„Nechajme v sebe ukrižovať starého človeka, aby v nás mohol povstať nový človek. A neustále sa modlite za záchranu nesmrteľných duší.“ Takéto odporúčanie dala bl. Alfonza Mária svojim sestrám, aby nikdy nepočítali námahy a vytrvalosť. Nasledujúce svedectvo rehoľnej sestry je toho jasným dôkazom.

„Moja sesternica Ľudmila prežila život ako veriaca do 20-tého roku svojho života. Pochádzala z katolíckej rodiny a základy viery dostala – ako sa hovorí – do vienka. Zdalo sa, že si to ponesie aj do života. V 70-tych rokoch minulého storočia však vládol normalizačný a potom totalitný režim a odolávať náporom a prenasledovaniu ako veriacej nebolo preto jednoduché. Tak tomu bolo aj u Ľudmily. Po odchode z domu, v novom zamestnaní, sa hneď politicky angažovala a prijímala lákavé ponuky, ktoré jej zaručovali šťastný život. Bola tu však jedna podmienka, že sa vzdá svojej viery v Boha. Tak vstúpila do Komunistickej strany. Na rozvíjanie náboženského života zabúdala a neviedla k tomu ani svojho manžela ani svoje deti. Veď si budovala politickú kariéru.“ „Pre mňa“ – píše rehoľná sestra – „napriek zložitému obdobiu, bolo dôležité rozvíjať v sebe dar viery a hľadala som možnosti ako sa dostať na duchovnú dráhu. Našiel sa spôsob a stala som sa rehoľnou sestrou aj keď tajnou. Samozrejme, že som deň čo deň sprevádzala modlitbou celú rodinu a keď som sa dozvedala ako je na tom Ľudmila, tak aj ju s celou jej rodinou som denne vkladala pod Božiu ochranu. S bolesťou som prežívala chvíle, keď pri jednom rodinnom stretnutí mi Ľudmila povedala, že sa vydala, že sa jej narodili deti, ale sviatostne nič neriešila – ani manželstvo, ani krst detí, ani birmovanie. Veľmi ma to ranilo a zintenzívnila som modlitby za ňu, za jej rodinu, za  návrat k Bohu pre nich a za milosť ľútosti nad hriechmi, lebo ľútosť je Boží dar, nie ľudský. Iba Boh premieňa srdce človeka a dáva mu svoju milosť. U Ľudmily prešlo takmer 50 rokoch bez Boha. Začali sa u nej hlásiť aj vážne choroby, nasledovala komplikovaná operácia srdca na špecializovanej klinike. Keďže liečba bola zdĺhavá, kliniku musela opustiť a nakoniec súhlasila s hospitalizáciou aj v katolíckej nemocnici. Na izbe bola s ďalšími tromi pacientkami, ktoré denne prijímali Eucharistiu. Sestra, ktorá Eucharistiu chorým priniesla, nič netušiac priblížila sa k Ľudmile, aby sa len spýtala ako sa má, či nechce kňaza. Odpoveď bola záporná a tak ju na čelo poznačila znakom kríža. Neostalo to však iba pritom. So svojimi spolusestrami v spoločenstve sa vytrvalo začali modliť novénu k bl. Alfonze Márii za záchranu nesmrteľných duší a tak pridali modlitbu aj za Ľudmilu. Jej stav bol vážny. O pár dní pri lôžku Ľudmily bol aj jej manžel, ale záujem o vyslúženie sviatostí chorých pre ťažko chorú manželku neprejavil. O tri dni neskôr, v nedeľu ráno, nastalo u Ľudmily zreteľné zhoršenie zdravotného stavu. Jedna zo službukonajúcich sestier na oddelení iba poznamenala, že sa očakáva exitus. Sanitárka Mária nahlas zvolala: „Tak jej predsa zavolajme kňaza.“ Keďže bola nedeľa, nebolo to tak jednoduché. Navyše nemocničný kňaz práve v tú nedeľu odcestoval do Rakúska a ďalší kňaz bol v nedeľné dopoludnie naplno vyťažený v iných nemocniciach. Pán však mal pripravený plán pre záchranu nesmrteľnej duše Ľudmily, lebo chcel na silný príhovor bl. Alfonzy Márie túto jej dušu, po dlhoročnom duchovnom pôste zachrániť. Udalosti nadobudli rýchly spád. Pri pokuse nájsť kňaza, jeden z nich v telefóne pokojne odpovedal: „Zariadim si veci a prídem.“ Skutočne prišiel. Začal sa venovať Ľudmile a ona súhlasila s prijatím sviatosti zmierenia, pomazania chorých a Euchristie (Viatikum). Zaopatril ju a pripravil na cestu do večnosti.

Na druhý deň dobehla k lôžku chorej jej sesternica celá ubolená – netušiac, čo sa deň predtým pri lôžku Ľudmily odohralo. Vidiac jej rapídne sa zhoršujúci stav, len plakala, že smrť má „na jazyku“ a čo len s ňou bude. V tom vstúpila do izby chorých rehoľná sestra prinášajúca sväté prijímanie. Keď sesternici tlmočila, že Ľudmila je už zaopatrená a prijala sviatosti, od radosti nedokázala prehovoriť. Až po veľmi dlhej chvíli poznamenala: „Boh je trpezlivý a milosrdný! Ďakujem ti, matka Alfonza Mária za príhovor a vyslyšanie“. Chorá Ľudmila zakrátko s pokojom na tvári odovzdala nesmrteľnú dušu svojmu Stvoriteľovi, aby ju vzkriesil posledný deň k novému životu s Ním.“