Obsah viery: pravdy, ktorým verila Božia služobnica

Oddanosť Božej služobnice voči učeniu Katolíckej cirkvi bola vrúcna a neochvejná. Pochádzala z rodiny obklopenej protestantmi, ktorá musela bojovať o zachovanie svojej viery. Preto si uvedomovala, aké má šťastie, že je katolíčka.
„Keď ma počas mojej choroby (ako 17-ročnú) navštívili nejakí protestanti, bolo mi ich ľúto, že nežijú v pravde. Vtedy som ďakovala Pánovi za to, že som sa narodila katolíckym rodičom. Často som hovorievala: ‘Ach, aké mám len šťastie, že som dieťaťom pravej Cirkvi!’“

S hlbokým záujmom sledovala hodiny náboženstva, ktoré viedol farár Reichard, ktorému nadovšetko dôverovala. Obsah jej viery zodpovedal tomu, čo ju učili: Boh a Božia Prozreteľnosť; Ježiš Kristus, ktorý nás spasil svojou smrťou na kríži; Panna Mária; svätí; sviatosti, najmä Eucharistia; človek predurčený pre nadprirodzené veci; závažnosť hriechu a dokonalosť čností.

Božia služobnica mala veľkú úctu k Najsvätejšej Trojici. V priebehu dňa často opakovala chválospev: „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.“

Keďže už od útleho detstva dychtivo počúvala rozprávanie o Božích veciach, obracala sa priamo na Boha s prosbou o radu, pomoc a ochranu. Robila tak vtedy, keď hľadala správnu cestu, keď prežívala skľúčenosť, alebo keď cítila potrebu ďakovať Bohu za udelené milosti.
„Ó, dobrý Bože, daj, aby som sa aj ja stala takou nábožnou ako tieto osoby a aby som sa naučila modliť tak vrúcne ako ony.“ „Chcem ťa milovať, budem ťa milovať a chcem plniť iba tvoju vôľu!“ „Môj Božský Ženích, pozri ako túžim po tebe. Celkom sa zmocni môjho srdca a ukáž mi, ako sa môžem ešte dôvernejšie s tebou zjednotiť.“

V duchovnom živote Božej služobnice mal ústredné postavenie Ježiš Kristus. Už ako päťročnú ju hlboko dojímalo, keď pred ňou spomínali Kristovo umučenie. Keď mala desať rokov a farár Reichard im v škole rozprával o Ježišovom utrpení na kríži, poznačilo ju to na celý život.
„Tie slová na mňa tak silno zapôsobili, až som sa triasla na celom tele. Nespúšťala som zrak z pána farára a zdalo sa mi, akoby som v ňom videla obraz trpiaceho Spasiteľa.“
Ako sama uvádza, žiadna iná náuka sa jej nepáčila tak veľmi ako téma umučenia, pretože v ňom videla Ježišovu lásku k nám. Od desiatich rokov mala vo zvyku pri svätej omši sledovať Pánovo umučenie. Niekedy ním bola taká zasiahnutá, až sa jej celé telo triaslo. Vyhľadávala samotu, aby mohla lepšie rozjímať nad umučením. Už ako mladé dievča sa snažila nabádať k takejto zbožnosti aj svoje rovesníčky. Predovšetkým však túto náuku vštepovala svojim dcéram a neprestajne sa k nej vracala. Na príkaz nášho Pána svojim dcéram kázala, aby každý deň rozjímali nad jeho umučením – spomína sa to už v Prvých pravidlách. Božia služobnica im ukázala spôsob rozjímania, ktorý bol bezpochyby jej vlastný.
Zobrala do ruky kríž a otvorila svoje srdce pôsobeniu milosti, prechádzala postupne od jednej rany k ďalšej a kládla si pritom rôzne otázky, aby si uvedomila veľkosť Spasiteľovho utrpenia a jeho lásku k nám. Jej duša bola v tej chvíli tak hlboko dotknutá, že istým spôsobom cítila bolesti umučenia – stávali sa jej vlastnými bolesťami. Pocity vďačnosti, ľútosti a lásky ju niekedy napĺňali celé dni.
„Dojmy, ktoré nadobúdala pod krížom, sa viac nevytrácali z jej srdca. Uprostred svojich povinností v rodičovskom dome a na poli mala ustavične pred očami ukrižovaného Ježiša, trpiaceho Ježiša, Ježiša zomierajúceho za hriechy sveta.“

Božia služobnica mala osobitnú úctu k Panne Márii. Už ako trojročná sa naučila modlitbu Zdravas’ Mária a opakovala ju ako refrén. Odvtedy sa obracala k Panne Márii v každej situácii.
„Žiadna náuka sa mi nepáčila tak veľmi ako učenie o Pánovom umučení a Panne Márii,“ hovorí Alžbeta. Mala vtedy osem rokov. „Zdravas’ Mária, Matka Božia, oroduj za mňa, úbohé dieťa.“
Jej najväčším potešením bolo počúvať rozprávanie o Panne Márii. Obávala sa len toho, či vždy správne pochopí, čo o nej počula. Keď mala 14 rokov, neustále opakovala Zdravas’ Kráľovná. Rozhodla sa, že bude vo všetkom napodobňovať Máriu, najmä v jej mlčanlivosti a skromnosti.
„Ustavične som sa utiekala pod ochranu dobrotivej Božej Matky.“
Zverila jej svoje panenstvo: „Mocou svojho presvätého panenstva a nepoškvrneného počatia, ó, Panna najčistejšia, očisti moje srdce i moje telo.“ „Ó, Mária, chcem ťa napodobňovať, áno, chcem. Chcem napodobňovať tvoje čnosti. Ó, Mária, pomáhaj mi! Ó, Mária, buď mi na pomoci, aj ja chcem zostať pannou, chcem napodobňovať tvoje čnosti!“
Úctu k Panne Márii šírila prostredníctvom modlitby ruženca: od farára Reicharda získala povolenie, aby sa vo farskom kostole každú nedeľu a vo sviatok modlil ruženec na odčinenie urážok spáchaných voči Bohu v týchto dňoch. Vo svojich extázach videla Máriu ako sprostredkovateľku a dostala poznanie, že všetci budú spasení skrze Máriu a že úcta k nej sa ešte zosilní.
Od Panny Márie dostávala určité pokyny, ktoré boli podľa jej slov vznešené a plné útechy.
Kongregácia, ktorú založila Božia služobnica, bola zasvätená Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Božia služobnica mala veľkú radosť, keď pápež vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí, ktorú osem rokov predtým predpovedala. V ten deň bol kláštor slávnostne vyzdobený.

Božia služobnica medzi ostatnými svätými prechovávala osobitnú úctu k svätému Jozefovi, ktorého považovala za účinného ochrancu v ťažkých chvíľach, ktoré ohrozovali existenciu kongregácie z dôvodu chýbajúcich prostriedkov.
Veľkú úctu mala k svätej Terézii Avilskej, ktorú často prosila, „aby na jej príhovor dosiahla milosť milovať Boha tak veľmi, ako ho milovala svätá Terézia, a aby tak ako ona dokázala znášať telesné i duchovné utrpenie, ktoré jej Boh ráči zoslať“.
Modlievala sa tiež k svätému Alfonzovi Mária de Liguori, ktorého pokladala za vodcu v otázkach duchovného života a orodovníka za kongregáciu.
Po Panne Márii mala najväčšiu úctu k svätému Alojzovi Gonzágovi, ktorého najčastejšie prosila o príhovor. Tohto svätca mala v mimoriadnej obľube pre jeho evanjeliovú čistotu.

Čo sa týka sviatostí, Božia služobnica vždy prejavovala veľkú horlivosť k Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Už od detstva ju veľmi priťahoval kostol. Pomaly prechádzala okolo chrámových dverí a pritom opakovala: „Nech je pochválená a zvelebená Najsvätejšia sviatosť oltárna.“ Túžobne očakávala prvé sväté prijímanie: „Ó, Ježišu môj, kedy už príde tá chvíľa, keď ťa budem môcť prijať. Ach, v tej chvíli by som pred tebou padla na zem a klaňala sa ti.“ Po prvom svätom prijímaní cítila takú vrúcnu túžbu prijímať Eucharistiu, že poprosila svojho spovedníka, aby jej dovolil chodiť na sväté prijímanie každý týždeň. Duchom bola stále prítomná pri svätostánku. Farár Reichard mohol povedať: „Uprostred svojich povinností si veľmi živo predstavovala oltár, hostiu, kalich a sväté obrady, dôverne sa pripájala k úmyslu a modlitbám kňaza a miništrantov, a tak všade, kde sa nachádzala, mohla duchovne prijímať sväté prijímanie, ako keby sa osobne zúčastnila na slávení svätej omše.“
Počas svojej prvej choroby „cítila vrúcnu túžbu častejšie prijímať sväté prijímanie ako jediný prostriedok, ktorý jej mohol dodať silu na to, aby zaprela sama seba a celkom sa zriekla vlastnej vôle, aby mohla plniť jedine Božiu vôľu“, a farár jej to dovolil. Keď sa zotavila, vždy vnímala ako novú milosť, že môže byť prítomná na svätej omši a pristúpiť ku svätému prijímaniu. Božia služobnica sa veľa modlievala pred Najsvätejšou sviatosťou a vyzývala k tomu aj ostatných. Sama trávila dlhé hodiny v adorácii.
Ako predstavená zaviedla nepretržitú poklonu v komunitách, ktoré mali viac ako štyridsať sestier. V menších komunitách alebo v komunitách, kde nebola kaplnka, mala každá sestra konať hodinovú poklonu každý deň. Svojim dcéram hovorila: „Musíte mať predovšetkým veľkú úctu k Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Aj keby ste boli v dome, musíte myslieť na to, že ste v Ježišovej blízkosti. Odporúčam vám, aby ste nerobili hluk. Trpím, keď vidím, ako ľahostajne a neúctivo sa ľudia správajú k Najsvätejšej sviatosti oltárnej.“