Dakovná sv. omša v Materskom kostole SDR – Šopron, 1. máj 2015
I. Milovaní bratia a sestry v Kristovi! Pred 150 rokmi, v máji 1865 navštívila matka Alfonza Mária, Alžbeta Eppingerová, naše sestry v Šoproni. O rok neskôr, 11. apríla 1866 Svätá Stolica schválila rehoľné spoločenstvo pod menom „Sestry Božského Vykupiteľa“. A teraz, v Roku zasväteného života, prichádzajú tieto sestry sem, do materského domu, aby ďakovali za svoje povolanie – práve sem, kde bolo kedysi sídlo vedenia kongregácie. V dnešnej sv. omši budú použité texty zo slávnosti Najsvätejšieho Vykupiteľa, schválené Svätou Stolicou.
II. a) Raz dávnejšie som slávil sv. omšu v Pešti a hovoril som o vykúpení. Po omši prišiel ku mne jeden študent – ako chlapec bol mojím miništrantom – a pýtal sa: Otče, a z čoho musíme byť vykúpení?
Vo Svätom písme, v knihe Genezis, čítame nasledujúci opis stvorenia sveta: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gen 1, 31). Toto predchádzalo začiatku dejín, v ktorých sa ukázalo, že ľudské konanie nie je také dobré ako Božie dielo.
A práve táto dvojakosť – na jednej strane nejaké poznanie dobra a súčasne na druhej strane prítomnosť hriechu – prebudila v človeku túžbu po vykúpení.
Celé svetové dejiny, od staroveku až po dnešok, sa zaoberajú touto drámou a hľadajú odpoveď na otázku, prečo je to tak, že človek neustále vidí pred sebou dobro, ale koná zlo? Ako je možné, že svet neprijíma dobrých, ale neustále sa snaží zničiť ich?
Spomeňme si na vzdychanie G. Bernarda Shawa na konci jeho diela „Svätá Jana“: „Ó, Bože, ktorý si stvoril túto nádhernú zem – ako dlho to ešte potrvá, kým bude ochotná prijať Tvojich svätých – ako dlho, ó Bože, ako dlho?“
Solženicyn píše, že ľudské srdcia pretína vnútorná rozorvanosť. Svätý Pavol popisuje v Liste Rimanom s dramatickou nástojčivosťou tragickú situáciu nevykúpeného človeka: „…ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti?“ (Rim 7, 23-24).
Vedľa skúsenosti hriechu stojí hneď skúsenosť utrpenia a smrti, ktoré sa zdajú byť nezmyselné.
J. Festugière, O. P., takto sumarizuje náboženský ideál Grékov: «Gnothi seauton – Človeče, spoznaj sám seba! Tvojím osudom je smrť, teda nie si jedným z rodu bohov. (…) Musíš si vystačiť s tým, čo sa dá odmerať tvojou ľudskou mierou. (…) Prijmi svoj smrteľný údel; tak vyjde najavo vôľa bohov. (…) Pravá múdrosť spočíva v rezignácii, ktorá sa zmieri so svojvôľou bohov.» (Békés, G: „Krisztusi örömhír és evangéliumi boldogság” Sz. I. T. 1983. S. 136)
No dodnes proti tomu všetci protestujú!
Albert Camus, ktorému sa život zdal nezmyselný, napriek tomu napísal: „Teda nič nemá zmysel? Nikdy som si nemyslel, že sa dá zotrvať pri tomto postoji.“ (Szabó, F: „Mai írók és gondolkodók” Louvain, 1965. S. 20)
V tom sa prejavuje večná skúsenosť ľudstva: v najvnútornejšom vnútri človeka je nezmazateľne vpísaná túžba po večnom živote a nesmrteľnosti, ale zároveň musí stále znova okusovať, že sú preňho nedosiahnuteľné.
Ľudia stále hľadali odpovede na tieto otázky, ktoré ich znepokojovali. Ale riešenie prišlo až v Zjavení. Odvtedy už nehľadá človek Boha, ale Boh prichádza k ľuďom, čo začalo už v Starom Zákone.
Už v Knihe Jób – ako sme počuli – sa Boh nazýva „obranca mojej záležitosti“ (hebrejsky: goel), pričom hlavný význam tohto slova je: ochranca. V Starom Zákone je Boh nazvaný „goel Izraela“ – chráni ho pred nepriateľmi, oslobodzuje ho od utláčateľov. Je teda samozrejmé, že Jóbove slová boli preložené do starej sýrčiny a latinčiny takto: „Môj Vykupiteľ žije.“ A Jób teraz dôveruje, že ho Boh bude chrániť aj po smrti a necháva padnúť všetky bariéry svojich doterajších predstáv. Považuje za možné, ba dokonca očakáva, že Boh ho po smrti povolá z podsvetia a opäť mu prinavráti jeho práva.
Možný návrat z podsvetia – ako mimoriadny prejav Božej moci – sa objavuje aj v iných spisoch Starého Zákona.
Tu už začína vychádzať zornica zjavenia o zmŕtvychvstaní (2 Mach 7,9), ktorá zažiari plným svetlom až v Novom Zákone.
b) Vykúpenie teda znamená, že človek bude oslobodený od hriechov a zároveň ospravedlnený, a že dosiahne večný život. Priniesol nám ho náš Pán Ježiš, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych „za všetkých“.
Podľa slov sv. Pavla „Ježiš je múdrosťou od Boha a spravodlivosťou“ (1 Kor 1,30). V tom sa prejavujú obe povahy vykúpenia, ktoré sú nerozdielne: jeho spásna a zbožstvujúca povaha. Aj sv. Pavol to v Liste Kolosanom formuloval rovnakým spôsobom: „On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (Kol 1,13).
Kristus nás oslobodil od hriechu – a daroval nám skrze vieru a krst večný život. Tak to čítame aj v Katechizme katolíckej Cirkvi (KKC):
„Kristus „prvorodený z mŕtvych“ (Kol 1,18) je základom nášho vlastného vzkriesenia, ktoré nateraz spočíva v ospravedlnení našej duše, neskôr aj vo vzkriesení nášho tela.“ (658)
Pán Ježiš Kristus prosil vo svojej veľkňazskej modlitbe (v dnešnom evanjeliu) práve o to, „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17, 21)</
A v Liste Rimanom (druhé čítanie) sv. Pavol vysvetľuje, že „budúca sláva“ (Rim 8, 18) už existuje v Kristovi, a že je už prítomná aj v nás – tajomným spôsobom, akoby v zárodku. Utrpenia tohto života nemožno porovnať s tým, čo nás očakáva. Áno, táto sláva bude odhalená a zjavená, hoci už teraz je prítomná v nás a my si nedokážeme vôbec predstaviť toto nádherné kráľovstvo.
Zvlášť podčiarkuje, že celý Bohom stvorený materiálny svet je podriadený otroctvu pominuteľnosti, ale človek kvôli svojej hriešnosti nevyužíva stvorenie správne, lebo ním neoslavuje Boha. Sv. Pavol zdôrazňuje, že celé stvorenie bude mať účasť na oslávení ľudského tela, v zmŕtvychvstalom Kristovi.
c) Dielo vykúpenia pokračuje v Cirkvi. Každý v ňom má svoju úlohu, každý nejakú inú. A sila zmŕtvychvstalého Krista účinkuje v každom poslaní Cirkvi. Boh dal Cirkvi znamenia zmŕtvychvstalého Krista. Jedným z tých znamení je kresťanské manželstvo, ďalším je kňazstvo, opäť iným znamením je mučeníctvo a jedným z týchto znamení je aj čistota pre Božie kráľovstvo a pre Krista.
Čistota sa v Starom Zákone spomína len ako trest alebo nešťastie. Toto malo dvojaký dôvod: na jednej strane očakávanie Mesiáša, na druhej chýbajúca viera v zmŕtvychvstanie.
Odkedy Kristus vstal z mŕtvych, vieme, že kráľovstvo Božie má svoj začiatok už tu, ale svoju plnosť tu nedosiahne. A práve to umožňuje zrieknuť sa manželstva z lásky ku Kristovi a k Božiemu kráľovstvu a takto žiť svoje povolanie.
Božie kráľovstvo sa nešíri skrze pozemské potomstvo, ako to bolo v Starom Zákone, ale ohlasovaním Evanjelia a krstom.
Čistota pre Božie kráľovstvo je aj dnes výkričníkom. Je znamením, že existuje zmŕtvychvstanie a večný život, a že zasvätené osoby už teraz anticipujú život, o ktorom hovoril Ježiš Kristus: „… už sa neženia, ani nevydávajú.“ (Lk 20, 35)
Patriarcha Konštantínopolu Atenagoras, ktorý viedol svätý život, raz povedal, že rehoľní novici sú „učňami zmŕtvychvstania“.
A osoba, ktorá svoj život venuje úplne Kristovi, je a zostane ZNAMENÍM, bez ohľadu na to, či ošetruje chorých, vyučuje, káže – dokonca tie vonkajšie aktivity môžu aj celkom chýbať, ako napríklad v kontemplatívnych rádoch, ale Cirkev a svet v dnešných časoch zvlášť potrebujú takéto znamenia.
Svätý Otec Ján Pavol II. povedal karmelitánkam v Španielsku: okná vašich domov sú zatvorené voči svetu, ale o to viac sú otvorené voči Bohu. A takéto oázy pre dušu potrebuje tak Cirkev ako aj svet, aby mohli žiť a dýchať.
III. Drahí bratia a sestry v Kristovi! Ďakujme Bohu za zakladateľku aj za členky Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa. Za živé i zomrelé. A prosme, aby vedeli byť živým ZNAMENÍM aj dnes, v Cirkvi 21. storočia. Chcel by som ukončiť slovami Reného Grousseta: „Zoči-voči ukrutnej prázdnote nastupuje dnes kresťanstvo ako ochrana Ducha. Ak by tu nebolo prítomné kresťanstvo, všetko by bolo beznádejné – ako pri stroskotaní lode. Jeho poslanie je teraz ešte spásonosnejšie než inokedy. Buď pozdravený, svätý kríž, naša jediná nádej!“ (René Grousset, citát – F. Szabó s. 226-227). Amen.