Rozvážnosť – múdrosť

Božia služobnica Alfonza Mária prejavovala hrdinskú rozvážnosť, pretože v jej živote nemožno nájsť žiaden skutok, ktorý by mal iba ľudský zámer. Celé jej vnútro je zamerané na Boha, večnú spásu, posvätenie, oslavu Boha a spásu duší. Jej úsilie neustále smeruje k napĺňaniu tohto jediného cieľa.

Keďže sama sebe nedôverovala, už od útleho veku hľadala svetlo pravdy a praktické rady ako sa správať u zbožného, múdreho a rozvážneho vodcu, ktorým bol farár Reichard. Bolo od nej veľmi múdre, že si ho nechala ako vodcu po celý život, v hlbokom presvedčení, že Boh to tak chcel. Keď v sedemnástich rokoch zažívala vnútorné súženia a skúsila hľadať útechu u iného spovedníka, rýchlo spoznala svoj omyl a vrátila sa k farárovi Reichardovi. Vždy a vo všetkom sa riadila pokynmi biskupa Rässa. Takúto rozvážnosť odporúčala aj svojim dcéram: „Deti moje, ani si neviete predstaviť, aké je pre vás užitočné v pokušeniach ihneď požiadať o radu svojho spovedníka alebo predstavených a poslušne konať podľa ich mienky!“
Božia služobnica mala veľkú bázeň pred Bohom, bola extrémne citlivá na všetko, čo by mohlo narušiť čistotu jej svedomia a jej spojenie s Bohom. Okamžite použila tie najpriamejšie a najistejšie prostriedky: modlitbu, pokánie a vyhýbanie sa takým príležitostiam, ktoré by ju mohli navádzať na hriech. Keď sa raz ako 14-ročná zahĺbila do ťažkej práce na poli, uvedomila si, že strávila celé hodiny bez toho, aby sa udržiavala v Božej prítomnosti.
„Po prvých desiatich dňoch som si spomenula, čo všetko som si predsavzala v deň prvého svätého prijímania, a uvedomila som si svoju vlažnosť. Vtedy sa ma zmocnila bázeň a zahanbenie, ktoré vo mne prebudili horlivosť. Začala som sa venovať skutkom pokánia.“ Farár Reichard dosvedčuje: „Prosila najmä Kráľovnú panien, aby zachovala jej srdce v čistote a sama si s nežnou starostlivosťou strážila tento vzácny poklad. Je pravda, že túto anjelskú dušu nikdy nenapadla ani jedna nečistá myšlienka.“

Keďže neustále bojovala so svojím hlavným nedostatkom – určitou prudkosťou povahy, dospela k pozoruhodnému zmyslu pre umiernenosť a zdržanlivosť, ako dosvedčujú mnohí ľudia, ktorí za ňou prišli. Prijímala rozhodnutia v pravý čas, pretože sa vždy riadila vnuknutiami zhora a radami, ktoré dostala v súvislosti so začiatkom svojho diela i jeho rozvíjaním: rozhodnutia o stavebných prácach, zakladanie domov, vzťahy s autoritami, výber a rozlišovanie povolaní. Hoci ju poháňala horlivá zanietenosť, nič nerobila náhlivo alebo neuvážene alebo zo svojho vlastného pohnutia.

Umiernenosť a správnosť v rozhodovaní Božia služobnica dosiahla vďaka duchu modlitby a spojeniu s Bohom. Farár Reichard dosvedčuje: „S pevným presvedčením, že v otázkach kongregácie treba všetko nechať na Boha, modlitbou sa ponára do Ježišovho Božského Srdca a všetky otázky predkladá jemu.“
Úpenlivo prosila Pána, aby jej ukázal svoju najsvätejšiu vôľu ohľadom prijímania postulantiek. Počula Pánovu odpoveď: „Dcéra moja, tvoja modlitba mi je milá, vždy sa obracaj ku mne a všetko mi odovzdaj.“
A práve to Božia služobnica robila. Jej rozvážnosť spočívala predovšetkým v úplnej odovzdanosti Bohu, k čomu sa povzbudzovala modlitbami.
Svojim dcéram dala takéto pravidlo správania: „Sestra Božského Vykupiteľa si musí pred začatím svojich povinností obnoviť dobrý úmysel a pri každej činnosti musí mať správny a čistý úmysel. Každú činnosť má začať v mene Ježiša a Márie. Keď ste sa ráno pre niečo rozhodli, obetujte to Pánovi pri svätej omši a poproste ho o milosti potrebné na to, aby ste to splnili. S rovnakým úmyslom prijmite svätú Eucharistiu. Sväté prijímanie tento úmysel spečatí a zaistí vám jeho vykonanie.“

V súvislosti s cieľom svojho diela – telesnej a duchovnej starostlivosti o chudobných a chorých – Božia služobnica odporúča svojim dcéram rovnakú rozvážnosť. Vyjadrila to s obdivuhodnou múdrosťou: „Drahé deti, skôr než sa vyberiete k chudobným alebo chorým, keď budete v náročných podmienkach, bez pomoci, a keď nebudete vedieť, ako začať, chcem vám dať do rúk jeden dobrý prostriedok. Radím vám, aby ste sa na niekoľko minút preniesli ku krížu a takto sa modlili: ‘Ježišu, ukáž mi, čo mám urobiť s týmto človekom. Daj mi na to vhodné prostriedky, aby som pri tomto chudobnom a chorom človeku splnila tvoju svätú vôľu. Ó, Ježišu, neodídem od teba, kým na nevyslyšíš. Prosím ťa, aby si udelil milosť a prejavil milosrdenstvo tomuto človeku.’
Potom choďte s dôverou. Ak od vás žiadam vnútornú modlitbu, nebude vám to brániť v konaní, ale naopak: dobrotivý Boh vám dá o to viac dôvtipu a vedomostí.“

Božia služobnica vedela zvážiť, koľko úsilia má vyžadovať od každej zo svojich dcér. Povedala im: „Najmä zo začiatku je dobré obmedzovať svoje predsavzatia na krátku dobu, aby ste sa nenechali odradiť pri pohľade na prácu a námahu, ktorej zdĺhavosť by mohla vydesiť slabú sestru alebo novicku.“

Pri vykonávaní svojej úlohy Božia služobnica neustále dbala o to, aby svojim dcéram zabezpečila životné podmienky, aké predpisujú pravidlá, ale aj dostatočné materiálne podmienky, aby mohli normálne a efektívne vykonávať svoje dobročinné diela.
„Je mojou povinnosťou,“ povedala v rozhovore s jedným starostom, „aby som sa starala o zdravie mojich sestier. Preto vás prosím, aby ste dohliadali a zaujímali sa o toto zariadenie, aby mali sestry zabezpečenú stravu a ošatenie. Toto požadujeme vo všetkých oblastiach, kde pôsobia.“
V rozhovore s jedným farárom uviedla: „Prísne dbám o to, aby moje dcéry plnili cieľ svojho svätého povolania, ale zároveň mi veľmi záleží na tom, aby mali vždy – ako hovorí apoštol – potrebnú stravu a ošatenie.“

Matka Alfonza Mária vždy vedela spojiť prácu s modlitbou. Táto dcéra roľníka pri opisovaní prvých rokov svojho života uvádza: „Už ako päťročná som rada pracovala.“
Ako mladé dievča si svedomito plnila svoje stavovské povinnosti: pracovala na poli a pri ťažkej práci sa modlila a zostávala spojená s Bohom. Takto sa vlastnou skúsenosťou naučila to, čo veľmi dobre učila aj svoje dcéry: život v intenzívnej modlitbe spojenej s namáhavou prácou, ak si to vyžaduje starostlivosť o chudobných a chorých. Farár Reichard to mohol dosvedčiť: „Všetok svoj čas rozdeľovala medzi prácu a modlitbu alebo lepšie povedané, modlila sa neprestajne aj vtedy, keď pracovala.“

Milovala a praktizovala dokonalú jednoduchosť. To bolo na nej asi to najohromujúcejšie a najobdivuhod-nejšie. Touto vlastnosťou zapôsobila na každého, kto k nej prišiel. Farár Reichard dosvedčuje: „Svoje extázy a vízie mi oznamuje s úžasným pokojom a jednodu-chosťou a to mi dáva jasný dôkaz o bezprostrednom pôsobení Boha.“
Biskup Räss hovorí:„Nachádzam v nej všetky znaky vyvolenej duše, obdivuhodnú úprimnosť, ušľachtilú jednoduchosť a osvedčenú dôveru.“
Farár Busson uvádza: „Úprimnosť, priamosť a láska k pravde sú dominantné črty jej osobnosti.“
Istý kňaz sa vyjadril: „Len čo som vstúpil do jej izby, hneď na mňa zapôsobil jej úprimný výraz, zatiaľ čo ja som očakával pretvárku typickú pre osoby, ktoré si namýšľajú, že sú Bohom vyvolené. V jej správaní som však nenašiel nič afektované, ale všetko svedčilo o anjelskej jemnosti a vznešenej odovzdanosti, ktoré sa ani pri najlepšej snahe nedajú predstierať.“

Matka Alfonza Mária dbala predovšetkým o to, aby svoje dcéry viedla po ceste dokonalosti, a tak sa neustále snažila vystríhať ich pred všetkým, čo by ich mohlo odvádzať z tejto cesty alebo spomaliť ich napredovanie. Vyzýva ich, aby sa rozprávali s Bohom: „Deti moje, kiež by som mohla vzbudiť vo vašich srdciach záľubu v dôvernom rozhovore s Bohom! Bola by som veľmi šťastná, keby som vás videla napredovať v tejto zručnosti, ktorá je veľmi prospešná, ľahko sa dá naučiť a jej praktizovanie je také lahodné!“
Vo svojich pravidlách napísala: „Po celý čas, ktorý sestry strávia pri chorom, nesmú sa nikdy zapojiť do zbytočného rozhovoru. Vo voľných chvíľach sa majú venovať modlitbe, práci alebo rozhovorom, ktoré slúžia na oslavu Boha a spásu blížnych.“

Rozvážnosť Božej služobnice sa jasne ukázala v jej rozhodnutí, že za každú cenu treba zachovať jeden noviciát a každoročné duchovné cvičenia sestier v materskom dome, nech by to stálo akékoľvek obety, lebo bola presvedčená, že je to nevyhnutné pre udržanie dobrého ducha a jednoty všetkých členiek. Za zachovanie týchto dvoch nariadení bola ochotná aj bojovať a trpieť. Stálo ju to veľmi ťažkú skúšku, keď sa osamostatnili domy vo Würzburgu, Viedni a Šoproni. Táto skúška natoľko doľahla na jej zdravie, že sa z toho už nezotavila.