Liturgický sviatok bl. Alfonzy Márie Eppingerovej a 6. výročie jej blahorečenia

Homília – ThLic. Roman Haško

Milí oltárni spolubratia, ctihodné rehoľné sestričky, milí bohoslovci, bratia a sestry!

V sobotu, 2. marca 2024 v Spišskej Novej Vsi, z príležitosti stého výročia vzniku slovenskej provincie Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa sa konala slávnosť, ktorú sestričky nazvali Deo gratias! Okrem iného, práve tam odznela aj pieseň s týmto názvom.

Dúfam, že sa nenahneváte, ak pre dnešný deň, tu v Košiciach, použijem to isté zvolanie: Deo gratias!

Trojjediný Boh nás denne pozýva k vďačnosti a vlastne aj každá svätá omša je vďakyvzdávaním. Vždy máme Bohu za čo vo svojom živote ďakovať.

Vôbec sa necítim byť povolaný na to, aby som podrobne rozoberal život bl. matky Alfonzy Márie, preto pre dnešnú príležitosť podčiarknem to, čo mňa najviac oslovuje.

Boh si vyvolil jednoduché dievča, Alžbetu Eppingerovú, aby odpovedala na núdzu ľudí svojej doby. Narodila sa práve 9. 9. 1814, pred 210. rokmi vo Francúzsku, v roľníckej rodine. Ako osemročná začala chodiť do školy, kde sa naučila čítať a podpísať sa. Horlivo počúvala hodiny katechizmu, ktoré vyučoval miestny farár. Alžbeta ako 14 ročná prijala prvé sväté prijímanie a rýchlo napredovala v duchovnom živote. Popri práci na poli si vždy našla čas na rozjímanie a modlitbu ruženca. Pocítila v sebe povolanie slúžiť Bohu v zasvätenom živote, avšak rodičia jej to nedovolili.

Vyčerpanie fyzických i psychických síl ju viackrát pripútalo na lôžko, ale Boh ju takto uvádzal do tajomstva vnútorného života. Rástla v duchovnej múdrosti, pokore a svätosti. Takto Kristus nasmeroval jej kroky k tomu, aby dňa 28.8.1849 založila rehoľnú Kongregáciu. Chcela darovať nádej, aby Božiu lásku poznali všetci, ktorí trpia na duchu a na tele. Pán si ju povolal do večnosti dňa 31.7.1867 v Niederbronne. Blahorečená bola 9. 9. 2018 v Štrasburgu.

1. Prvé Deo gratias chcem vysloviť práve za život blahoslavenej Alfonzy Márie a predovšetkým za jej úctu ku kňazom, ale aj za jej poučenia pre kňazov, z ktorých môžeme čerpať v našom povolaní. Keď ako 5-ročná  kráčala s otcom za ruku a zrazu na ulici zbadá postavu v čiernom oblečení, hneď zavalí otca otázkami: „Kto to je?“ Otec odpovedá: „To je kňaz. A kto sú kňazi? Kňazi sú služobníci Boha, ktorí nám zvestujú evanjelium, musíme mať k nim veľkú úctu. Oni nás vyučujú.“ Tento rozhovor s otcom je pre ňu rozhodujúci. V takomto rodinnom prostredí viera vtláča svoju pečať aj každodennému životu: spoločné modlitby v rodine, ruženec, nedeľné sväté omše a účasť na živote farského spoločenstva. Alžbeta sa už ako dieťa na nich zúčastňuje s radosťou a veľmi skoro vyjadruje túžbu ísť s rodičmi do kostola na svätú omšu.

pokračovanie homílie – tu