Stále úsilie slúžiť v Kristovom mene
Božia služobnica Alfonza Mária mimoriadnym spôsobom milovala chudobu. Mala rada svoje chudobné pomery a z nich vyplývajúce odriekanie alebo lepšie povedané, nepriala si nič viac než to, čo dostala a ešte aj z toho, čo dostala, si pre vlastnú potrebu nechávala iba to najnutnejšie. Pred založením kongregácie zložila sľub, že bude žiť v chudobe, s dovolením spovedníka bude vlastniť len to najnutnejšie pre svoje živobytie a všetko ostatné použije na oslavu Boha a pomoc chudobným, v súlade s mienkou spovedníka.
Matka Alfonza Mária založila svoju kongregáciu v absolútnej chudobe, bez akýchkoľvek zdrojov, iba s dôverou v Boha. Často jej chýbali potrebné prostriedky, ale pomoc vždy prišla v pravej chvíli. Náš Pán povedal matke Alfonze Márii: „Budem zosielať veľa pomoci tomuto dielu, chcem však, aby ste mi všetko odovzdali.“
Božia služobnica takisto chcela, aby ducha chudoby zachovávali všetky členky kongregácie a potom aj kongregácia ako celok.
„Žiadny dom nesmie hromadiť úspory nad rámec toho, čo je úplne nevyhnutné na určitý čas. Prebytok sa musí rozdať chudobným alebo použiť na zakladanie ďalších domov.“
Od svojich dcér vyžadovala veľmi prísnu chudobu: v dome môžu mať len to, čo je nevyhnutné, majú jesť stravu, akú jedia chudobní a majú zachovávať chudobu aj v obliekaní a veciach, ktoré používajú. Prezradila im, že náš Pán jej povedal, že kongregácia bude žiť dovtedy, kým sa v nej bude praktizovať chudoba a láska.
Božia služobnica často vyzývala svoje dcéry, aby praktizovali a milovali chudobu. Hovorila im: „Kde nevládne duch chudoby, tam nemožno napredovať v čnosti. Budete cúvať, miesto aby ste napredovali: vaše telo ovládne ducha. Odhoďte ďaleko od seba všetko, čo odporuje duchu chudoby a hneď pocítite v sebe veľkú zmenu.“
Sama dávala príklad najprísnejšej chudoby. Istý kňaz, ktorý ju navštívil, o tom rozpráva: „Matka Alfonza Mária bývala v malej izbičke. Táto cela bola veľmi biedna.“
Farár Reichard v liste biskupovi Rässovi píše: „Keďže všetci členovia kongregácie musia zachovávať prísnu chudobu, predstavenej spôsobuje ťažkosti nosenie ruženca, ktorý Vaša Excelencia posvätila. Bude ho nosiť len na príkaz Vašej Excelencie.“
Aby dala príklad celej komunite, jedného dňa v prítomnosti všetkých sestier spálila knihu, ktorú neprávom vlastnila jedna zo sestier. Staršie sestry opisujú túto udalosť: Traduje sa, že keď Božia služobnica ležala na smrteľnom lôžku a bola už v hlbokom bezvedomí, zrazu sa z ničoho nič posadila a napomenula jednu zo sestier, že napriek jej zákazu voskom vyleštila schodište a prikázala, aby ten vosk odstránili.