená s vierou: obidve dodávajú jej duchovnému životu autentickosť a horlivosť, čo ju vedie k úplnej odovzdanosti Bohu. Z viery a nádeje Božia služobnica čerpala silu milovať Boha bezpodmienečne.