Starostlivosť o chudobných, najmä o chudobné deti

Božia služobnica sa venovala vyučovaniu nevzdelaných ľudí a najmä chudobných detí, ktoré boli mravne zanedbávané. Sama ich zhromažďovala, aby im mohla rozprávať o Bohu a učila ich modliť sa a to všetko s veľkým zanietením. Bol to jeden z cieľov jej diela: vzdelávať takéto deti až po prijatie prvého svätého prijímania.

Od samého začiatku kongregácie Božia služobnica prijímala chudobné deti z dedín, ktoré patrili do niederbronnskej farnosti. Tieto deti dostávali každé ráno raňajky a na poludnie obed. Ich počet rýchlo narastal: po prvom mesiaci ich bolo dvadsaťpäť, o niekoľko mesiacov ich už bolo štyridsaťdva. Väčšine detí takisto poskytla aj ošatenie.
Matka Alfonza Mária chcela, aby jej dcéry prijímali deti vo svojich domoch, poskytli im stravu a oblečenie, od rána do večera pozorne dohliadali na ich správanie a formovali ich srdce k čnosti. Chcela, aby mladé dievčatá vo veku od 14 do 18 rokov vytrhli z nebezpečenstva záhaľčivosti a aby ich jej dcéry naučili pracovať. Mnohé obecné zastupiteľstvá vzdali poctu ich dobre odvedenej práci.
Božia služobnica zameriavala svoju lásku na chudobných a chorých: kvôli nim založila svoje dielo. Bola veľmi vnímavá na ich potreby a svoje dcéry učila, ako im majú pomáhať. Na začiatku im sama poskytovala pomoc, aby dala príklad svojim dcéram. Chcela, aby medzi chorými, ktorí vyhľadajú pomoc sestier, mali prednosť chudobní. Dary od bohatých rozdeľovala chudobným, aby tieto dary slúžili na zblíženie a zmierenie všetkých bez rozdielu. Chcela, aby jej dcéry vždy videli v chudobných trpiaceho Spasiteľa: „Úmyslom dcér Božského Vykupiteľa má byť služba Ježišovi Kristovi, ktorý je osobne prítomný v každom chudobnom chorom, pričom majú pamätať na slová Spasiteľa: ‘Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.’“
Božia služobnica nikomu nenadŕžala a konala skutky lásky tým najchudobnejším a najzanedbanejším. Keďže sama vyrastala v chudobných pomeroch, bola chorá a nemala nič, čo sa vo svete cení, mala hlboké pochopenie pre potreby biednych a bola vnímavá voči každej núdzi. Každá forma nedostatku, či už duchovného, telesného alebo materiálneho, vzbudzovala v jej srdci súcit a vôľu napraviť to.
V oblasti, kde žili vedľa seba katolíci a protestanti, starala sa aj o protestantov, ktorí ju požiadali o pomoc, a poskytovala im starostlivosť obetavo a s láskou.

Božia služobnica sa veľa modlila za umierajúcich a duše v očistci. Na základe Pánovho vnuknutia túto činnosť ihneď odporučila aj svojim dcéram a v pravidlách určila denné modlitby, ktoré sa majú modliť na tento úmysel.

Mala aj svojich nepriateľov a odporcov, no keď musela znášať otvorené nepriateľstvo, nikdy nevyriekla slová ani neprejavila pocity, ktoré by odporovali láske. V určitých situáciách oponovala len pokojným vyhlásením o svojich povinnostiach generálnej predstavenej. Učila to, čo sama hrdinsky uplatňovala: „Musíme si ich ďalej vážiť, aj keď nás budú rôznymi spôsobmi urážať a ponižovať: budeme im prejavovať ešte viac dobra ako tým, ktorí uznávajú naše dobrodenie, preukazujú nám úctu a chvália nás. Pokiaľ nebudeme rozhodnutí všetko znášať od našich blížnych a nehnevať sa, nemôžeme dosiahnuť dokonalosť“.
Farár Glöckler mohol povedať: „Matka Alfonza bola vždy vyrovnaná a v protivenstvách sa nehnevala dokonca ani vtedy, keď bolesť prerážala jej ranené srdce a nevládala už ďalej znášať prejavenú nenávisť.“
Matka Alfonza preukazovala svojim dcéram činorodú lásku. Nezastavila sa pred únavou ani nevoľnosťou – keďže bola stále chorá –, keď ich privítala, navštívila či povzbudila. Museli ju až prosiť, aby brala ohľad na svoje zdravie.
Božia služobnica vynakladala všetko úsilie, aby okolo nej vládol pokoj a svornosť. Keď dávala náuky svojim dcéram, veľmi zdôrazňovala bratskú lásku. Bola to téma jej prvej náuky, čo dokazuje, že to bol jeden z jej hlavných záujmov. Povedala: „Deti moje, učte sa znášať sa navzájom vo všetkých okolnostiach. Ak jedna voči druhej pochybí, nech tá druhá hneď na to zabudne a nech tej prvej prejavuje ešte viac lásky než zvyčajne, aby tá, čo pochybila, ani nezbadala, že tú druhú zarmútila.“
Počas ťažkej skúšky, ktorú spôsobilo osamostatnenie domov vo Würzburgu, Viedni a Šoproni, farár Reichard mohol napísať: „Ctihodná matka sa vždy správala k sestre Theofile veľmi zhovievavo a láskavo, dokonca aj vtedy, keď ju musela napomenúť.“

Boh predurčil svoju služobnicu na veľké dobročinné dielo v rámci svätej Cirkvi a ona hrdinsky odpovedala na Božiu vôľu. Napriek tomu, že žila v intenzívnom spojení s Bohom, vyhlásila: „Nechcem ísť do klauzúrnej rehole, ale veľmi rada by som žila tam, kde by som mohla pracovať pre spásu duší.“
Odkedy spoznala, aké má s ňou Boh plány, nenechala sa zastaviť nijakou ľudskou prekážkou. Svoje dcéry nabádala k tomu, aby prejavovali hrdinskú lásku tým, že sa z lásky k Bohu darujú chudobným a chorým, nehľadiac na námahu ani únavu a nehľadiac ani na seba, až po obetovanie vlastného života. Svedčia o tom listy, ktoré im písala, keď ich posielala ošetrovať chorých postihnutých cholerou.
Na základe tohto lepšie pochopíme pasáž v Prvých pravidlách, kde sa definuje cieľ rehole: „Rehoľa má pomáhať chudobným chorým v ich vlastnom príbytku, pokiaľ nejaký majú, má im podávať a zabezpečovať vhodnú stravu, potrebné lieky a posteľnú i osobnú bielizeň. Starostlivosť sa má poskytovať aj inak postihnutým, ktorí požiadajú rehoľu o pomoc. Predovšetkým, rehoľa sa má starať o spásu duší chudobných a chorých. Rehoľa má prijímať chudobné opustené deti a starať sa o ne, až kým nebudú dostatočne pripravené, aby pristúpili k prvému svätému prijímaniu.“
Takto teda vznikla kongregácia, ktorá reagovala na naliehavé potreby svojej doby a v priebehu niekoľkých rokov sa neuveriteľne rozšírila.