V akom duchu sa má uplatňovať láska k blížnemu

V Prvých pravidlách sa nachádza jedna pasáž, ktorá vyjadruje hlbokú myšlienku matky Alfonzy Márie o pravom základe lásky k blížnemu: „Aby sme konali dobré dielo s horlivosťou a aby sa stalo záslužným v Božích očiach, musíme ho vykonávať z lásky k Bohu. Bez tohto úmyslu je všetko prázdne a chladné, lebo každý prirodzený motív, ktorý nás pobáda konať dobro, je slabý a nemôže prinášať nadprirodzené zásluhy. ‘Keby som konal dobro, ale chýbala by mi láska, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal’, ako hovorí svätý Pavol (porov. 1 Kor 13,1). A svätý Ján hovorí: ‘Kto nemiluje, ostáva v smrti’ (1 Jn 3,14). Láska, ktorú opisujú títo dvaja apoštoli ako motív konania dobra, nie je len láskou k blížnemu, ale zároveň je to láska k Bohu. Láska k blížnemu a láska k Bohu tvoria jeden celok; nemožno ich od seba oddeliť. Základom lásky k blížnemu musí byť vždy láska k Bohu, blížneho musíme milovať z lásky k Bohu.“
Božia služobnica svoju lásku k blížnemu živila bezvýhradnou láskou k Bohu. Neprestajne myslela na to, ako môže prispievať ku spáse tela a duše z lásky k Bohu. Túžba konať dobro blížnym a odovzdávať im Boha, najvyššie Dobro, sa v nej zrodila ešte v útlom detstve a rozličnými spôsobmi sa ju snažila napĺňať po celý život. Vyhlásila, že za spásu človeka je pripravená obetovať nielen všetky pozemské dobrá, ale dokonca aj vlastný život, a vytrpieť všetko, čo na ňu Boh dopustí.